Otcovská láska 33. kapitola

 

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

                                                   poznámka:  po mojej korektúre, tentoraz dobrodružnejšia kapitola, keďže naposledy sme si takpovediac oddýchli.

                                                                 Pre Abequa, weras.

Začínal pochybovať o tom, že by ministerstvo malo Pottera skutočne prepustiť. Dospel k tomuto presvedčeniu práve vtedy, keď prešli špeciálnym preverením a spoločne so strážcami vstupovali do tmavých katakomb.

Severus cítil chlad prenikajúci až do kostí, snažil sa to ignorovať a priveľmi na seba neupozorňovať. Preto radšej sústredil všetku svoju pozornosť na svojho milenca, ktorý očividne takmer až ožil, keď boli pozvaný na toto miesto a bolo mu umožnené sa opäť aspoň čiastočne zapojiť do tejto pre Severusa nepríjemnej akcie.

Potter v aurorskom odeve pôsobil inak než zvyčajne, vystrel sa, neuhýbal pohľadom a dalo by sa povedať, že práca v teréne bola jedným z tých impulzov, ktoré potreboval k životu. Videl to na ňom, hneď ako vkročili do nových väzenských priestorov, na ktoré si ministerstvo vyhradilo vskutku nepríjemnú oblasť, plnú starej mágie, ktorá pulzovala všade naokolo.

Severus cítil jej vplyv, reagovala na časť z toho, čo v sebe nosil on, ako dar od Félixa, stará mágia vždy zanecháva hlbšie stopy než bežné kúzla.

On bol teraz na ňu obzvlášť citlivý, priam dokázal rozoznať tie jemné nitky, ktoré boli neviditeľnou súčasťou stien.

„Ako je to ešte ďaleko...“ opýtal sa Shacklebolta, ktorý kráčal pred ním.

Starší muž sa obrátil k nemu.

„O chvíľu tam budeme...“ povedal mu, keď pozrel do mapy, ktorá bola v kombinácii so štvorbodovým kúzlom ich jedinou istotou. Keďže strážcovia sa pobrali preč, ďalej  si plniť svoje bežné povinnosti.

Nikdy by si nebol pomyslel, že on sám dobrovoľne vojde do tohto väzenia a ešte počas toho predchádzajúceho týždňa mu ani len nesnívalo o takejto akcii, (niežeby si dovolil snívať o podobných veciach), ale keď za nimi opäť prišli aurori s tým, že väzeň prehovoril a nerobí nič iné len opakuje jeho meno, nechal sa presvedčiť, že za ním zájde a osobne sa s ním pozhovára.

Ministerstvo zjavne túžilo po rýchlych odpovediach, možno viac než kedykoľvek predtým. A keďže mu bolo sľúbené, že ak prípad dotiahnu do (pre verejnosť) úspešného konca, minister vyhovie Potterovej požiadavke a urobí z neho kompletne slobodného človeka, nezávislého od Potterových záruk, Severus považoval za vhodné túto možnosť využiť.

Musel však počítať aj s tým, že jeho partner pôjde s ním. Potter na tom vyslovene trval, a keďže jeho stav bol nateraz stabilný a skôr to vyzeralo tak, že ho vedomie niečoho takého viac prebúdza k životu než desí, všetky zúčastnené strany súhlasili.

Aj Severus bol rád, že ide s nimi, niežeby sa bál tmy a katakomb, len sa obával toho, že aurorom by sa mohla zapáčiť predstava jeho osoby blúdiacej na tomto mieste, preto bolo vždy dobré mať so sebou posilu v podobe hrdinu čarodejníckeho sveta, ktorý by im po prípade mohol ručne-stručne pripomenúť jeho zásluhy v boji proti temným silám.

Spomínaný mladý muž sa držal pri ňom a dával si veľmi dobrý pozor na každý krok.

Bol sústredený a disciplinovaný, ako pravý profesionál.

Severus bol rád, že dospel k tejto zmene.

Časť z neho samozrejme túžila,  nechať si ho ešte na určitý čas len pre seba, no vedel, že niečo také nesmie urobiť, Potter potreboval mať okolo seba svoj svet a opäť si vybudovať svoj život, tak aby bol spokojný a dokázal rozumne fungovať.

No nemal ďalej priestor na rozvíjanie podobných úvah, keďže prešli tou úzkou chodbou až k celám, ktoré pochopiteľne vyzerali podobne ako cely v Azkabane. Tmavé, špinavé a zanedbané, ak by mal byť skutočne presný.

Shacklebolt otvoril jednu celu úplne na konci, odblokoval zaklínadla a nejaký čas ich nechal stáť vonku, dohodli sa na tom vopred, že on pôjde do cely ako prvý, postará sa o to, aby ich zaklínadlá pustili a až potom budú môcť navštíviť poctiť toho muža svojou prítomnosťou.

„Poďte ďalej...“ zaznel jeho hlas približne po dvoch minútach.

„Ja pôjdem prvý...“ odhodlane vyhlásil Potter.

Ani len nečakal na jeho odpoveď už aj sa hnal k dverám, otvoril ich a Severusovi neostal nič iné len ho nasledovať.

Čarodejník s temným znamením sedel pripútaný na stoličke.

S maskou, ktorá mu zakrývala takmer celú tvár.

Zjavne ho na túto návštevu dostatočne pripravili.

Severus Snape svojho času počul, že tieto pomôcky boli pôvodne pripravené pre prípad, že by sa im niekedy podarili chytiť Temného pána živého.

A zrejme ani neboli poriadne vyskúšané, no vyzeralo to, že na tohto muža to pôsobí viac než dostatočne.

No zrejme mu to nebránilo hovoriť, keďže prvé čo začuli, keď vošli do cely bolo to, ako povedal:

„Severus Snape...“ 

A nepochybne by na tom nebolo nič zaujímavé, keby šlo o bežné oslovenie osoby, ktorá práve vstúpila do jeho cely.

On to však opakoval neustále, ako pokazená muklovská platňa.

Potter sa mračil, prútik mal pripravený v pohotovosti a držal sa ďalej od neho, tak ako bolo pôvodne v pláne, aj keď Severus nepochyboval o tom, že by sa rád venoval úplne inej činnosti v súvislosti s ním.

„Budete mu musieť zložiť tú masku, Shacklebolt, ak chcete, aby sme sa niekam dostali...“ vyhlásil Snape pokojne.

Potreboval sa naňho pozrieť, a to poriadne, inak vôbec nemalo cenu sem chodiť.

„Myslím, že pokiaľ ostane spútaný,  nebude to žiadny problém...“ vyhlásil vedúci kancelárie aurorov a pomaly mužovi masku sňal.

Dával si však pritom pozor, aby sa s ním nedostal do príliš blízkeho kontaktu.

Severus Snape obišiel Harryho a pomaly zamieril bližšie k väzňovi.

Nezaznamenal ani len jedinú emóciu na tej jeho strnulej tvári, len pery sa pohybovali a čas od času zopakovali jeho meno, no bez väčšieho záujmu, nevyzeralo to tak, že ten muž vôbec vie kde sa nachádza a ani to, že vôbec vníma koho má pred sebou.

Napriek tomu mu skúsil položiť pár otázok, nič sa však nezmenilo, ten muž aj naďalej len opakoval jeho meno.

„Dovolili ste liečiteľovi, aby ho prezrel?“ opýtal sa Shacklebolta.

„Nie, ale domnievam sa, že vy nám poslúžite lepšie...“

Nepochybne mu stále ešte nevedeli zabudnúť smrť niekoľkých kolegov, preto neboli veľmi ochotní, nejakého k nemu zavolať.

„Nevyzerá to tak, že by sa tu dalo veľa urobiť...“  vyhlásil majster elixírov, keď použil pár diagnostických zaklínadiel.

Len veľmi nerád by vstupoval do mysle toho muža, keďže bolo viac než zjavné, že trpí nejakým druhom pomätenia.

„Vy mi chcete tvrdiť, že táto vec, dokázala vôbec viesť nejaký útok proti vám...“ posmešne vykrivil pery a pozrel na Harryho, ktorému sa ruka s prútikom začala mierne mykať.

„Možno ho zasiahlo nejaké zaklínadlo počas boja...“ vyhlásil Potter a vôbec to nevyzeralo tak, že by mu bolo ľúto, že sa vrah jeho manželky dostal do takéhoto stavu.

„Áno, to je jedna z možností, pripúšťate ju?“ opýtal sa toho najpovolanejšieho.

„Nič také, čo by mohlo ovplyvniť jeho duševné zdravie z našej strany nepadlo... čítal som správy a boli tam len bežné zaklínadlá s krátkodobým účinkom...“

Snape prikývol.

A nech bolo pulzovanie starej mágie v tejto miestnosti akékoľvek, ani tá nemohla spôsobiť rozloženie jeho mozgu v takom krátkom čase.

Nejaký čas toho muža ešte prezeral.

Lepšie si naňho posvietil a napokon, keď už to mienil takmer vzdať, všimol si drobné tetovanie na krku.

Premklo ho nepríjemné tušenie, ktoré sa ani len neodvážil vysloviť nahlas.

Mysľou mu prebleskol jeden užitočný rozhovor s Temný pánom. Z obdobia, keď sa od neho učil čiernu mágiu.

„Pre istotu si aj vy pripravte prútik Shacklebolt, chcem si niečo overiť... tak naňho pokojne môžete mieriť pre každý prípad... no nerobte nič, pokiaľ to nebude nevyhnutné...“

Starší muž prikývol a aj Potter dal najavo svoj súhlas podobným spôsobom.

„Severus Snape ti prikazuje otvoriť ústa...“

Muž zmĺkol, chvíľu naňho len hľadel a jeho oči nadobudli vskutku temný odtieň.

A potom veľmi pomaly a pokojne vydýchol a jeho ústa sa otvorili.

Drobný papierik dopadol na zem k jeho nohám a okamžite sám seba magicky pohltil. A na jeho miesto nastúpili akési pokrivené znaky.

„Čo to znamená?“ zdesene vyhŕkol Potter a chcel pristúpiť bližšie, ale Severus ho zastavil pokynom ruky.

„Ostaň na mieste,“ prikázal mu len pre istotu.

„Čo to malo byť, Snape?“ prísne sa ho opýtal Shacklebolt.

„To mal byť golem... presnejšie povedané... jedna z jeho nových verzií...“

Severus Snape pomaly odstúpil od tela, ktoré už viac nejavilo žiadne známky toho, že by mohlo ešte niekedy prehovoriť.

No nevyzeralo to, že by jeho spoločníci toho slovo poznali.

Nepochybne bolo na ňom, aby im objasnil jeho význam.

„V muklovskom svete ide o oživenú bytosť bez vlastnej vôle či myšlienok, ktorá iba plní vôľu svojho pána. Človekom oživená hlinená socha.“

 „To som už niekde počul,“ náhle zareagoval Potter.

„Je to dosť možné...“ vyhlásil Severus stroho.

„V čarodejníckom svete takto čierni mágovia, prázdne telo po bozku dementora, ktoré čarodejník používa a plne ovláda, pomocou magického pergamenu umiestneného v ústach sochy, dokáže zdanlivo konať a myslieť ako človek... Vyzerá to tak, že ešte nemáme nášho čierneho mága, alebo sme ho možno ani nikdy nemali...“ skonštatoval Severus napokon.

„To nie je možné, videli sme predsa, ako ...“

„Áno, videli a zrejme on si prial, aby sme si mysleli, že...“ premkla ho nepríjemná predtucha, že pravý Čarodejník s temným znamením mal v úmysle len odpútať pozornosť a zanechať ich v mylnej domnienke, že sa im ho skutočne podarilo zajať.

Mal s tým počítať, bolo to až príliš ľahké na to, aby to bola pravda.

„Mali by sme ísť, skontrolovať deti a ostatných...“ rýchlo vyhlásil Potter.

Nebolo zatiaľ nutné sa o nich báť, keďže boli s Weasleyovcami stále pod ochrannými kúzlami, no aj tak bolo lepšie ich skontrolovať čo najskôr, len pre prípad, že by došlo k nejakým nepríjemným prekvapeniam.

Pretože nepochyboval o tom, že tá bábka začala hovoriť jeho meno za určitým účelom.

A čoskoro pochopil, že cena za toto poznanie, bude zrejme až príliš vysoká.

Pocítil ako sa jemné nitky starej mágie rozochveli a zároveň odniekiaľ zavial takmer mŕtvolný chlad.

A prvý prudký otras zarezonoval celou.

A za ním výbuch, ďalší a ďalší.

Dvere  sa prudko rozleteli, bolo odhodený dopredu a vrazil do jednej zo stien.

Počul kroky a krik strážcov.

Vnímal kĺzavý pohyb temných bytostí.

Dementori.

Nepochybne dostatočné množstvo na to, aby ich mohli zamestnať aspoň na pár hodín.

S námahou zdvihol ruku s prútikom.

Šťastná spomienka, rýchlo prebleskla jeho mysľou.

„Expecto patronum...“  zachrčal.

Strieborná laň sa postavila pred neho.

Ožarovala chodbu jasným svetlom a on videl, ako Potter a Shacklebolt pristúpili k nemu.

Potterova ruka sa dotkla jeho pleca. A jeho patronus sa spojil s Potterovým jeleňom celkom prirodzene.

„Si v poriadku?“

„Áno, som...“

Dovolil Potterovi, aby mu pomohol odlepiť sa od steny, celý boli pootvárané, ozývali sa stony a zo všetkých strán zaznamenávali pohyb.

Nebolo vhodné sa tam ďalej zdržiavať.

Krik ženy z Potterovej spomienky zaznieval až k nemu a aj on sa mykol.

Potter pomocou mágie držal Shacklebolta, ktorého ten magický výbuch zrejme na určitý čas omráčil, no už začínal pomaly prichádzať k sebe.

„Poďte pôjdeme opačnou stranou... tadiaľto to zrejme nebude možné...“ pošepol im, keď sa prebral, zjavne si uvedomujúc, že ich len  jeleň a laň chráni pred dementormi a záblesky vychádzajúce z ich prútikov pred väzňami, ktorých cely sa otvorili.

Aj on prispel svojím patronom a aspoň na určitý čas sa im podarilo uniknúť z nepríjemného zovretia temných stvorení. No podarilo sa im to aj vďaka ďalšiemu prudkému otrasu a jeleňovi, ktorý prebehol chodbou a starostlivo im ju vyčistil.

Na nejaký čas skončili v akejsi spojovacej chodbe, pritisnutí jeden pri druhom, kým sa svet okolo nich chaoticky triasol.

A Severus Snape pochopil, že táto pasca tu bola prichystaná hlavne preňho, že to bol ten pravý odkaz, ktorý mu ponúkol golem.