Pár: snarry
Obsah: Harry Potter
zisťuje, čo znamená, žiť so Severusom
Snapom.
poznámka: záverečná časť k poviedkam Jeho pohľad, Jeho bozk.
varovanie: povojnové psychické stavy, po mojej korektúre.
„Aký čaj pijete, pán profesor?“
Opýtal sa ho Potter.
Severus si stále ešte zvykal na
myšlienku, že spolu zdieľajú priestor chráneného domu.
Už len to, že boli tu na tomto
mieste spolu, preňho bolo stále výzvou.
Potterova prítomnosť v tej
malej kuchyni, to ako sa okolo neho krútil a neustále sa ho vypytoval či
niečo nepotrebuje, v ňom vyvolávalo zvláštnu zmes protichodných pocitov.
Odvykol si od toho, aby sa
niekto oňho zaujímal. Časť z neho, akoby nedokázala pochopiť, že tam je
niekto, kto s ním skutočne chce tráviť čas.
Počas toho dlhého roka na
Rokforte, dlhšieho než všetky ostatné, žil v takmer úplnej izolácii, bol
sám proti všetkým a na rovinu mohol hovoriť len s Dumbledorovým
portrétom. Nepochybne sa to prejavilo nielen na jeho nálade, ale zanechalo to
na ňom aj stopy, pretože časť z neho pociťovala úľavu, že sa ho vôbec na
niečo také opýtal, čo by sa za bežných okolností zrejme nestalo.
„Uprednostňujem to čierne
vrecúško so zmesou siedmych bylín...“ vyhlásil Snape takmer opatrne
a pomaly siahol do skrinky.
Čo sa týkalo chránených domov,
myslel hlavne na svoje pohodlie a chcel tam mať všetko, čo bude
potrebovať. Aj keď na to nesmel priveľmi myslieť, urobil všetko, aby sa
v prípade, že by to prežil a bolo by nutné využiť túto možnosť, všade
cítil dobre a mal všetko potrebné.
Preto bez váhania ukázal
Potterovi vrecúško, ktoré pripravoval len nedávno. Mal dosť času na také veci,
počas tých dlhých dní, a aj keď veľmi pochyboval o tom, že to
vrecúško bude potrebovať, napokon to vyzeralo tak, že sa mu zíde.
No ani zďaleka nepredpokladal,
že sa mu budú ruky tak triasť, keď ho bude otvárať.
„Smiem?“ opýtal sa Potter.
„Áno, len to skúste...“ jeho
dych sa skracoval, cítil ako sa svet nebezpečne rozkrútil.
„Pán profesor, ste
v poriadku?“
Bol? Nebol?
To netušil.
Nebol na takéto záležitosti
zvyknutý, nikdy nemal čas zastaviť sa a obzrieť sa späť.
„Nechajte tak, Potter, nič mi
nie je...“ odsekol Severus chladne, no dovolil mu, aby sa dotkol jeho rúk.
Nebýval úzkostlivým typom,
nevedel prečo práve teraz pociťuje niečo také, prečo teraz, prečo nie vtedy, keď...
„Dokončíme to spolu, možno
neskôr...“
„Nie, neskôr... teraz...“
„Tak dobre...“
Cítil Potterove prsty na svojich.
Nenaliehali, netlačili, len pomaly rozbalili vrecúško a on cítil ako sa
jeho ruky postupne začali chvieť.
„Vonia to výborne... Môžem si
tiež dať?“
„Samozrejme, Potter, je to dostatočne
sladké na to, aby to uspokojilo aj vaše potreby, ak by ste mali záujem...“
neodpustil si starší muž príležitosť ako odpútať jeho pozornosť od toho, čo sa
práve odohralo. Raz mu bude možno schopný porozprávať o tej druhej
prísade, no teraz ešte nie, teraz na to nebol vhodný čas.
Pokúšal sa spamätať z toho
dočasného nervového kolapsu, ktorému práve čelil.
Bola to len chvíľková záležitosť
nič viac, neprikladal tomu žiadny hlbší význam, no znepokojilo ho to.
„Moje potreby sa momentálne
výrazne zhodujú s tými ďalšími...“ vyhlásil Potter.
Severus sa pokúšal nehľadať
v jeho slovách žiadny hlbší zmysel.
„Nemusíme sa nikam ponáhľať, pán
profesor... Len si na nejaký čas sadnime...“ pokračoval ten chlapec ďalej.
Vymanil sa z jeho zovretia
a pomaly ustúpil.
„Budem sa dívať ako pripravujete čaj, Potter.
Tentoraz dám príležitosť vám a uvidíme ako to dopadne...“
Potter sa usmial.
„Uvidíte, že dobre, pane,
s tým už mám svoje skúsenosti...“
Potter ho nechal sadnúť si a zatiaľ
pobiehal po kuchyni s istotou, akoby mu patrila.
Severus sledoval všetky tie
jednoduché a zdanlivo bezvýznamné úkony.
Jeho bývalý študent všetko
pripravoval bez mágie, jeho pohyby boli isté a jediné na čo sa ho opýtal,
bolo to, koľko zmesi by mal použiť do hrnčekov, keďže nebola rozdelená do
vrecúšok.
„Precíznosť, Potter je dôležitá
aj v tomto prípade...“ povedal mu, keď sledoval ako odratúval príslušné
množstvo.
„Aj s mojou mamou ste spolu
pili čaj?“ opýtal sa ho ten mladík, celkom spontánne.
Severus chvíľu mlčal
a zvažoval to, koľko mu toho môže povedať, tejto pracovnej deformácie sa
zrejme len tak ľahko nedokázal zbaviť.
„Párkrát k tomu došlo, ak
to skutočne musíte vedieť...“
A snažil sa teraz priveľmi nespomínať
na tie okamihy a sústrediť sa na prítomnosť.
No skôr než sa vôbec stihol
zastaviť mu o tom začal rozprávať a aj o iných veciach...
Pretože niekto, od koho to vôbec
nečakal sa nezaujímal len o zdanlivo banálne informácie o svojej
matke, ale aj o jeho dušu.
***
Sedeli spolu vonku v tieni
vysokých stromov.
Mladší Severus to mal tak rád,
ten svieži vzduch, vietor dotýkajúci sa konárov, pokoj a zdanlivá
neprítomnosť akýchkoľvek rušivých elementov.
Spôsobne držal svoju šálku
a snažil sa priveľmi si nevšímať to, že Potter sedí tak blízko neho, že sa
s ním zhovára.
Nielen o Lily, ale aj
o tom, čo by chcel on sám, že ho skutočne zaujíma to, čo by chcel
a čo by potreboval.
A dokázal aj len tak mlčať,
ak to bolo potrebné.
Také boli tie prvé dva týždne,
ktoré pôvodne vôbec nemienil celé stráviť v chránenom dome
a v jeho najbližšom začarovanom okolí, no zrejme potreboval nejaký
čas, aby isté veci spracoval a musel uznať, že prítomnosť toho mladého
muža preňho bola prospešná, aj keď sa tomu pôvodne bránil.
A prišli ďalšie dni plné
rozhovorov, oddychu a života mimo toho všetkého, plynuli náhle až príliš
rýchlo.
***
Pomaly klesol na posteľ, na
ktorej ten mladý muž sedel a čakal naňho.
Opäť sa to stalo, že o tom
uvažoval ako o mimoriadne vzácnej chvíli, no už to v ňom nevyvolalo
ani náznak podráždenia a nevysvetľoval si to inak než ako priateľský
záujem z jeho strany.
Bol sa trochu prejsť, samozrejme
stále v chránenej oblasti, no postupne si zvykal aj na samotu aj na
spoločnosť.
Všetko vo vyváženej miere, ktorú
práve teraz potreboval.
A jednou z vecí, na
ktorú pomerne rýchlo zvykol, bolo aj to,
že Potter ležal v jeho posteli nahý.
Nikdy neuvažovali nad tým, kto
bude kde spať, počas tej prvej noci, keď sem prišli jednoducho padli na prvú
voľnú posteľ a spali.
Postupom času však táto posteľ
v ich živote nadobudla aj ďalšie významy.
Bola ich útočiskom, miestom, kde
neboli nutné žiadne ďalšie slová ani rozpačité chodenie okolo horúcej kaše.
Severusova ruka prešla po chlapcovom chrbte.
Netrúfal si urobiť nič viac, než
sa ho dotýkať, než postupne posúvať hranice medzi nimi.
Aj Potter bol unavený, aj on
prežíval občas chvíle, keď bojoval sám so sebou na pokraji pasce, ktorú mu
ponúkala vlastná myseľ.
Akoby sa v nich oboch niečo
uvoľnilo ani jeden z nich nedokázal rozumne uvažovať, aspoň nie do takej
miery, aby sa jeden druhého prestali dotýkať.
„Ako dlho tu ešte plánujete so
mnou ostať, Potter?“ vyslovil Severus Snape tú obávanú otázku.
Už len preto, že ani zďaleka
nebol dobrým spoločníkom a pociťoval isté takmer až klaustrofobické
pocity, keď bol príliš dlho v malom priestore, nepochybne to spôsobila tá
potýčka s hadom, a nebola to záležitosť, ktorá by sa mohla vyriešiť
v priebehu pár dní.
„Chcem ostať s vami,
natrvalo a neopovážte sa ma posielať preč... lebo na to vám neskočím,
viem, že to nechcete...“
„Len mi povedzte, Potter, čo
také podľa vás viete?“
Jedna z jeho rúk plynulo
prešla po Potterovom pleci, tá spôsobila, že chlapec sa primkol bližšie
k nemu a postaral sa o to, aby ich oboch chránila
prikrývka.
„Viem, že ma chcete, že chcete,
aby sme mi dvaja...“
„Ani to neviete vysloviť,
Potter. Akoby ste vôbec mohli?“ Severus
mu nedoprial to potešenie, aby sa mohol chváliť, že s tým začal ako prvý.
„Viem to, že chcem ostať
s vami...“
„A čo ak sa to nezmení, čo ak
budeme obaja vždy takýto a nedokážeme sa pohnúť ďalej...“ on sám nebol v týchto veciach práve
odborníkom, dokázal sa zaseknúť v minulosti na poriadne dlhé obdobie.
A pripomenul mu to, že
obaja prežívajú na elixíroch, že ani jeden z nich nemôže poriadne spať,
a že celé dni trávia buď vonku alebo v tejto posteli, neschopní
podriadiť sa bežnému fungovaniu sveta.
Potter mu však povedal len:
„Potom všetkom to teraz predsa nevzdáme, pán profesor... Musíme tomu len dať
čas...“
„Áno, dáme tomu čas, ale
niektoré veci neznesú odklad, však, pán Potter?“
Mladý muž prikývol, keď pocítil
takmer neúprosný tlak jeho tela na svojom.
Už na nič nemyslel.
Boli príjemné nemyslieť
a len sa s ním spojiť.
Tvrdo a neúprosne.
Prinútiť ho prosiť.
Prinútiť ho vyslovovať jeho meno.
Podriadiť sa neúprosnému vplyvu ich
vzájomného spojenectva proti temnote.
Nemyslieť na nič iné, len cítiť
blízkosť poddajného tela, len cítiť, že niekto ešte stále stojí o jeho
dotyk.
***
O tri
roky neskôr...
„Mám to!“
Potter vbehol do jeho elixírovej
dielne tak prudko, až mu flakón plný červenej tekutiny takmer vypadol
z rúk.
„Čo to má znamenať, Potter!“
kričal naňho, keďže nemal v úmysle ešte raz absolvovať pomerne namáhavé
lúpanie istých dôležitých ingrediencií.
Potter mu vložil do dlane zelený
kameň, jednu z tých prísad, ktoré sa tak dlho snažil zohnať, no boli
označené ako súčasti čiernej mágie, preto bolo dosť ťažké ich získať.
„Prepáčte, pane, vlastne,
Severus...“
„Na toho Severusa, by som sa
v tvojom prípade nespoliehal...“ stále ho karhal pobúrený majster
elixírov.
„Chcel som ti len urobiť
radosť... a nemal by si tu byť tak dlho zatvorený...“ pripomenul mu
skutočnosť, že už pár hodín o sebe nedal vedieť.
„Musím uznať, že to sa ti
podarilo... ale nabudúce... “ mienil ho ešte nejaký čas podusiť, aby si
nemyslel, že je vhodné, aby takto zbesilo vbiehal do pracovného priestoru
uznávaného tvorcu elixírov, pracujúceho síce pod iným menom, ale aj tak jedného
z tých, ktorý dokázali pokojne žiť z objednávok.
Potter si však z toho
nerobil ťažkú hlavu a ochotne sa ponáhľal do jeho objatia.
A on ho prijal, pretože ten
chlapec dokázal žiť so Severusom Snapom a majster elixírov oceňoval to, že
sa podujal na takú ťažkú a mimoriadne nebezpečnú úlohu.
Koniec
