Horúčka 12. časť 4/5

pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové...

po korektúre

„Vitaj, Ron...“

Tieto slová zaznievali takmer zo všetkých strán. A ja som len prikyvoval a nejavil som žiadne nadšenie spojené s ukončením mojej izolácie v domácom prostredí a návratom späť do školy.

Všetko sa odohralo až príliš rýchlo a bolo to komplikovanejšie než kedykoľvek predtým.

Už mi viac nedovolili vidieť Harryho.

Po mojom poslednom rozhovore s ním, ma navštevovala len moja rodina a Hermiona.

Riaditeľove návštevy boli nepríjemné a robil všetko preto, aby moju myseľ zbavil vplyvu Temného pána.

Nebolo to jednoduché, bol som presvedčený o tom, že mu patrím a že musím za každú cenu splniť svoju úlohu.

Nemohol som vykonať to, čo odo mňa žiadal on, nedali mi na to žiadnu príležitosť a naposledy, keď ma Harry navštívil prišli s ním aj dvaja členovia rádu a boli s nami po celý čas aj napriek jeho protestom.

A ja sám som bol vždy pod dohľadom, moje šance čokoľvek urobiť boli zmarené.

Nejaký čas ma to veľmi trápilo a bolo pre mňa ťažké sa s tým vyrovnať.

Odvtedy sa však veľa vecí zmenilo, hovoril som s Ginny, a ona bola práve tou osobou, ktorá mi pomohla prehodnotiť svoje pôvodné postoje voči našim ľuďom aj voči Temnému pánovi.

Pripomenula mi ako chápavo a trpezlivo pristupoval k nej, ako ju zmanipuloval a ovládal pomocou denníka.

Hovorila o tom, ako takmer stratila samú seba a  že jej kosti mohli ležať v komnate navždy,  ak by to záviselo od neho.

Spomínal som pritom, na Todda, na jeho hry, na to čo som musel urobiť a k čomu som bol prinútený.

Jej slová spoločne s riaditeľovými myšlienkovými vedami, naše spojenie narušili. Už som ho necítil vo svojej mysli.

Naposledy som len veľmi intenzívne vnímal jeho hnev, spojený s ústupom jeho vplyvu.

Postupne sa však všetko vytrácalo a ja som bol opäť samým sebou, aspoň do takej miery,  ako to za daných okolností bolo možné.

Zaujal som svoje miesto vedľa Harryho a Hermiony.

„Tak si už tu... bála som sa, že...“

„Prišiel som pred chvíľou,“ odvetil som pokojne.

Dívala sa na mňa spôsobom, akoby o tom pochybovala.

„Som v poriadku, dovolili mi už aj chodiť na vyučovanie...“ povedal som jej, aby som zmiernil jej obavy.

Bolo to zvláštne, lebo všetci sa dívali na mňa, ešte aj Slizolinčania, čo ma vôbec netešilo, lebo predstavovali spojenie s ním.

Harry si však moju prítomnosť všimol až neskôr, pretože svoj pohľad upieral na učiteľský stôl.

„Prepáč, Ron, ja...“

„Už to nechaj tak, je to za nami...“ povedal som to, lebo som sa skutočne cítil takmer ako nový človek, po toľkých výletoch do mojej mysle a potom ako som opäť dokázal samostatne uvažovať ďalšie ospravedlnenia vôbec nehrali žiadnu rolu.

„Ale neskôr sa ešte pozhovárame, dobre... ja chcem by som ti toho veľa povedať...“

„Jasné, prečo nie...“ nemal som s tým žiadny problém.

Je pravda, že som sa hneval, ale poznal som Harryho, vedel som aký je a keďže som už teraz vedel, čo prežíval a poznal som aj dôvod, prečo sa neprišiel postaviť Temnému pánovi, nedokázal som ho z toho obviňovať.

Nebolo možné o ňom ďalej pochybovať, lebo mi stačilo naňho len pozrieť a vedel som, že je to stále ten Harry, môj kamarát, bez ktorého by Rokfort nebol Rokfortom, a ktorý bol istým spôsobom počas týchto prázdnin takisto väznený.

Chápal som aj to, že ho nemohli vymeniť za mňa, čarodejnícky svet sa predsa naňho spoliehal a dokonca aj jeho rodičia položili zaňho svoje životy, aby ho ochránili. Nebolo to príjemné, ale po rozhovoroch s riaditeľom som prehodnotil aj tieto skutočnosti. A keďže som už teraz dôverne poznal aj to, čomu čelí, nikdy predtým som sa nedostal do tesnej blízkosti Temného pána a nechápal som celkom, čo to znamená, aký je to pocit, stáť pred ním a vidieť v jeho očiach smrť. 

To ostatné čo dokázal urobiť so mnou len potvrdzovalo, Harryho dôležitosť v tejto vojne.

Mojou úlohou bolo stáť po jeho boku a chcel som vtom pokračovať tak ako doposiaľ. Akoby sa ma nikdy nedotkol, pretože mi bolo jasné, že mu na mne aj tak nezáleží, jediné čo chcel, bolo dostať Harryho, ja som ho nezaujímal, chcel ma len využiť, tak ako moju sestru.

Nemienil som mu to viac uľahčovať.