25. 1. 2015

Horúčka 12. časť 2/5











pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...



 varovanie:  línia snarry, čiastočne HP/LM
 po korektúre


Pre Lilith.


„Čo tu robíte, Potter?“
Hľadel som na svojho profesora, ktorý len s veľkou nevôľou stál pri mierne pootvorených dverách.
No nevedel som odpovedať, pretože naposledy som bol vo svojej izbe (vo svojej posteli) a zrazu som stál tu.
Pred jednou z tých hosťovských izieb, v ktorej bol Snape nútený stráviť pár nocí, pretože Dumbledore mal nejaké povinnosti a požiadal ho, aby ma strážil. Čo sa samozrejme nezaobišlo bez boja a pomerne veľkej hádky, no napokon si riaditeľ ako vždy presadil svoje.
„Nie som si istý... prepáčte, pán profesor...“
Uhýbal som pohľadom pred tými jeho chladnými očami a dúfam som, že ma čo najskôr vyslobodí z tejto trápnej situácie.
„Vy si nespomínate?“
Pokrútil som hlavou a snažil som sa vyzerať absolútne nevinne.
„Tak poďte ďalej, keď ste už tu... zistíme, čo znamená tá vaša nočná prechádzka...“ nevrlo vyhlásil Snape.
Prial som si počuť niečo iné, hoci aj to, aby som okamžite vypadol, no Snape zjavne vzal úlohu, ktorú mu dal Dumbledore vážne a nemienil ma nechať len tak odísť, tak som pomaly vstúpil do tej jeho požičanej izby.
Nespal.
Pretože podľa toho čo som mal vidieť, bola posteľ nedotknutá a on po celý čas sedel v kresle.
Rozumel som jeho nechuti, stráviť tu noc, keďže bol to stále dom jeho nepriateľa a osoby, ktorú nenávidel najviac na svete. A uvažoval som o tom, aké by to bolo keby som ja mal stráviť noc v dome Draca Malfoya. Predstava, že by tam bol Lucius... tá nebola práve najhoršia... aspoň za určitých podmienok by ma to zrejme uspokojilo. Ešte stále som naňho občas myslel, aj napriek tomu, že urobil tú vec... svojím spôsobom ma vzrušovala predstava, že by som mohol byť v jeho rukách ešte aspoň raz...
Možno práve preto som sa strhol, keď som pocítil Snapove ruky na mojich pleciach.
Bol to zvláštny pocit, keď bol ku mne takmer dôverne naklonený. Udržiavali sme očný kontakt a on opatrne kontroloval to naše nešťastné spojenie.
Na chvíľu vyzeral takmer, akoby ho niečo prekvapilo, ale potom len odtiahol ruky a povedal mi: „Dobre, pán Potter, môžete ísť...“
„To je všetko?“
„A čo viac chcete, snáď nie bozk na dobrú noc?“ ironizoval opäť.
„Prečo nie? Mohli by sme to skúsiť, ak by ste chceli...“
„Neprovokujte ma, Potter...“
„Na to nemáte odvahu, ako vždy ste zbab...“
Vyslovil som to, chystal som sa povedať to čarovné slovíčko, ktoré Snapa úplne vyvedie z rovnováhy.
Hneval som sa, na Dumbledora, a takisto aj kvôli tomu, že mi nedovolili ísť za Ronom, že dokonca spochybňovali jeho vernosť voči rádu a mne. Môjho priateľa obvinili s vecí, ktoré nemohli a nesmeli byť pravdivé. To som nemohol len tak ľahko prehliadnuť.
Cítil som, ako moje telo prudko vrazilo do stola.
Snape sa nakláňal nado mnou, chvel sa od hnevu.
„Budete to veľmi ľutovať, ak sa to odvážite ešte raz vysloviť...“ jeho hlas znel nebezpečne a díva sa na mňa tak, ako svojho času na Lockharta v klube duelantov, no ja som všetky tieto varovné signály ignoroval.
Nedbal som na to a chystal som sa mu povedať, čo si myslím o tej jeho ochrane aj o riaditeľových požiadavkách, ktoré ma začínali čoraz viac vyvádzať z miery.
„Prečo ste poslúchli a nešli ste poňho... aspoň vy ste mohli.. tak sa tu teraz nehrajte na ... veľmi dobre viete, že aj vy... sa len....“
Otvoril som ústa a vtedy sa to stalo, cítil som ako sa jeho pery dotkli tých mojich, skôr drsne než láskavo.
Priam trestajúco, no zároveň som cítil pulzovanie toho spojenia medzi nami. Mágia prechádzajúca nami, bola takmer neovládateľná. Neprial som si nič iné, len aby som to mohol ešte nejaký čas prežívať. Primkol som sa bližšie k  nemu, úplne stratený v pocitoch, ktoré vo mne vyvolávali jeho agresívne bozky a pomaly som tlmil jeho hnev, svojimi jemnejšími odpoveďami.
Cítil som hlad nášho spojenia, ktorý sa vymykal akémukoľvek inému dosiaľ poznanému pocitu.
Bol som v jeho rukách, prial som si, aby ma držal, aby so mnou urobil všetko, čo len bude chcieť.
Privrel som oči a oddával som sa tomu pocitu, snažil som sa nemyslieť na to, že je to Snape.
Vnímal som len naše spojenie a uspokojenie, ktoré som pociťoval, keď som sa dostal do jeho tesnej blízkosti.
Pocítil som jeho ruky pod svojím habitom, pohrával sa s mojím telom, vnímal som jeho dotyky ako pulzujúcu slasť.
Spamätal som sa, až keď ma pomaly od seba odsunul.
„Choďte, Potter... choďte hneď...“ požiadal ma hlasom, z ktorého sa nedalo nič vyčítať.
Prikývol som.
Zdesil som sa sám nad sebou.
Čo som to urobil?
Je to Snape.
Ja som sa ho dotkol.
A dovolil som mu, aby...
Bolo to nepredstaviteľné, takmer som sa otriasol od odporu. A hneď som sa za to aj zahanbil, nech je to akokoľvek bol som to predsa ja, kto ho nemilosrdne provokoval.
No zároveň som pocítil zvláštny smútok, keď som ho tak videl, ako sa opieral o stôl a snažil sa vrátiť k svojmu zvyčajnému sebaovládaniu.
Pomaly som sa otočil a opustil som jeho izbu.
Utekal som.
Pretože som sa obával, že inak by som sa k nemu vrátil, urobil by som niečo, čo by sme obaja mohli ľutovať.