pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
***
„To
stačí, Luca!“ Cezare dovolil, aby mu
ošetril drobné poranenie na tvári, no nedokázal sa hneď zbaviť tej
podráždenosti, ktorú v ňom vyvolal Dante.
„Odpustite
mi, ja...“ previnilo sklopil zrak jeho chlapec.
„Odíď!“
zaznel nekompromisný príkaz. A jeho anjel so sklopenou hlavou poslúchol.
Doktor
ostal sám. Pulzovanie hnevu pomaly ustupovalo.
A on si uvedomil, že bol
naňho zrejme až príliš tvrdý. Šlo mu to
pomalšie, ale ešte sa len učil a prejavil dosť záujmu a ochoty aj
o iné činnosti. To doktor s ním dnes akosi nemal trpezlivosť.
Netrvalo dlho a veľavážený
pán barón za ním prišiel do kuchyne.
„Prepáč
mi to, Luca...“ pošepol mu nežne.
Nemal
v úmysle ho od seba odohnať, určite nie teraz, keď si uvedomil, že aj
z jeho strany by mohla existovať istá náklonnosť voči nemu.
„Nehnevám
sa na vás, Cezare...“ jeho drahý chlapec sa k nemu s láskou privinul.
A on ho objal.
Bozkávali
sa. Prudko a vášnivo a mladý barón cítil ako sa mu jeho mladý priateľ
poddáva, ako mu verí, ako ho objíma a tisne sa k nemu. Takmer akoby
si aj on uvedomoval silu jeho túžby a priam ho podnecoval k tomu, aby
si ho vzal.
A Cezare
si prial byť dostatočne sebecký na to, aby to urobil. Aby zabudol na všetky
zábrany a jednoducho ho odniesol do svojej postele. No nemohol.
Bránili mu vtom všetky tie
záležitosti, ktoré ho už raz priviedli na pokraj jeho síl.
Práve preto ho napokon pustil,
bol roztúžený a zúfalý, ale nemal v úmysle zneužiť nevinnosť toho
chlapca vo svoj prospech.On mal stále ešte nádej na lepší život.
Na rodinu.
Nemohol mu to vziať.
Nesmel si chlapca privlastniť.
Pripútať
ho k sebe bez možnosti úniku a potom sa dívať, ako pomaly ale isto
podlieha jeho osobnému prekliatiu. Preto ho napokon pustil zo svojho objatia.
„Budem
musieť ísť... zariadiť pár vecí týkajúcich sa sťahovania...“
Luca
prikývol. Jeho tvárou sa mihlo sklamanie, no nenaliehal. Zmienka
o sťahovaní ho zrejme znepokojovala rovnako ako jeho.
„Nemusíš
sa ničoho obávať... bude to v poriadku, rýchlo si zvykneš...“ hovoril to doktor
zrejme nielen preňho, ale aj pre seba.
„Cezare,
ja... rád by som vedel, aké to bude, keď pôjdeme žiť tam... a ja... čo
bude vlastne mojou povinnosťou...“
„Budem
tvojím poručníkom, oficiálne sa staneš členom mojej rodiny, a tak sa
k tebe aj budú správať jej členovia... Nič sa nezmenilo na tom, čo som si
pôvodne predsavzal... “tak sa rozhodol a chcel tu urobiť aj oficiálne. Prial
si, aby sa Luca mal v živote dobre, získal vzdelanie, chcel mu poskytnúť
všetko, čo aj on sám aspoň do istej miery získal.
„Takže
vy skutočne chcete, aby...“
„Áno, želám si to, svojím spôsobom si už môj
a len tak ľahko sa tohto údelu nezbavíš...“ podpichol ho doktor mierne, no mu venoval
jeden z tých svojich šťastných úsmevov, akoby skutočne akceptoval tú
možnosť, že by mu mohol patriť.
„A to
ostatné, budeme aj...“ Luca sa takmer
červenal, keď sa to pokúšal vysloviť a nakoniec sa mu to ani len
nepodarilo, lebo doktor mu k tomu nedal príležitosť.
„Nechcem,
aby si si myslel, že moja ponuka je tým podmienená. Dúfam, že si nenadobudol
ten dojem, že je tvoja povinnosť nechať sa zatiahnuť do týchto záležitostí....“
Luca
pozrel priamo naňho. „Týchto záležitostí?“
„Áno,“
zopakoval doktor takmer temne. Preňho to budú vždy tie neprístojné záležitosti. Nehovorí sa o nich. Sú dôvodom prečo
vždy ostane iný a ukrývať to tajomstvo hlboko v sebe.
„Ja by
som chcel byť s vami... “ zazneli tie slová, po ktorých túžil, no zároveň
sa ich obával.
„Neskôr
sa o tom pozhovárame, už meškám...“ neľútostne mu skočil do reči doktor, lebo
nemal v úmysle pokračovať v tomto rozhovore, vedel veľmi dobre, akoby
to skončilo.
A dnes
nemal v úmysle dovoliť slabosti, aby nad ním prevládla. Musel myslieť
hlavne na to, čo potrebuje jeho chlapec a nie na svoje vlastné túžby,
ktoré by ho mohli zničiť.