Horúčka 12. časť 3/5

pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

 varovanie:  línia snarry

po korektúre

„Čo vám opäť prekáža, Potter?“

Opýtal sa ma Snape o dva dni po našej popoludňajšej lekcii.

„Nič, pane,“ odsekol som chladne a snažil som sa prekonať všetky tie pocity, ktoré sa vo mne nahromadili po rozhovore s Ronom.

„Isteže, tak mi vysvetlite, prečo neustále kazíte tie jednoduché kúzla?“

„Neviem, pane...“

„Vy neviete? A kto iný to má podľa vás vedieť?“

Mlčal som.

Nedarilo sa mi kvôli nim sústrediť a mágia vo mne opäť slabla.

No dokázal som myslieť, len na svojho kamaráta.

Niečo s ním nebolo v poriadku.

Takmer akoby som videl jeho tieň v jeho očiach, čakal som, že sa bude hnevať, sám som niečo podobné pociťoval k riaditeľovi, keď mi bránil vtom, aby som sa vydal do rúk Temného pána.

No nebola to len trauma z únosu a všetci sme to videli, dokonca to vyzeralo tak, že ani sám Voldemort nemal v úmysle túto skutočnosť zakrývať.

Áno, pohrával sa s nami, keď nás nechal trápiť sa s tým telom, ale to už bolo dávno doriešené a napokon sme aj tak zistili, že to nebol Ron.

Chcel len získať čas, ale kvôli čomu?

Aby ho zlomil?

Obrátil na svoju stranu a prinútil ma pripustil ho postaviť sa proti nám.

Nerozumel som tomu, nie celkom do hĺbky, lebo takéto intrigy mi boli cudzie, ale riaditeľ o tom vedel zrejme niečo viac, keďže som ho po dlhom čase videl napätého a takmer smutného a jediné čo mu povedal, bolo : „Harry, prenechaj túto záležitosť mne a sústreď sa na znovuzískanie svojej mágie. Pracuj so Severusom, to je teraz pre nás dôležité.“

No ja som bol opäť na pokraji svojich síl.

„Nedokážem sa sústrediť, musíte mi pomôcť...“ požiadal som ho zdrvene.

Snape nadvihol obočie.

„Robím všetko čo je v mojich silách....“ hlesol tým svojím nebezpečným tónom, na mňa to však nemalo ten istý zdrvujúci účinok.

„Nie, nerobíte...“

Púšťal som sa opäť na nebezpečnú pôdu a nedbal som na to, že na mňa bude kričať, spomínať môjho otca a opäť mi pripomenie všetky tie veci, na ktoré by som mal myslieť.

No nemohol som inak.

„Povedzte mi, Potter, ako si predstavujete pomoc z mojej strany?“

Neúprosne provokoval Snape.

„Na nič sa ma nepýtajte a urobte to!“ odsekol som rozrušene.

Chladne si ma premeral.

„Zachádzate priďaleko, Potter...“

Cítil som ako jedna z jeho rúk zastavila tú moju skôr než som stihol dokončiť posledný pohyb.

„Dohodli sme sa, že o týchto záležitostiach už nebudeme nikdy viac hovoriť.“

„Nemusíme o tom hovoriť, nie je to potrebné...“ pomaly som si vymanil ruku z jeho zovretia.

Cíti som jeho uprený pohľad.

 „Ak to skutočne chcete, príďte večer do mojej izby...“ povedal mi profesor elixírov napokon a ja som pocítil v jeho hlase náznak niečoho, čo tam predtým nebolo.

„Prídem...“  vyslovil som to celkom bez váhania.

„Výborne, takže predpokladám, že teraz už budeme môcť pokračovať v lekcii, tak ako sme sa dohodli...“

„Áno, pane...“

Bol som spokojný s tým, že prijal moje podmienky. Aspoň na chvíľu ma to prinútilo zabudnúť na všetko ostatné.

To napätie medzi nami bolo už neznesiteľné, potreboval som uvoľnenie, nič viac než len cítiť opäť to naše prekliate spojenie.

Postavil som sa, mávol som prútikom a vyslovil príslušné zaklínadlo.

Snape sledoval ako sa tá drobná krabička pomaly zachvela vzniesla do vzduchu.

Moje prvé bezproblémové kúzlo po toľkom čase.

Jediná nádej pre mňa a pre ostatných, pretože vojna bola každým dňom bližšie a ja som mal byť tým, kto ho porazí.

Napokon som nechal krabičku klesnúť, pomaly a nenútene dopadla až k mojim nohám.

Opatrne som ju zdvihol, akoby šlo o nejaký vzácny talizman.