Horúčka 12. časť 1/5

pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

 varovanie:  línia Ron/Voldemort

 po korektúre

 poznámka: pridávam k tejto poviedke po dlhom čase, nuž myslím si, že by aj táto stála za dokončenie, takže sa pokúsim pokračovať. Je isté, že to budem musieť potom ešte po sebe prečítať, keďže si všetkým nie som istá. No dúfam, že teraz keď mám menej poviedok sa aj toto rozbehne.

 Pre Lilith.

Najedol som sa a robil som spoločnosť tomu temnému čarodejníkovi, ktorý sa stal súčasťou môjho života v tomto väzení.

Poslúchal som a naučil som sa mu vo všetkom vyhovieť.

Dovolil som mu využívať svoje telo a nechal som ho pohrávať sa s mojou mysľou.

Nikto neprišiel, nezastavili ho a ja som už viac nevládal bojovať.

Postupom času som venoval čoraz viac pozornosti jeho prianiam a zabúdal na tie vlastné.

Až napokon prišiel ten deň, keď mi to bolo umožnené opustiť sídlo Temného pána.

A odchod nebol o nič príjemnejší ako môj príchod na toto miesto.

Prebudil som sa uprostred akejsi špinavej ulice, zrazený a zúbožený a nedokázal som ostať pri vedomí dlhšie než na pár minút.

Keď som po istom čase opäť precitol, bol som v nemocničnej izbe. Po mojom boku sedela Hermiona a držala ma za ruku.

„Ron, si v poriadku?...“

Hľadel som na ňu, takmer akoby som sa díval na bytosť z iného sveta.

Zrazu bola pri mne, akoby sa vôbec nič z toho nebolo stalo, plná síl a pripravená bojovať, tak prečo nebojovala za mňa?

Prinútil som sa na ňu pozrieť.

„Áno, nuž, vlastne ani neviem, ale myslím, že áno...“ upresnil som roztrpčene.

„Mrzí ma to, Ron...“

Naklonila sa ku mne a objala ma.

Cítil som vôňu jej vlasov, blízkosť jej tela, no už to vo mne nevyvolávalo žiadne rozpaky ani prudké búšenie srdca, akoby tá časť, ktorá k nej kedysi niečo cítila, vo mne náhle prestala existovať. A keď sa odtiahla necítil som nič, len náhlu túžbu po jej smrti prichádzajúcu od neho.

Nerozdelili sme sa, bol mojou súčasťou a ja... ja som sa stal zradcom. To bola konečná cena za moje prepustenie. A jediný dôvod, pre ktorý mi môj pán dovolil, aby som ho opustil.

No nebolo vhodné práve teraz na to myslieť, musel som pozbierať sily, aby som dokázal čeliť tomu čo príde a aby mi dovolili dostať sa k nemu. K tej jedinej osobe, ktorú som potreboval čo najskôr vidieť.

„Ako dlho som tu?“

„Nie, som si istá, asi len pár dní, mne nič ani len nechceli povedať...“

„Jasné, akoby nie, a kde je Harry?“ položil som ďalšiu otázku, ktorá ma práve teraz najväčšmi zaujímala, keďže som bol zvedavý, či záchranca čarodejníckeho sveta má aspoň toľko guráže, aby sa mi pozrel do očí.

„Nedovolili mu sem prísť, riaditeľ si myslí, že nie je pripravený...“

„Je snáď chorý, alebo niečo horšie?“

„Teraz o tom s tebou nemôžem hovoriť, neskôr ti všetko...“

„Áno, ako inak...“

Obrátil som sa na druhú stranu.

„Ron, prepáč, ale ja...“

„Nič sa nestalo, rozumiem ti, ale ešte potrebujem nejaký čas odpočívať, bolí ma hlava, bude lepšie, ak prídeš neskôr...“

Nemal som v úmysle s ňou ďalej diskutovať. Pokiaľ mi nemienila nič viac povedať, nepotreboval som viac jej spoločnosť.

„Ron, ja som sa len nedávno dozvedela, o tom, že ťa zajali a všetko sa medzitým skomplikovalo...“ jej hlas znel naliehavo a keby som bol tým istým Ronom, s ktorým sa lúčila pred prázdninami, zrejme by som to dokázal prijať, momentálne som však toho nebol schopný, no bolo nutné ju upokojiť, aspoň čiastočne, aby nenadobudla ten dojem, že by so mnou niečo nemuselo byť v poriadku.

„Rozumiem ti, viem, že ty si nič nemohla robiť, ale teraz to radšej nechajme tak, nejaký čas to potrvá, kým sa z toho všetkého spamätám...“

Prinútil som sa jej hľadieť do očí a klamať jej, stálo to však za to, bola omnoho pokojnejšia a ani len neprotestovala proti môjmu prianiu ostať sám.

Keď sa za ňou zavreli dvere, moje myšlienky boli opäť sústredené hlavne na to, ako najlepšie zvládnuť úlohu, na ktorej závisel môj život.

Pretože ma čakali omnoho závažnejšie rozhovory a bolo mi viac než jasné, že nejaký čas bude trvať, kým mi vôbec dovolia voľne sa pohybovať medzi nimi.

Musel som sa pripraviť na nepríjemné prehliadky spojené s mojím pobytom na tomto mieste.

No už som k nim viac nepatril, patril som svojmu pánovi a od jeho vôle záviselo to, čo sa so mnou stane.