Botticelliho anjel 3. kapitola 2/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie

 Pre Ell.

Nejaký čas ho len držal. Snažil sa nemyslieť na to mladé telo v jeho objatí inak než na priateľa, ktorý sa naňho spolieha. Už od začiatku však vedel, že práve tohto chlapca by za istých okolností dokázal milovať. Už len to, aby tú myšlienku musel potlačiť, ho stálo dosť sebazaprenia.

Bol presvedčený o tom, že Luca raz odíde, nájde si pekné dievča a založí si rodinu. Stefano to urobil a nemohol mu to vyčítať. Bola to voľba, ktorá mu zabezpečila dobrý život a možnosť niečo znamenať v tejto spoločnosti, ktorá len zriedka odpúšťala prehrešky podobného druhu. Nemá dôvod myslieť si, že práve on by mohol...

Prebúdzal však jeho telo, toho muža, ktorý sa ukrýval pod toľkými starostlivo upravenými vrstvami. Bolo to nebezpečné, tomu podľahnúť a nechať sa viesť svojimi pocitmi.

Preto radšej vstal, odniesol ho do jeho postele a prikryl. Nejaký čas sa naňho ešte díval. No neodvážil sa ho ani len dotknúť.

Udržiaval odstup a napokon pomaly opustil jeho izbu a vrátil sa do svojej vlastnej postele. No nespal veľmi dlho, prebudil sa roztúžený a znepokojený. Priam si želal, aby mal opäť viac práce, aby nemusel myslieť na túžby svojho tela, ktoré ohrozovali nevinnosť jeho mladého priateľa.

***

„Zišli sme sa tu, aby sme sa rozlúčili s ...“  Cezare Slová kňaza takmer ani nevnímal. Stál tam, blízko hrobu, do ktorého mali čoskoro uložiť baróna Grimaniho.

Otec si ho tesne pred smrťou už k sebe nezavolal. Cítil trpkosť spojenú s tou zvláštnou rozlúčkou, ktorú absolvovali. Bola to len formalita. Nutné zlo.

Vždy mal pocit, akoby otec niečo tušil, akoby vycítil, že nie je rovnaký ako jeho deti. To, že je iný tušil, zrejme skôr než on sám.

Predpokladal, že podozrenie nadobudol vtedy, keď sa záležitosť so Stefanom skomplikovala.

Odvolal ho späť domov, nedovolil mu ísť na Stefanovu svadbu.

Vyhrážal sa mu, že ho prestane podporovať, ak sa okamžite nevráti so sluhom, ktorý mu ten list doručil.

Bol vtedy zúfalý, schopný všetkého a vášnivý, ako sám seba dosť mierne nazval.

Ale poslúchol, vrátil sa späť k matke, a to najhoršie obdobie, po ich odlúčení, prežil doma. Otec za ním neprišiel, ale list s jeho pečaťou, bol jedinou vecou, ktorá mu vtedy zabránila v neuvážených činoch. Bol mu za to vďačný, lebo napokon sa spamätal a dokončil svoje štúdium. No bolo mu jasné, že matka ho o to musela požiadať, aby zabránila tomu najhoršiemu. Neskôr mu povedala, že sa k tomu uchýlila ako k tej poslednej možnosti na jeho záchranu a on jej to odpustil. Nikdy jej to nepovedal, ale ona zrejme vedela s kým má tú česť.  Zmieril sa s tým, ako s nevyhnutnosťou, ktorá utvárala jeho svet.

Matka ho na rozdiel od otca milovala, takmer bezvýhradne, bol to jej Cezare.

Tešila sa s ním z každého úspechu. Bola naňho hrdá. A podporovala ho aj vtedy, keď sa mu nedarilo, až do svojej smrti, bola preňho najbližším človekom.

Nevedel, či jeho otca milovala. Počas rozhovorov o ňom bola vždy opatrná a nikdy ho nenazvala menom, vždy to bol len pán barón, vždy len osoba, ktorá je od nich na míle vzdialená. A aj on ho vnímal rovnako. Aj dnes, keď sa už zbavil všetkých ilúzií spojených s ním, smútil skôr za pánom barónom, ako za svojím otcom.

No nebol sám. Luca prišiel s ním. Mal ho pri sebe. Jeho blízkosť mohol takmer cítiť.

Z druhej strany pri ňom stála jeho sestra. Nezhovárala sa s ním. Hľadela naňho, ale v jej pohľade nebolo nič, čo by sa dalo považovať za úprimný záujem.

Otec ju zrejme informoval o jej osude a ona sa zariadila podľa toho, čo sa od mladej dámy v jej postavení očakávalo. Stáli tam, takmer akoby k sebe patrili, bola to len pretvárka, no nič viac od nej ani len neočakával.

Kňaz ukončil svoju reč. Pozostalí mlčky pohľadom odprevádzali baróna na jeho poslednú cestu.

predchádzajúca kapitola    nasledujúca kapitola