Horúčka 13. časť 1/4

pár: LV/RW, v tejto časti náznak HP/LM, najnovšie Snarry
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka... 
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka. 
PS: momentálne úplne mením pôvodný rámec poviedky... takže je to zas niečo nové... 

poznámka: čaká nás 13. časť, v ktorej sa všetko uzavrie, ešte neviem na koľko častí bude delená, ale snáď sa mi to podarí uspokojivo dokončiť. 

po korektúre

 Pre Lilith a Nade.

Ráno ma prebudil krik mojich spolužiakov.

„Čo je s ním... zavolajte profesorku McGonagallovú...“

Rozhrnul som záclony, ktoré chránili moju posteľ a naskytol sa mi pohľad na hlúčik spolužiakov, ktorí obklopovali Harryho posteľ.

A videl som aj ako k nám vošla vedúca fakulty, spolu s Seamusom, ktorý na mňa hľadel, akoby som bol pôvodcom väčšiny problémov v čarodejníckom svete ja.

„Čo sa stalo?“

„Je tuhý, to sa stalo a nikto okrem teba nemal dôvod...“ pustil sa Seamus do pomerne hysterického komentovania.

Pokrútil som hlavou.

To nemohla byť pravda.

Nič som mu neurobil. Nemohol som predsa niečo urobiť...

Chvíľu som naňho len hľadel, neschopný prehovoriť.

Harry ležal na posteli bez pohnutia, bol bledý a nereagoval ani na to, ako sa ho niektorí snažili prebrať.

Zmocnilo sa ma nepríjemné podozrenie.

Čo som asi tak mohol urobiť počas spánku?

Nejaká kliatba?

Nespomínal som si, že by som čo i len opustil posteľ a môj prútik, ten bol na svojom zvyčajnom mieste, no práve teraz nebolo vhodné po ňom siahať. Nechcel som, aby sa na mňa všetci vrhli, už aj tak to vyzeralo tak, akoby sa o to chceli pokúsiť.

A dokonca aj ja som na okamih zapochyboval o tom, či náhodou niečo neuniklo mojej pozornosti.

„Nie, je tuhý, pán Finnigan...“ prísne si ho premerala profesorka, keď prehliadla pacienta.

„Tak čo mu potom urobil?“

Na to nepoznala odpoveď.

Prišiel riaditeľ spolu so Snapom, odniesli ho odtiaľ.

A ja som odišiel s McGonagallovou, odviedla ma bez toho, aby mi vôbec dovolila sa obliecť.

Sedel som v jej pracovni.

Úplne sám a snažil som sa spomenúť si na to, čo som asi tak mohol urobiť.

Nič nebolo horšie, než to nekončené čakanie.

Prechádzal som sa po tej miestnosti.

A snáď tisíckrát som si rozoberal v mysli celý ten večer.

Spomenul som si, že som mal zlý sen, nevybavoval som si presne aký, no inak som si nepamätal na nič iné než na to, že potom som jednoducho opäť zaspal a prebudil som sa až ráno.

Mohol som byť v tranze, ako kedysi Ginny, toho som si bol vedomý, ale Dumbledore niekoľkokrát skontroloval moju myseľ a potvrdil, že je čistá, zbavená vplyvu. Necítil som jeho blízkosť tak ako predtým.

A okrem toho sna som nemal žiadne iné problémy.

Nedávalo to zmysel, no aj tak som mal strach, že čoskoro sa dozviem ako to presne bolo a nebude sa mi to vôbec páčiť.

Napokon som sa schúlil do klbka pri jednej zo stien.

Ak Harry zomrie, odvedú ma do Azkabanu.

Nikoho nebude zaujímať či som to chcel urobiť alebo nie.

Desila ma predstava toho, že opäť budem zatvorený medzi štyrmi stenami.

Aj proti svojej vôli som podliehal tým spomienkam a takmer som si prial, aby sa opäť objavil niekto, kto by so mnou hovoril.

Aby na mňa hoci aj kričali a obviňovali, len aby ma nenechali tu,  nečinne čakať, kým si po mňa prídu dementori.

Nič nebolo horšie než predstavy spojené s nimi.

Celé dva dni som tam len tak sedel, v zajatí nepríjemných predstáv, priniesli mi jedlo, pitie aj všetko som mal zabezpečené, ale ledva som do seba niečo dostal.

Boli to priam nekonečné muky.

No tie dvere sa napokon otvorili a riaditeľ si pomaly prisadol ku mne, na moju úroveň.

„Harry, je v poriadku, pane?“ opýtal som sa ho.

„Áno, je v poriadku, pán Weasley...“ vyhlásil potichu.

No neznelo to vôbec povzbudivo.

A keď som sa odvážil naňho pozrieť, videl som v jeho pohľade niečo, čo som nedokázal tak celkom identifikovať.

„Urobil čosi s čím som nepočítal... nikdy by som si nepomyslel, že práve on...“

„Pán riaditeľ, čo sa tam stalo... Ja... urobil som niečo Harrymu, alebo to bol len on a...“

Opäť na mňa hľadel, skúmavo, takmer akoby ma videl po prvý raz.

„Nič si mi neurobil. Tom podstúpil obrad oľutovania... Nanovo spojil svoju dušu... Harrym to otriaslo, keď ho časť Tomovej duše tak náhle opustila, takmer to bolo preňho smrteľné, no vrátil sa... zrejme vďaka spojeniu s ... ale to už nebude predmetom nášho rozhovoru... “

Nevychádzal som s údivu.

„On spojil svoju dušu?“

 „Áno, Temný pán sa vyliečil, predmety v ktorých boli horcruxy stratili svoju moc... Nepochybne našiel iný spôsob, akým si zabezpečiť svoju nezraniteľnosť, horcruxy, preňho už neboli bezpečnou voľbou...“

„Ale ako sa mu to mohlo podariť?“

Ľútosť je predsa spojená so schopnosťou niečo cítiť, to som vedel aj ja, no nikdy mi nebolo tak celkom jasné ako môže dušu opäť spojiť ľútosť, keď rozdelená duša niečoho takého zjavne nie je schopná, aspoň som si nevedel predstaviť, akoby niečo také mohol dosiahnuť práve on.

„Je to len obrad, Ron, obrad, ku ktorému potreboval inú osobu, prostredníctvom ktorej by dokázal cítiť... A tou osobu si bol ty... všetko, čo urobil, aj to ako zdržiaval s tvojím návratom, urobil len preto, aby nás zmiatol, aby sme my bojovali s inými vecami, kým on sám sebe zabezpečil novú cestu, s ktorou nikto z nás nepočítal.“

„Ja som predsa... nechcel ja... som predsa...“

Riaditeľ na mňa prísne pozrel.

„Je mi jasné, že si to neurobil z vlastnej vôle, no znamená to, že Harry nám už nemôže pomôcť poraziť Temného pána, lord Voldemort už jeho predurčeniu neverí a vzal si od neho kúsok svojej duše... Nie je preňho o nič väčšou hrozbou ako ja sám...“

Nedokázal som uveriť, že budeme musieť začať odznova, že to všetko čo bolo obetované náhle stratilo význam vďaka mne.

Kvôli tomu, že ja som sa s ním zblížil a prijal som istú intimitu medzi nami.

Nedokázal som povedať nič na svoju obranu. Moje previnenie bolo napokon väčšie než som si vôbec dokázal predstaviť.

„Bol však ochotný dohodnúť sa s nami na dočasnom mieri, za určitých podmienok, ktoré sme boli nútení prijať... A jednou z nich bolo to, že ty pôjdeš s ním...“ neúprosne pokračoval profesor Dumbledore.

Hľadel som na riaditeľa, akoby ma tými poslednými slovami udrel.

„Prečo ja?“

„To už je len medzi vami. On sám ti to zrejme dokáže objasniť najlepšie...“

Riaditeľ vstal a ja som sa takisto postavil na nohy.

Neprotestoval som, šiel som s ním, až za hranice školy,  riaditeľ mi vrátil prútik, mlčky som ho prijal, nepovedal som ani slovo o tom, že by som chcel ostať a vôbec nič na svoju obranu. Cítil som, že na to nemám právo postaviť sa na odpor voči tejto dohode.

Boli tam aj naši, no nedíval som sa na nich, nedokázal som sa na nich ani len pozrieť.

Len som kráčal dopredu, akoby som bol zbavený zmyslov a zastal som až  keď  som ho mal pred sebou.

Vyzeral opäť ako Tod, ale tentoraz to bola jeho staršia verzia, bol mužom a nemal viac podobu chlapca.

No nedala sa mu uprieť istá príťažlivosť, ktorá ma znepokojovala viac než kedykoľvek predtým.

Svojím spôsobom bol nebezpečnejší než kedykoľvek predtým. Jeho sila akoby narastala a videl som aj hada, skrúteného pri jeho nohách, nebol to už horcrux, no nepochybne nestratil nič zo svojej dôležitosti.

Naši ľudia ustúpili a ja som tam ostal sám, cítil som, že mám bezpečnú hranicu za sebou.

A predo mnou sa rozprestierala neistá budúcnosť.

poznámka: čaká nás ešte jedna časť Ron/Voldemort (uzatváracia) a dve časti snarry, kde sa vrátime aj trochu späť a uzavrieme Líniu HP/SS a trochu aj Lucius...