Otcovská láska 36. kapitola

 

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

 poznámka: po korektúre

 Pre Arkama, weras, Mononoke, Abequa

„Nechcem, aby si tu ostal so mnou... Bude lepšie, ak sa od tejto záležitosti budeš držať čo najďalej, Harry...“  

„Chcem byť s tebou, keď budeš tú spomienku otvárať, prosím, dovoľ mi to...“ žiadal ho Potter neúprosne a on už takmer ľutoval, že sa pred ním o tejto možnosti zmienil.

Pôvodne mal v úmysle nechať si to pre seba, no bolo ťažké niečo robiť poza chrbát jeho snaživého asistenta a už hneď v prvý deň to oľutoval, keďže Pottera zaujala rozvírená hladina v mysľomise, veľa nechýbalo a došlo by k nepríjemnému úrazu.

Preto sa radšej vyhol ďalšiemu  zahmlievaniu a povedal mu na čom pracuje, keďže inak by mu musel zamedziť prístup do laboratória, čo nemal v úmysle. A premiestniť mysľomisu na akékoľvek iné miesto bolo práve teraz dosť riskantné, keďže si nebol istý, tým, či sa tá porucha nemôže ešte raz zopakovať a v nevhodných podmienkach by to malo za následok zničenie vzorky, čo by preňho nebolo vôbec príjemné.

Okrem toho Potter sa musel venovať práci, ktorú mu pridelil, nebolo by veľmi výhodné dovoliť mu, aby si myslel, že sa niečo zmenilo, čo sa týkalo jeho bežného denného režimu.

A práve preto ho mal teraz na krku a musel čeliť jeho ponukám, ktoré práve teraz považoval za zbytočné a obmedzujúce.

Potter už dnes svoju prácu dokončil, teraz mal prísť na rad on a postarať sa o to, aby jeho úsilie nevyšlo nazmar.

Keďže nazbieral dosť duševných aj fyzických síl na to, aby sa postavil tej potlačenej spomienke.

No neznamenalo to, že by ju rád zdieľal s osobou, ktorej názor naňho by sa mohol pod vplyvom tejto spomienky zmeniť.

Už si zvykol, že Potter ho má rád, nuž štvalo ho to a nechápal to, ale nechcel, aby sa to zmenilo. A keďže ten chlapec bol ochotný zmeniť svoj názor práve na základe istých spomienok, nerád by mu otváral oči práve teraz, keď to medzi nimi začalo tak dobre fungovať.

Nevedel ešte tak celkom presne do akej hlbokej minulosti pôjde, lebo aj napriek tomu, čo videl, nebolo ešte nič isté, pretože netušil, čo je za tou spomienkou ukryté ani ako bude pokračovať a či nepreskočí do ďalšej.

Spomienky tohto typu mohli byť pokojne aj útržkovité a nepríjemne odhaľovať niektoré aspekty, ktorým by sa on sám rád vyhol.

„Prosím, Severus... ja ti sľubujem, že nebudem do ničoho zasahovať.. ale len chcem ostať s tebou... keby náhodou... keby si potreboval...“

„Budem v poriadku, Potter. To skôr ty by si mal dbať na to, aby isté veci nenarušili tvoju krehkú rovnováhu...“

„To nie je fér, vieš, že ja nie som slabý, len...“  Jeho partner sa s ním ešte nejaký čas vyjednávať, Severus si na tou už pomaly začínal zvykať.

Rád sa nechal prosiť, nebolo na tom nič zlé, nechať Pottera, ešte nejaký čas dúfať, že by mu to mohol dovoliť.

„Ide o záležitosti, ktoré si musím vyriešiť hlavne sám so sebou... Môžeš ostať na blízku, v mojej pracovni, ak sa budeš potom cítiť istejšie, ale bude lepšie, ak ma teraz necháš osamote... Neskôr sa pozhovárame...“

Díval sa naňho spôsobom, ktorým mu jasne dával najavo, že  nemá význam o tom viac diskutovať a s potešením zaznamenával, reakcie prichádzajúce z jeho strany.

Potter opäť rebeloval, tak to malo byť, mračil sa a bolo na ňom vidieť, že sa mu ani trochu nepáči to, čo Severus mienil urobiť, ale napokon tu bol ten moment, keď pochopil, že musí rešpektovať jeho prianie.

„Tak dobre, ale ostanem v pracovni a keby niečo...“

Opäť sa zamotal do jeho objatia.

Primkol sa bližšie k nemu.

A Severusovo telo na to reagovalo, možno až príliš.

Páčilo sa mu, keď bol Harry tak blízko, keď ich zdanlivo nič nerozdeľovalo.

Dotýkal sa ho, pretože to chcel, pretože skutočne chcel, aby ho Severus Snape držal v objatí.

Mal oňho strach.

Potter si dovolil sa oňho skutočne obávať.

A on bol takmer proti svojej vôli šťastný, aj napriek tomu čo bude musieť urobiť, aj napriek hrozbám Čarodejníka s temným znamením a možnému nepríjemnému stretu so svojím vlastným vnútrom.

„Vieš, kde ma nájdeš...“ pošepol mu Potter provokatívne a pomaly sa od neho odtiahol.

Severus naňho ešte nejaký čas hľadel.

Sledoval ako jeho mladý partner opúšťa miestnosť.

A ešte nejaký čas dovolil tomu pocitu byť súčasťou jeho sveta a čerpal z neho silu, aby dokázal pokračovať.

***

Pomaly vstupoval cez  akúsi sivú hmlu, až k miestu, kde sa spomienka tiahla kamsi prudko nadol, vzápätí bol strhnutý nižšie.

Pred sebou ako štít držal ochrannú vrstvu, ktorá mu bránila podľahnúť tlaku spojeného s preniknutím do potlačenej spomienky.

Čierna omša bola napokon len povrchovou zásterkou, boli to len nepríjemné obrazy, ktoré ho mali odstrašiť od skúmania spomienky sa rozplynuli.

A on okolo nich rýchlo prekĺzol takmer bez povšimnutia.

Za nimi sa nachádzala iná spomienka ani zďaleka nie taká, ktorú očakával.

Videl sám seba, unaveného a chladnejšieho než kedykoľvek predtým.

Bolo to obdobie pred posledným bojom.

A on bol povolaný k Temnému pánovi.

Jedna návšteva, posledná pred tou, ktorá nasledovala počas rozhodujúcej bitky o Rokfort.

„Severusss...“

Lord Voldemort sa k nemu obrátil.

Iný než predtým, nebezpečnejší, takmer zúfalý.

Uvidel hada a celkom inštinktívne sa postavil na tú stranu, kde nemal možnosť sa ho dotýkať.

Starý zvyk, nepochybne podmienený spomienkami na to, čím sa ten had kedysi živil.

„Pán môj...“

Bol tam s ním.

V tejto hĺbke spomienku prežíval ešte raz.

Videl ho pred sebou, cítil to čo vtedy, vnímal ten istý mrazivý vietor, rovnaký chlad.

A pokušenie odísť, uniknúť z toho všetkého raz a navždy.

Sklonil sa pobozkal okraj jeho habitu.

Boli časy, keď to nemusel robievať, ale teraz zjavne nebol jeden  z tých dní, kedy by ho pán považoval za seberovného.

„Vieš, prečo som si ťa sem zavolal, Severusss...“

Nevedel.

Ani len netušil a na túto otázku, nech bola položená akokoľvek, nikdy neexistovala správna odpoveď.

Pocítil pánovu ruku v blízkosti svojho krku.

Nehýbal sa a čakal.

Aj napriek tomu, že istý čas nemohol dýchať nepodľahol pokušeniu ani len siahnuť po prútiku.

Temný pán rozhodoval o tom, kto, kedy a ako dlho bude dýchať.

A on tomu veril.

Musel veriť tomu, že pán je jediný, kto rozhoduje o ich životoch.

Musel byť s ním, predstieranie by nemalo zmysel, musel v sebe vždy nájsť toho Severusa, ktorý v neho predtým veril.

Jeho služobníka, ktorým istý čas bol.

A vždy, keď sa mu to podarilo, cítil trpkú príchuť viny, no zároveň aj niečo podobné príjemnému mrazeniu.

Patril k nemu.

Bezvýhradne.

Ruka sa z jeho krku stiahla, prešla po pleci a viac sa ho nedotýkala.

„Pán môj, neviem si predstaviť, nič čo by pre mňa malo vyššiu prioritu ako stretnutie s vami...“ vyhlásil ako oddaný smrťožrút, keď sa mu podarilo chytiť dych.

„Áno, vskutku, kedysi to tak bolo a pre tvoje dobro verím, že je tak tomu aj dnes...“

Temný pán od neho odstúpil, dával mu viac priestoru.

„Vybral som si teba, kvôli našej minulosti a tvojej neistej budúcnosti...“

Nepovedal nič viac, len surovo zovrel jeho ruku, odmiestnili sa.

Nevedel kam.

Nevedel prečo.

Temný pán zvykol robievať také veci.

S ním.

Na začiatku.

Keď bolo všetko iné a on si myslel, že je jeho skutočným majstrom.

Keď veril tomu, že spolu dokážu veľké veci.

Práve teraz sa však premiestnili na kraj lesa, neďaleko akejsi opustenej cesty.

No  pánova ruka ho stále zvierala a boli presunutí  ďalej.

Ocitli sa v obývačke neudržiavaného šľachtického sídla Riddlovcov.

Domu, ktorý mal patriť Temnému pánovi, no nikdy nebol oficiálne jeho domovom.

A v jednom z kresiel sedel chlapec.

Jeden z tých, ktorých rodina neprešla kontrolou na ministerstve.

Severus si nespomínal jeho meno.

Prial si ho zabudnúť, keďže ten chlapec dostal bozk dementora.

A on si to napokon aj vyčítal.

Kedysi si prial sledovať popravu dementora, chcel vidieť Blacka ako... a napokon mal možnosť vidieť toho chlapca.

A to čo z neho potom ostalo.

Oľutoval, že vôbec niekedy o dementoroch uvažoval ako o vhodnom nástroji trestu.

Lebo to čo po nich ostávalo, bola len prázdnota.

Žiadne zadosťučinenie, žiadna pomsta, len tváre, ktoré ho prenasledovali, vždy keď sa odvážil povoliť svoju obranu.

A keď sa poobzeral po miestnosti uvidel pár ďalších.

Upierali naňho svoje bezstarostné pohľady, zbavení všetkého, len schránky, ktoré boli desivejšie než čokoľvek čo mal možnosť vidieť.

„Čo s nimi plánujete urobiť?“ opýtal sa, keď sa spamätal z nepríjemných pocitov, ktoré v ňom vyvolávala ich prítomnosť.

Za každé jedno z nich bol ako riaditeľ zodpovedný.

Za každé jedno z nich ho budú navždy preklínať.

Bolesť ho takmer premohla, bojoval s ňou zatláčal ju a balansoval až na pokraji svojich síl.

„Budú slúžiť mojim zámerom. Predpokladám, že o pojme golem sme už kedysi hovorili... Spomínaš si, alebo ti to mám hádam pripomenúť iným spôsobom, môj drahý Severus?“

„Prebrali sme ho v dostatočnej miere, pán môj, môžem vás ubezpečiť o tom, že som pochopil...“ ponáhľal sa s odpoveďou, akoby od nej závisel jeho život a zrejme nebol až tak ďaleko od pravdy.

„Áno, iste, akoby nie...“prerušil ho Temný pán netrpezlivo.

Nepáčilo sa mu to, kam rozhovor smeroval.

Lord Voldemort mal nepochybne v úmysle ho nejakým spôsobom zapojiť do tejto záležitosti.

„A ty si bol vždy môj obľúbený nástroj, vždy ten ktorý som si cenil nad tie ostatné, preto budeš mať tú česť byť jedným z možností...“

„Pán môj, ale...“

Bolesť.

Prudký útok, ktorý jeho myseľ uväznil do mučivého zovretia.

Bolesť taká, nevysloviteľne silná, že veľa nechýbalo a bol by odhalený, ešte sekunda tej bolesti a štíty by padli.

Úder za úderom.

Surový, neľútostný.

Bodajúci na miesta s najvyššou citlivosťou.

Ak chcel ochrániť to najdôležitejšie, musel niečo obetovať.

Tentoraz toho obetoval viac než predtým.

Prišiel ďalší úder chladu.

A zaklínadlo, jeho krv, pánova krv.

A rýchle ťahy prútikom.

Akási silná vôňa.

A jeho ruka spojená s pánovou.

Vnímal aj príchod tých ostatných.

Malfoy medzi nimi nebol, on už dávno upadol do nemilosti.

Z hlavného kruhu tam bola už len Bellatrix, tých ostatných poznal len ako bežných spojencov a osoby s menšími úlohami.

Bolo ťažké sa od spomienky odpútať a vrátiť sa k realite, natoľko aby dokázal spomienku zastaviť a všetkých si poriadne obzrieť.

No napokon sa mu to podarilo.

Ani jeden z nich vojnu neprežil.

Tým si bol istý.

Mal dosť času študovať správy v novinách aj počas procesu padlo veľa z tých mien.

Videl ich tváre a vnímal to, ako prijali pánovom odkaz.

A potom ho ten neznesiteľný tlak, ktorý ho zložil na kolená.

„Ak smrťožrúti opäť zlyhajú, ak dôjde k naplneniu proroctva, jeden z vás vybraných, bude ovládať tých ostatných a stane sa mojou vôľou... mojím odkazom a mojím katom... Zničí všetkých, čo zradia a napokon aj seba a ty Severus, si jedným z tých vyvolených... tebe dávam do rúk tú moc... No nebudeš vedieť, že ju máš, bude ukrytá hlboko v tebe... A nebudeš sa z nej môcť vymaniť...“

Padol na podlahu.

Cítil ako sa mysľomisa opäť otriasla tou temnou mágiou, ktorá bola súčasťou zaklínadla preneseného majstrom čiernej mágie.

Pochopil to.

Čarodejník s temným znamením je súčasťou jeho osobnosti.

Je to golem ovládaný jeho vôľou, bez jeho vedomia.

Spomínal si na isté veci, na isté príkazy, ktoré mu prešli hlavou.

On prežil, on jediný z tých, ktorí dokončili ten rituál, ostal nažive.

A on je nástrojom, pánove myšlienky, jeho odkaz, to všetko je niekde v jeho mysli.

Niekde medzi jeho bariérami a on stojí sám proti sebe.

Ten chlapec bol golem, aj ten čarodejník s ktorým bojoval.

A nebol jediný, je ich viac, nepamätal si koľko presne, ani ako vyzerajú, ich tváre mu z mysle okamžite vyprchali.

A tí golemovia boli ovládaní časťou jeho mysle, na ktorú nemohol siahnuť, lebo bola spojením krvi a mágie s Temným pánom.

Bola takmer rodinným putom, ak by sa to dalo tak nazvať.

A on bojoval sám proti sebe, jeden z tých najťažších životných súbojov.

poznámka 2: bližšie vysvetlenie toho ako to funguje, sa dozviete nabudúce... keďže Severus to bude ešte len skúmať... skrátka je to taký posmrtný pozdrav od Voldemorta... keďže naposledy to smrťožrútom prešlo a žili si bez neho pomerne dobre, rozhodol sa že tentoraz to bude inak... čaká nás nepochybne vzrušujúci záver poviedky, ale opäť sa nebudem tak celkom držať čísel, len toho, aby bolo všetko vypovedané tak ako má... 
takže číslo 40, berte ako orientačné... lebo keď nebude niečo doriešené tak pokojne ešte doriešim a až tak bude koniec...