27. 2. 2015

Botticelliho anjel 4. kapitola 3/3







pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie



Pre Ell.


***

„To stačí, Luca!“  Cezare dovolil, aby mu ošetril drobné poranenie na tvári, no nedokázal sa hneď zbaviť tej podráždenosti, ktorú v ňom vyvolal Dante.
„Odpustite mi, ja...“ previnilo sklopil zrak jeho chlapec.
„Odíď!“ zaznel nekompromisný príkaz. A jeho anjel so sklopenou hlavou poslúchol.
Doktor ostal sám. Pulzovanie hnevu pomaly ustupovalo.
A on si uvedomil, že bol naňho zrejme až príliš tvrdý.  Šlo mu to pomalšie, ale ešte sa len učil a prejavil dosť záujmu a ochoty aj o iné činnosti. To doktor s ním dnes akosi nemal trpezlivosť.
Netrvalo dlho a veľavážený pán barón  za ním prišiel do kuchyne.
         „Prepáč mi to, Luca...“ pošepol mu nežne.
Nemal v úmysle ho od seba odohnať, určite nie teraz, keď si uvedomil, že aj z jeho strany by mohla existovať istá náklonnosť voči nemu.
„Nehnevám sa na vás, Cezare...“ jeho drahý chlapec sa k nemu s láskou privinul. A on ho objal.
Bozkávali sa. Prudko a vášnivo a mladý barón cítil ako sa mu jeho mladý priateľ poddáva, ako mu verí, ako ho objíma a tisne sa k nemu. Takmer akoby si aj on uvedomoval silu jeho túžby a priam ho podnecoval k tomu, aby si ho vzal.
A Cezare si prial byť dostatočne sebecký na to, aby to urobil. Aby zabudol na všetky zábrany a jednoducho ho odniesol do svojej postele. No nemohol.
Bránili mu vtom všetky tie záležitosti, ktoré ho už raz priviedli na pokraj jeho síl.
Práve preto ho napokon pustil, bol roztúžený a zúfalý, ale nemal v úmysle zneužiť nevinnosť toho chlapca vo svoj prospech.On mal stále ešte nádej na lepší život.
Na rodinu.
Nemohol mu to vziať.
Nesmel si chlapca privlastniť.
Pripútať ho k sebe bez možnosti úniku a potom sa dívať, ako pomaly ale isto podlieha jeho osobnému prekliatiu. Preto ho napokon pustil zo svojho objatia.
„Budem musieť ísť... zariadiť pár vecí týkajúcich sa sťahovania...“
Luca prikývol. Jeho tvárou sa mihlo sklamanie, no nenaliehal. Zmienka o sťahovaní ho zrejme znepokojovala rovnako ako jeho.
„Nemusíš sa ničoho obávať... bude to v poriadku, rýchlo si zvykneš...“ hovoril to doktor zrejme nielen preňho, ale aj pre seba.
„Cezare, ja... rád by som vedel, aké to bude, keď pôjdeme žiť tam... a ja... čo bude vlastne mojou povinnosťou...“
„Budem tvojím poručníkom, oficiálne sa staneš členom mojej rodiny, a tak sa k tebe aj budú správať jej členovia... Nič sa nezmenilo na tom, čo som si pôvodne predsavzal... “tak sa rozhodol a chcel tu urobiť aj oficiálne. Prial si, aby sa Luca mal v živote dobre, získal vzdelanie, chcel mu poskytnúť všetko, čo aj on sám aspoň do istej miery získal.
„Takže vy skutočne chcete, aby...“
„Áno,  želám si to, svojím spôsobom si už môj a len tak ľahko sa tohto údelu nezbavíš...“  podpichol ho doktor mierne, no mu venoval jeden z tých svojich šťastných úsmevov, akoby skutočne akceptoval tú možnosť, že by mu mohol patriť.  
„A to ostatné, budeme aj...“  Luca sa takmer červenal, keď sa to pokúšal vysloviť a nakoniec sa mu to ani len nepodarilo, lebo doktor mu k tomu nedal príležitosť.  
         „Nechcem, aby si si myslel, že moja ponuka je tým podmienená. Dúfam, že si nenadobudol ten dojem, že je tvoja povinnosť nechať sa zatiahnuť do týchto záležitostí....“
Luca pozrel priamo naňho. „Týchto záležitostí?“
„Áno,“ zopakoval doktor takmer temne. Preňho to budú vždy tie neprístojné záležitosti. Nehovorí sa o nich. Sú dôvodom prečo vždy ostane iný a ukrývať to tajomstvo hlboko v sebe.
„Ja by som chcel byť s vami... “ zazneli tie slová, po ktorých túžil, no zároveň sa ich obával.
„Neskôr sa o tom pozhovárame, už meškám...“ neľútostne mu skočil do reči doktor, lebo nemal v úmysle pokračovať v tomto rozhovore, vedel veľmi dobre, akoby to skončilo.
A dnes nemal v úmysle dovoliť slabosti, aby nad ním prevládla. Musel myslieť hlavne na to, čo potrebuje jeho chlapec a nie na svoje vlastné túžby, ktoré by ho mohli zničiť.