Horúčka 12. časť 5/5

pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové... 

poznámka: čaká nás 13. časť, v ktorej sa všetko uzavrie, ešte neviem na koľko častí bude delená, ale snáď sa mi to podarí uspokojivo dokončiť.  
po korektúre

Pre Lilith. 

Hodiny na Rokforte boli také ako zvyčajne. Ani Snape nesklamal a naďalej nám zrážal body, aj keď Harry naňho hľadel akosi inak, akoby mu to vôbec neprekážalo. No tentoraz som to bol ja, kto si užíval možno až príliš silnú vlnu školskej slávy, keďže ma neustále niekto zastavoval a všetci chceli, aby som im hovoriť o Veď-Viete-Kom. Ľudia z iných fakúlt, ktorí o mňa predtým ani nezavadili pohľadom, si ma teraz možno až príliš zvedavo premeriavali.

Zjavne už pominul ten prvý šok z môjho príchodu a  všetci dúfali, že sa odo mňa dozvedia čo najviac podrobností.

Hermiona ich dosť podráždene odháňala a aj ja som musel uznať, že nie je nič príjemné, keď o vás hovorí celá škola, obzvlášť preto, lebo som toho vedel viac než by bolo vhodné.

Pričom samozrejme začali kolovať aj reči, že som sa z toho dostal až príliš ľahko. Jedine Slizolinčania sa ma na nič nevypytovali a chodili okolo mňa, akoby som ani len neexistoval.

A ja som postupne povedal pár vecí. Hlavne osobám, o ktorých som vedel, že to rozšíria ďalej bez toho, aby som sa tým musel trápiť.

Nuž, keby som bol nejaký hrdina ako Harry, ktorý  sa proti nemu postavil a bojoval s ním, možno by ma to aj zaujímalo.

Ale to čo som s ním robil ja, nebolo vhodné  pre verejnosť a necítil som sa dobre, keď som sa snažil všetko upraviť do verzie, ktorú by dokázali prijať.

Napokon som aspoň blízkemu kruhu ľudí niečo povedal sa našťastie na verejnosť dostali len veci  o cele a štandardné reči o mučení a vyhrážaní sa smrťou.

A snažil som sa nespomínať to ostatné, ani to, ako ovplyvňoval moju myseľ, lebo to nebolo niečo, čím by som sa mal chváliť.

No počas toho prvého večera, keď sme trávili istý čas v blízkosti jazera a ja som konečne necítil na chrbte tie naliehavé pohľady, stalo sa niečo, s čím som nerátal a nebol to útok Veď-Viete-Koho na školu, bola to Hermiona.

„Ron, chcela by som, aby si vedel, že... skrátka... už dlhší čas...“

Pozrela na Harryho.

A on okamžite pochopil, to čo mne hneď nedošlo, lebo som bol myšlienkami inde.

„Tak ja idem, zastavím sa ešte v knižnici, zistím či je tam tá kniha, ktorú som chcel... a vy sa zatiaľ pozhovárajte...“ vyhlásil Harry náhlivo a odišiel tak rýchlo, že som si ani presne nevšimol kedy k tomu došlo.

Nuž bola to dosť chabá výhovorka, keďže som vedel, o tom, aký ma Harry vzťah ku knihám.

„Ron, my dvaja... ja... vždy som dúfala, že to povieš, ty, ale odkedy si bol, a tak...“

„My dvaja?“ zopakoval som.

Zrejme až vtedy mi došlo, čo sa mi snaží naznačiť.

Strhol som sa.

„Áno, Ron ja skrátka, tak dobre...“ zhlboka sa nadýchla a pozrela sa mi priamo do očí.

No ja som uhol pohľadom.

„Mám ťa rada, a vždy som tak trochu dúfala, že aj ty mňa... že raz... Ronald Weasley, ty mi ani trochu nepomáhaš...“

Nemohol som jej pomôcť.

Nie s týmto.

Nedokázal by som teraz urobiť, aj keď som ju mal vždy rád.

Keď čo i len pomyslel na tú možnosť, že by som ju mohol pobozkať, vybavilo sa mi to, ako ma bozkával on.

Aké to bolo, keď som cítil ako sa svojím spôsobom náš vzťah zlepšuje a nachádzame niečo podobné vzájomnému porozumeniu.

Ako som videl to, čo zostalo z jeho duše a ako on spoznal tú moju.

„Prepáč, ale nepôjde to, teraz nie...“  dostal som zo seba napokon a prial som si, aby som jej dokázal povedať, že so mnou už zrejme nemá nijakú nádej.

Bolo to vo mne, nie v nej, nechcel som ju do toho zatiahnuť.

Ako jej dám to, čo chce?

Pomyslel som si rozrušene.

On použil moje telo tak, ako sa mu zachcelo, a teraz by som sa mal dotýkať jej, akoby sa vôbec nič nestalo?

Možno som mal klamať a začať som s ňou chodiť, možno by mi pomohla zabudnúť, ale to som nemohol.

Nemal som právo od nej niečo také žiadať.

„Aj ja ťa mám rád, ale nemôžem... nepôjde to...“

„Takže sa skutočne niečo s tebou stalo, Ron... Si akýsi iný, akoby si to ani nebol ty... povedali mi, že on... Dumbledore spomenul, že...“ blížila sa k tomu, k tej pravde, ktorú som jej nechcel odhaliť. Úplne stačilo, že riaditeľ vedel viac než by bolo vhodné. A Harry, ten to vedel tiež, zrejme videl viac než vôbec dokázal pripustiť, lebo na ňom bolo vidieť ako zbledol, keď sme začali s týmto rozhovorom, no zjavne mi chcel dať šancu pozhovárať sa s ňou a celú vec uzavrieť.

„Máš pravdu, niečo sa stalo, ale teraz o tom nechcem hovoriť. Nie je na to vhodný čas. Bude lepšie, ako to teraz necháme tak, ako to je...“ nevyjadril som sa práve najvhodnejšie, no nepoznal som žiadne pekné slová, ktorými by som ju upokojil. Nebola to práve moja parketa.

Prijala to, no videl som, že je sklamaná.

Mlčky sme sedeli vedľa seba a ja som dúfal, že možno neskôr, keď prejde viac času...

***

Cez tmu ku mne prenikol akýsi hlas.

Pohol som sa na posteli.

Moje telo zachvátila neznáma bolesť.

Cítil som to.

Jeho dotyk v mojej mysli.

V hĺbke, ktorú takmer nebolo možné spoznať.

Prišiel čas.

Povedal jeho hlas v mojej mysli.

Cítil som to silné zovretie chladu.

Nie, mýlite sa, už ma nemôžete ovplyvňovať!

Snažil som sa v sebe jeho hlas prekričať.

Počul som jeho chladný smiech a hlas, ktorý hovoril to, čoho som sa najviac obával.

Si presne tam, kde máš byť.

Prudko som sa strhol, akoby z nepríjemného sna.

„Si v poriadku, Ron?“ zaznel neďaleko mňa Harryho hlas.

„Áno, ja len... bol to len sen...“

Klesol som opäť na posteľ.

„Len sen...“ zopakoval som tvrdohlavo.

Vtedy som ešte netušil, že počas nasledujúcich dvoch dní sa rozhodne o osude čarodejníckeho sveta.