Otcovská láska 35. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po mojej korektúre

Pre Abequa, weras, Mononoke a Arkama.

„Profesor Snape...“ rozpačito ho zastavil Weasley.

Bol práve na ceste do svojej pracovne, keďže večera už skončila a nemal v úmysle sa s Weasleyovcami ešte aj oficiálne lúčiť.

„Čo chcete, Weasley?“ dosť odmerane ho oslovil majster elixírov.

„Chcel som len, aby ste vedeli, že vy a Harry, že ja... skrátka som sa s tým už vyrovnal a nebudem sa vám viac pliesť do života, pokiaľ teda môjmu kamarátovi nejakým spôsobom neublížite a skrátka... pri Merlinovi, len som chcel povedať...“

Snape výhražne nadvihol obočie.

„Máte v úmysle to dokončiť ešte dnes?“

„Áno, pane, ja skrátka...“  

Potterov najlepší priateľ sa zhlboka nadýchol a podarilo sa mu povedať: „Chcem, len aby ste vedeli, že s vami nemám žiadny problém, a že by som bol rád, aby sme spolu dobre vychádzali, hlavne kvôli Harrymu,“ vyhlásil  napokon a statočne mu ponúkol ruku.

„Dohodnuté,“ odpovedal mu Severus a prijal toto zmierlivé gesto.

„Ale vy si tiež pamätajte, Weasley, že ak budete ešte niekedy spôsobovať problémy, budete mať dočinenia so mnou a vy veľmi dobre viete, čo to znamená...“

„Samozrejme, pán profesor...“

Červenovlasý muž mu venoval ešte jeden rozpačitý pohľad a potom sa vrátil k svojej manželke a deťom, ktorí naňho už netrpezlivo čakali.

Dokončili rozlúčku a potom už definitívne opustili ich dom.

Severus pokračoval v ceste a nedal sa zlákať tými zelenými očami, ktorých pohľad sa upieral opäť len naňho.

Mal prácu, ktorá nezniesla odklad.

Pomaly pristúpil k misľomise.

Pretože bolo viac než nutné preskúmať isté záležitosti, ktorým sa doteraz vyhýbal.

Čarodejník s temným znamením mu naznačil, že by si mal na niečo dôležité spomenúť, a to v ňom vyvolalo pomerne silnú odozvu.

No bolo toho tak veľa, čo sa mu úspešne či menej úspešne podarilo potlačiť a netúžil potom, aby sa niektoré veci dostali opäť na svetlo.

Preto s najvyššou opatrnosťou siahol do svojho nadvedomia aj keď vedel, že ho to oslabí a bude citlivejší voči vonkajším vplyvom. Bolo nevyhnutné tomu venovať istý čas.

Preto pomaly vložil do mysľomisy svoje potláčané záležitosti, nie všetky naraz, len čas tých, ktoré by sa mohli týkať Temného pána, prípadne misií spojených s ním. 

Boli to záležitosti, ktoré práve teraz nepotreboval. Po ich odobratí priam cítil akýsi zvláštny pocit ľahkosti.

A nastavil proces skúmania tak, aby bolo vyhľadávané niečo, čo by mohlo súvisieť s Čarodejníkom s temným znamením, prípadne s jeho slovami.

Vedel, že to bude zdĺhavý proces, no bolo to jednoduchšie ako tá bolestivejšia alternatíva, ktorú na sebe nemienil vyskúšať, pokiaľ to nebude vyslovene nutné.

***

Prudké trhnutie a pád.

„Zabi!“

Cítil prudký úder mágie, vďaka ktorému stratil rovnováhu aj kontrolu nad svojím telom.

Nezabíjajte ma!

To bola myšlienka v podobe ohňa, ktorá neúprosne zovrela jeho myseľ do chladnej pasce.

Musel ešte raz a naposledy strážiť svoju myseľ, no nenachádzal v sebe tú silu, nevidel pred sebou nič viac než temnotu, bol blízko tej prudkej bolesti, dôverne známej v každom nerve jeho tela.

„Severus?“

Pocítil tlak na svojej hrudi.

Prebudil sa.

Otvoril oči a prudko lapal po dychu.

Snažil sa zabrániť triaške i podobným podľa jeho  názoru nedôstojným reakciám, no nebolo to až také jednoduché ako predpokladal.

Takmer cítil blízkosť toho hada, akoby bol opäť tam, telo ho bolelo, akoby opäť prežíval ten prudký pád.

Zažalo sa svetlo.

Upreli sa naňho tie jasné zelené oči a on im čelil.

A s nimi prišlo aj poznanie, prečo jeho obrana tentoraz nefungovala a podarilo sa mu snívať.

Zabudol na tú časť svojej ochrany, ktorou zaštítil ich dualmačné spojenie.

Neodstránil ju, popritom rozruchu na to úplne zabudol.

Ostala tam.

Zdanlivo nevyužitá, no keďže ani Potterov spánok nebol dnes najpokojnejší, zrejme sa viac z nej akosi dostalo na jeho stranu. Severus ostal nechránený pred svojimi vlastnými snami.

Pomaly ju stiahol späť, Potter jej prítomnosť prijímal bezvýhradne a ani ho nenapadlo, že by do jeho mysle len  tak náhodou nemusela patriť.

„Prepáč mi to,“ zamumlal jeho partner.

„Mal som sa ti vtedy pokúsiť pomôcť, ale ja... Mohol som... Takže to bolo vskutku takéto...“

„Takéto a ešte omnoho horšie,“ zhodnotil to Severus.

Keďže šlo o záležitosť, ktorú nikdy poriadne nespracoval a zrejme sa mu to ani nikdy bezo zvyšku nepodarí.

„Ty si bol v mojom sne?“ opýtal sa podráždene.

Nebolo to neobvyklé vzhľadom na to, že zabudol uzavrieť spojenie aj keď sa dualmancia sama stiahla hlbšie, zjavne ani táto technika nebola schopná prekonať všetko, bolo to nahradené spoločným zdieľaním snov, ktoré Severus Snape ešte nikdy predtým nevyskúšal a nemal ani chuť sa k tomu opäť vrátiť.

Pretože Potter nezdieľal len jeho sen, ale aj pocity, čo bolo viac než zjavné, keďže v jeho pohľade sa črtala čistá hrôza a poznanie, ktoré tam nikdy predtým nebolo.

„Myslel som si, že je to môj sen...“ ohradila sa voči jeho tónu Potter.

No napriek tomu pocítil jeho ruky na svojich pleciach.

Potter bol napriek všetkému čoskoro okolo neho priam ukážkovo ovinutý.

 „Mrzí ma to, Severus...“

Ospravedlňoval sa opäť a jeho starší partner nevedel, čo by mu mal na to povedať.

Napokon však pod vplyvom jeho čoraz zhoršujúceho sa výrazu tváre, musel podotknúť:

 „Prežil som a vzhľadom na to, čo bolo v stávke, som bol rád, že si vystrčil nos v tej správnej chvíli...“ neodpustil si napokon, keďže postrehol, že bez odpovede sa zrejme nebudú môcť pohnúť ďalej.

„A keby aj nie, tak ty by si za to neniesol žiadnu zodpovednosť...“ ešte ho stihol uistiť, keďže sa obával, že by to uňho mohlo vyvolať nepríjemné stavy, ktorým sa pokúšal vyhnúť.

„Severus, ja...“

„Tak už dosť, Potter, ak chceš pre mňa skutočne niečo urobiť, máš na to práve teraz skvelú príležitosť...“ pošepol mu a otočil ho na bok,  nemal v úmysle práve teraz pokračovať v spaní, vedel, že to ešte nejaký čas potrvá, kým sa to v ňom utrasie.

„Prosím, povedz mi, aspoň raz, Harry...“ žiadal ho ten mladý muž, pre ktorého mal v konečnom dôsledku stále slabosť.

Inak by ho zrejme po tom, ako sa dostal príliš hlboko do jeho mysle, bez milosti vykázal z postele. Aspoň tak by to urobil v minulosti, no tento Severus, si nemienil odopierať spoločnosť svojho partnera a bol limitovaný aj inými skutočnosťami.

Ako napríklad tým, akoby naňho Potter, ráno pri raňajkách hľadel, keby si niečo také zmyslel, skutočne to nestálo za to a boli tu aj tie príjemnejšie záležitosti, ktorým sa mohli práve teraz nerušene venovať.

Keďže bola hlboká noc, všade vládol pokoj a nič nenasvedčovalo tomu, že by práve teraz mohli byť niekým vyrušovaní, bol ten pravý čas na realizovanie istých vecí.

Možno práve pod vplyvom toho svojho sna a podmanivej blízkosti partnerovho tela, ktoré mu pomáhal zabudnúť na akýkoľvek nepokoj, bol napokon ochotný to urobiť.

„Súhlasíš, Harry...“ opýtal sa s rukou položenou na jeho boku.

„Áno,“ potichu hlesol jeho mladý partner.

Primkol sa tesnejšie k tomu hrejivému telu.

Stlmil svetlo a pomaly pozvoľna pripravoval partnerovo telo.

Cítil ako sa pod jeho rukami uvoľňuje a keď sa Potter obrátil k nemu, aktivoval dualmanciu, bozkával ho.

Tvrdšie než mal pôvodne v úmysle, no jeho partner na to reagoval tým, že jeho ruka siahla za seba a dotkla sa ho.

Na mieste, kde ho práve teraz tak veľmi potreboval.

Tlmene zastonal a doprial svojej mysli ten luxus na nič nemyslieť, len sa dotýkať...

Prenikol jazykom do jeho úst, skúsene a neúprosne.

Obaja lapali po dychu, keď sa ich telá stretli.

Harry sa obrátil viac k nemu a Severus mu poskytol dostatočnú oporu na to, aby sa mohli nerušene milovať a pritom sa venovať láskaniu a dráždeniu svojich tiel.

Občas drsnejšiemu, občas nežnejšiemu, akoby sa tieto dve možnosti v ich prípade pozvoľna presúvali k niečomu, čo by on sám označil ako súhra medzi partnermi.

K čomu však nepochybne prispievala aj dualmancia, ktorá vďaka jeho podlomenej obrane medzi nimi prúdila omnoho prudšie.

Oddať sa tým pocitom nebolo vôbec zložité, bolo to prirodzené a približovalo sa to k pocitom krásna, spojeného s istou hĺbkou vášne, ktorá ho fascinovala natoľko, že si dovolil ju vpustiť do svojho života a priveľmi sa nad ňou nezamýšľať.

„Ľúbim ťa, Severus,... ja ...“ mumlal Potter.

„Harry...“

A on vyslovil jeho meno, vždy keď to bolo potrebné, na Pottera to malo priam zázračný účinok, cítil akú odozvu to vyvolalo v jeho mysli aj tele.

Spájal sa s ním a bozkával ho, venoval sa jeho láskaniu bez akýchkoľvek zábran.

Slasť spojila ich mysle, jej príjemné pulzovanie vymazalo všetku bolesť a podráždenosť, spoľahlivejšie než akýkoľvek elixír.

Potter ostal bezpečne uložený v jeho objatí.

A po nejakom čase zaspal.

Až vtedy ho Snape pomaly od seba odsunul a umiestnil na jeho stranu postele.

Pretože sa chcel ísť pozrieť, či bola už dokončená automatická analýza.

A táto cesta napokon nebola márna.

Jasné svetlo vychádzajúce z misľomisy a nespokojné prúdenie tekutiny na povrchu, ho prinútilo prehodnotiť svoj postoj.

Už podľa zbežného pohľadu šlo o spomienku týkajúcu sa predchádzajúceho Temného pána, čo v ňom vyvolalo znepokojenie, no nepodľahol pokušeniu a nenazrel do nej.

Nebolo vhodné takto pokúšať šťastie, určite nie hneď.

Nepochybne bol toto jeden z tých šťastnejších okamihov, lebo aspoň čiastočne zrejme siahol do tej správnej oblasti.

Na hladine plávali isté obrazy, rozhodne potlačené dosť hlboko.

V tomto stave sa ich však nedotýkal, lebo nebol pripravený im čeliť, potreboval sa úplne odosobniť a podľa možnosti vytvoriť čo najväčší odstup. Niečoho takého práve teraz nebol schopný.

No tento úspech možno o pár hodín bude znamenať hranicu medzi životom a smrťou, lebo bol presvedčený o tom, že Čarodejník s temným znamením sa len tak nevzdá možnosti jeho pokorenia a časom bude čoraz ťažšie uniknúť mu.

Poznal tento spôsob lovu, tak blízky Temnému pánovi, spolu s dojmom nepremožiteľnosti to bola záležitosť, ktorá už sama o sebe zasiala strach do ľudských sŕdc. Aspoň to v ňom čiastočne vyvolávalo dojem niečoho, čo dôverne poznal.

A on bol už blízko.

Cítil, že odpovede sú tam.

Hladina však zrazu potemnela  a objavili sa prvé praskliny.

Šokovalo ho to.

Tá vec by predsa mala vydržať takmer všetko, ešte nevidel spomienku, ktorá by ju dokázala takto zdecimovať.

Niečo také sa mu ešte nikdy predtým nestalo.

Rýchlo si privolal flakón a čo najopatrnejšie odstránil spomienky.

Misľomisa sa zachvela, no napokon ostala až na tých pár prasklín takmer neporušená.

Bolo však viac než jasné, že bude musieť byť prestavaná a skontrolovaná.

Musela to byť časť akejsi temnej mágie, preto bolo nutné s ňou pracovať s tou najvyššou opatrnosťou.

Práve v takejto koncentrácii sa však táto stopa dá získať,  pri jednom tradičnom obrade, považovanom takmer za intímne spojenie s mágiou, prebiehajúce zvyčajne na jednom z tých starých rituálnych miest.

To mu mysľou prebehlo ako prvé, keď o tom dlhšie uvažoval.

Zrejme šlo o jednu z tých čiernych omší, na ktorých bol prítomný aj on sám. Nepochyboval o tom, už podľa základných rysov spomienky, že práve v nej bude ukryté tajomstvo pôvodu Čarodejníka s temným znamením.

Poznámka: nuž čakajú nás zas napínavejšie kapitoly a potom sa mi snáď podarí urobiť aj záver, ale to je ešte ďaleko.