Otcovská láska 34. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov 

poznámka: po mojej korektúre.

 Pre Abequa, arkama, Weras, Mononoke.

Mierne sa chvejúci Shacklebolt im pomohol dostať sa na tú správnu cestu.

Tmou prebleskovalo prudké svetlo z magických ochrancov a zaklínadiel, zovšadiaľ sa niesol krik ľudí, ktorí sa dostali do priamej konfrontácie s dementormi.

A takisto aj to znepokojujúce chvenie, ktoré rezonovalo takmer zo všetkých strán.

Práve vďaka nemu postupovali len veľmi pomaly, pretože takmer každý ďalší krok, ich mohol poslať k zemi.

Chlad bol čoraz neznesiteľnejší.

Snape cítil namáhavé pulzovanie starej mágie, spolu s akousi nepríjemnou istotou, ktorá rezonovala hlboko v jeho mysli.

A potom sa to stalo, pár tupých úderov a prudká vlna mágie.

„To nemohli urobiť...“ hlesol Shacklebolt, keď sa pozbieral z toho otrasu, ktorý im to spôsobilo.

„Čo sa stalo, Kingsley?“

„To je zvuk uzatvárania, uzavreli všetky východy zvonka...“

A jeho slová sa nanešťastie potvrdili, lebo keď sa dostali k časti, kde by mal byť služobný východ, s ničím sa nedalo ani len pohnúť.

A rovnako pochodili aj na druhej strane.

Zrejme to bolo všade rovnaké, lebo strážcovia a aj niektorí väzni, ktorým sa dosiaľ podarilo vyviaznuť, rovnako ako oni pobiehali po celom priestranstve, zmätení a v úplnej panike.

„Ale to nie je obvyklý postup, celé storočia už tieto chodby nikto takto nezapečatil...“ vyhlásil vedúci kancelárie spôsobom, ktorý sa približoval panike.

No Severus mu nemohol zazlievať, keďže sa k nim hnala ďalšia vlna dementorov, posilnených pocitmi, z ktorých sa stihli nasýtiť.

Rovnako nepríjemné bolo aj silnejšie prúdenie mágie za ich chrbtami.

„Upokojte sa, Shacklebolt, a pokúste sa premýšľať...“ chladne odsekol Severus Snape.

Poslal svojho patronusa spolu s Potterovým a Shackleboltovým  ďalej čistiť chodbu od dementorov.

A potom zrazu všetko náhle stíchlo a vo väzení zaznel hlas.

„Ak mi vydáte, Severusa Snapa, môžete ísť, chcem len Severusa Snapa...“

Znel skreslene a nedalo sa určiť komu patrí ani len približne, no s istotou vedeli potvrdiť, že je mužský, aj keď to im bolo práve teraz málo platné, pretože mohol byť skreslený aj ďalšími kúzlami.

„Ja čakám, stojí vám za to, umierať zaňho, lebo umierať budete, ak sa rozhodnete mi ho nevydať...“

Severus Snape mimovoľne pozrel na svoju ruku, akoby snáď očakával, že ho začne páliť a bol tu ten moment, kedy takmer podľahol pokušeniu myslieť si, že on by mohol čeliť rovnako nebezpečnému zlu, aké svojho času poznal, keď slúžil svojmu pánovi. Tetovanie však ostávalo bez odozvy, no Severus si takmer prial, aby sa prejavilo, lebo by aspoň vedel, čo naňho čaká.

A nijako ho neprekvapilo ani to, keď niektorí zo strážcov nechali väzňov na pokoji a priblížili sa k nim, keď dementori boli nútení aspoň na čas ustúpiť, ale Severus vedel, že sú tam v tieňoch ďalší, ktorí len čakajú na pokyny toho hlasu, cítil chlad plynúci s ďalších chodieb.

A situácia bola ešte omnoho zložitejšia.

Lebo niektorí strážcovia ich začali postupne obkolesovať so všetkých strán.

Očividne Severusa Snapa nepovažovali za hodného toho, aby kvôli nemu položili svoje životy.

„Stojte!“ kričal na nich Potter.

„Nepočúvajte ho, ten hlas vás chce len zmiasť... udržiavajte zaklínadlá, lebo sa k vám dostanú!“ pripomenul im chladne to, čo zjavne v panike prestali robiť.

No zjavne to nebolo až také jednoduché, lebo niektorí väzni sa do toho opäť priplietli a nastal chaos, ktorý ich od seba oddelil.

Severus Snape však bol pokojný, zbavil sa svojich pocitov, stiahol ich hlboko, až tam, kde ani on sám nemohol dosiahnuť.

„Nemusíš sa obávať, prídem za tebou aj sám...“ vyhlásil chladne bývalý smrťožrút.

Nemal v úmysle  dovoliť, aby Potter kvôli nemu riskoval svoj život. Doma mal predsa svoju rodinu a takisto aj Scorpiusa.

Pochyboval o tom, že Weasleyovci by ho adoptovali, keby sa jemu niečo stalo.

A čosi v ňom, čo už dlho spalo takmer nepovšimnuté, jednoznačne kládlo Potterove záujmy pred tie jeho.

Dlhý čas ho za to nenávidel a seba tiež, keď si uvedomil, ako veľmi sa upäl na tú myšlienku a ako dlho mu pomáhala prežiť.

A aj keď si prial vrátiť sa s Potterom domov a časť z neho cítila zadosťučinenie, že sa postavil hoci aj strane svetla, len aby ho zachránil, začínal tušiť, že túto záležitosť si bude musieť vyriešiť sám. Neskôr možno Potter bude mať príležitosť to dokončiť, tak ako vtedy, keď mu pripravil pôdu.

Preto ignoroval Potterov výkrik a akceptoval to cudzie vedomie, ktoré odsunulo jednu časť kúzla, len natoľko, aby mohol prejsť.

Nechal sa ním viesť, bol takmer ovládaný cudzou silou, čo ho znepokojovalo a miatlo.

Až kým sa nedostal do vstupnej haly, strážca bol preč, všetko bolo porozbíjané a uvidel aj niekoľko tiel, no nemal čas ich kontrolovať.

Zaujímala ho tmavá postava, ktorá sa napokon pomaly obrátila k nemu. S prútikom mieriacim na jeho srdce.

Pevne stisol ten svoj. A pripravoval sa na pozíciu, aj keď to nebolo to po čom by práve teraz prahol, uvedomoval si, že nemá veľmi na výber.

Pozrel na tú impozantnú postavu. A takmer by dokázal uveriť, že má pred sebou nové zosobnenie Temnoty.

„Severus Snape...“  oslovila ho tá neznáma osoba.

Mala na sebe typický bojový odev smrťožrútov, typický hlavne pre druhú čarodejnícku vojnu, aj masku, no namiesto strohej elegancie, bola tvárová časť akosi zvláštne pokrútená a črtal sa na nej akýsi neľudský úsmev.

Habit zakrýval úplne všetko, nič sa nedalo rozoznať, no mohol sa tej osobe, dívať do očí, boli chladné, neľútostné, takmer ako tie jeho, akoby z nich niekto vymazal všetky emócie, hoci začínal si uvedomovať, že tie jeho postupne presakujú cez bariéru, ktoré si tak narýchlo vytvoril.

„Som tu...“ vyhlásil odhodlane.

„Aj keď nepredpokladám, že dodržíte slovo...“

A cítil Potterovo vedomie, ktoré ho našlo.

Nepochybne vzťah medzi nimi musel zosilnieť, lebo cítil to trepotajúce sa teplo, hlboko vo svojej podstate.

No vyhýbal sa spomienkam a vynaložil všetko svoje úsilie, na to, aby ich spojenie uzavrel pred neznámym útočníkom.

„Dodržím, prečo by nie... pustím ich von, len nie sem...“

Ozval sa opäť ten nepríjemný zvuk sprevádzaný otrasom a Severus Snape uvažoval nad tým, kto z nich bude rýchlejší, ak dôjde k duelu.

„Tvoj priateľ sa k tebe nedostane... zomrieš tu sám...“

Bol si vedomý tej možnosti.

Neprišiel sem zomrieť, ale bojovať.

Prípadne aspoň získať čas, aby sa iné sily mohli dať do pohybu.

Bol v strehu a podarilo sa mu odraziť prvý záblesk, ktorý vybuchol do jednej zo stien a odrazil pomerne veľký kus omietky.

Severus na chvíľu hľadal útočisko pod jedným z prevrátených stolov.

Pričom si nevšímal telo ležiace pod ním.

„Kto vlastne ste? A čo chcete?“

Opýtal sa po ďalšom preblesknutí mágie, obaja použili zaklínadlá a on postupne siahol po svojich obľúbených.

„Chcem, aby si si spomenul, kým príde tvoj čas... práve ty si musíš spomenúť... len ty...“

Ďalší záblesk a stôl bol rozmetaný na kúsky.

Severus nemal čas uvažovať o slovách Čarodejníka s temným znamením.

„Sectumsempra mors...“ použil zaklínadlo pre nepriateľov ako odpoveď na mimoriadne nepríjemnú kliatbu, rozožierajúcu telo, ktorá ho minula, takmer so šťastím, ak by mal pravdu povedať.

A kombinoval ho s niečím, čo sa mu podarilo vymyslieť počas pobytu vo väzení, doteraz to vyskúšal len raz a odvtedy sa zaprisahal, že to už nikdy neurobí, lebo to zaklínadlo narobilo dosť veľký neporiadok.

No nepodaril sa mu priamy zásah, lebo zaregistroval nejaký pohyb, ktorý ho vyviedol so sústredenia.

Opäť skončilo v stene, no kompletne ju rozožralo a roztrhalo natoľko, že pretlo aj kúzla, ktoré bránili vo vstupe ďalších osôb.

Z druhej strany zaznel ďalší záblesk, či už priateľský alebo nepriateľský, to nemal kedy zisťovať.

Každopádne do miestnosti sa nahrnula posila z radov aurorov a po ďalšom záblesku a následnom otrase, Čarodejník s temným znamením zmizol.

Pričom to bol práve on, kto skončil s rukami za chrbtom a nebolo možné nič vysvetľovať, lebo jeho hlava skončila v priamom kontakte so stenou.

A zrejme by v tejto pozícii zotrval dosť dlho, keby sa náhle neozvalo.

„Nechajte ho na pokoji!“  zaznel ako inak Potterov hlas.

A keď sa za ním objavil v miestnosti aj Shacklebolt, Severus cítil ako sa zovretie uvoľnilo.

Trochu sa zatackal, no zjavne to bolo spôsobené tým, ako nešetrne ho k Potterovi zrazu obrátili.

Potom však velenie definitívne prevzal Shacklebolt a dalo by sa povedať, že chaos sa zmenil na organizované vyháňanie dementorov.

A odchyt väzňov, ktorým sa podarilo vyhnúť skaze.

Jediné čo vnímal Severus Snape, bolo to, ako skončil v objatí spolu s Potterom, ktorý ho k sebe pevne tisol.

Nedbal na to, kto bol okolo nich ani na nič iné, len ho držal a chvel sa.

A on váhavo umiestnil ruky okolo jeho pása.

Pričom jednu z nich presunul na chrbát.

Potterova úľava rezonovala aj v ňom, cez dualmanciu takmer cítil príval novej energie.

„Ak to ešte raz urobíš, zabijem ťa...“ zamumlal Potter.

„Samozrejme, čo iné by som od vás asi tak mohol čakať...“ vyhlásil s neskrývanou iróniou v hlase

majster elixírov a pomaly ho od seba odtlačil.

„Mali by sme ísť...“ vyhlásil nemilosrdne.

Dovolil svojim emóciám opäť naplno prúdiť.

Doprial si ten pocit, prežiť šok z toho, že bol prenasledovaný dementormi a takmer aj strážcami väzenia a vstrebával aj stretnutie s novým temným čarodejníkom alebo čarodejnicou. Musel myslieť aj na tú možnosť, pretože vzhľadom na okolnosti sa nedala úplne vylúčiť.

***

„Takže ho napokon nechytili...“ zhrnul celú záležitosť Scorpius.

„Nie, vyzerá to tak, že ich opäť zmizol...“ dodal Severus Snape a pokúšal sa predstierať, že je mu ukradnuté to, že svetlovlasý chlapček sedí pri ňom a dosť nesmelo sa dotýka jeho ruky.

Deťom nepovedali úplne všetko, no vzhľadom na bezpečnostné opatrenia, ktorým práve teraz museli čeliť bolo nevyhnutné ich informovať aspoň o tom, že Temný čarodejník sa môže opäť objaviť v ich životoch.

A rozhovor s deťmi ostal na ňom, keďže Potter, preberal všetky podrobnosti so svojimi priateľmi.

Tá udalosť vo väzení, hoci navonok nebola vykreslená presne tak, ako sa odohrala, mala dosť výrazný vplyv na ich vzťahy.

Chrabromilské trio bolo opäť pohromade.

Potter a Weasley si všetko opäť vysvetlili a bolo viac než zjavné, že obaja priam túžia spolupracovať na prípade vraha Potterovej manželky a Weasleyho sestry.

Severus Snape si nevedel predstaviť lepší spôsob, ako tých dvoch dať opäť dokopy a nepochybne nebol jediný, komu sa uľavilo, že tí dvaja konečne našli spoločnú reč.

Aj Hermiona Weasleyová vyzerala, že je vo svojom živle, keď sa spolu všetci traja zavreli do pracovne.

Malí Weasleyovci, Hugo a Rose, ktorí tam boli spolu s nimi, boli tiež o niečo uvoľnenejší ako predtým.

No stále naňho tak zvláštne hľadeli, z čoho Severus nadobudol dojem, že ich otec o ňom doma zrejme rozpráva častejšie než by bolo vhodné.

„To ma mrzí... ja by som bol rád, keby ho alebo ju už chytili...“ zjavne sa aj Scorpius chytil tej myšlienky, že nie je nutné robiť predčasné závery.

„Určite ho alebo ju chytia a dovtedy na nás Severus bude dávať pozor...“ povedala Lily.

„Keď myslíš,“ ozval sa Hugo dosť neisto.

„Áno, myslím, pretože kým je tu Severus s nami, nemáme sa čoho obávať...“ vysvetlila im, akoby to bola podľa nej tá jediná a neodškriepiteľná pravda.

Lily, Albus Severus a James okolo neho opäť vytvorili takmer neprelomiteľný kruh. A on sa takmer obával, že si na to zvykne, bolo to zvláštne, pretože tie tri deti, vrátane Scorpiusa sa naňho nedívali tak, ako to zvykli deti robievať, keď sa náhodou ocitol v ich blízkosti.