Otcovská láska 39. kapitola

pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :)  Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov

obsah: 

Po poslednom boji s Temným pánom, smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...

poznámka: po mojej korektúre

 Pre Mononoke.

Po týždni...

Nebolo im dovolené premiestňovať sa a liečitelia usúdili, že bude pre nich najlepšie, ak sa nejaký čas budú zotavovať na čerstvom vzduchu, mimo svojho bežného prostredia.

Preto napokon skončili v jednom z tých vidieckych domov, neďaleko od Little Hangeltonu, požičal im ho Shacklebolt, keďže údajne patril jeho rodine, no on ho veľmi nevyužíval, čo bolo na ňom aj vidieť.

No práve na tomto mieste sa rany z toho posledného boja postupne hojili, pretože to ani zďaleka nebol len vnútorný boj, ale aj ich telá boli vyťažené viac než kedykoľvek predtým.

A bolo nutné rešpektovať nariadenie liečiteľov, aj keď to znamenalo, že k deťom sa dostanú až neskôr, no Weasleyovci, ktorí boli poverení ich ochranou, tvrdili, že si v tomto zmysle nemusia robiť žiadne starosti.

Harry im z pochopiteľných dôvodov všetko vysvetlil, tak aby opäť nedošlo k zbytočným nedorozumeniam a  zvládol to prekvapivo dobre.

Napokon to bol dobrý krok sa s nimi zmieriť, keďže Potter rozhodne v takýchto chvíľach veľmi oceňoval pomoc svojich priateľov.

Grangerová im pomohla vyriešiť pár praktických záležitostí, ktoré bolo nutné vykonať ešte pred obradom a Severus musel uznať, že jej pripomienky im pomohli, podať to aurorom tak, aby sa predsa len neuchýlili k jeho zatknutiu, čo si aj on sám napokon veľmi vysoko cenil, keďže túto možnosť už prehodnotil, zriekol sa jej a nerád by a k tomu vracal.

„Môžem pre teba ešte niečo urobiť?“

Tmavovlasý muž naňho s očakávaním hľadel. Prerušil niť jeho myšlienok a uviedol ho späť do prítomnosť.

„Mám všetko, čo potrebujem,“  mierne znepokojene vyhlásil Severus Snape.

A takmer si prial, aby nebol za denného svetla natoľko odhalený, čo Potterovi pochopiteľne ani trochu neprekážalo.

Keďže to bol práve on, kto mu dnes zakázal opustiť posteľ a vziať si na seba oblečenie. Povolil mu len prikrývku, no zrejme zámerne udržiaval v miestnosti takú teplotu, aby ju nepotreboval, pretože si podľa jeho slov len chcel užívať jeho spoločnosť.

No bezpochyby bolo príjemné, vidieť vedľa seba svojho partnera, na spoločnej posteli a môcť kedykoľvek natiahnuť ruku a dotknúť sa ho.

Pottera chcel so všetkým, čo k nemu patrilo a tešil sa z toho, že ten mladý muž už nejaký čas ani len nepomyslel na návrat k svojej závislosti.

Aspoň nie počas tohto týždňa, keď obaja prežívali menšiu rekonvalescenciu, spojenú s obnovou ich psychických aj fyzických síl.

Tentoraz však s vedomím, že majú pokoj od Čarodejníka s temným znamením.

 Potterovi sa podarilo pomôcť mu vyviaznuť z tejto nepríjemnej situácie.

Jeho dobrá nálada bola nepochybne podmienená aj tým, že bol aspoň v tomto prípade nevinný a ministerstvo začalo pomaly uvažovať o tom, že Potter nad ním už nebude mať oficiálny dozor a stane sa opäť platným členom čarodejníckej spoločnosti.

No nemuselo to tak byť.

Viac než kedykoľvek predtým si uvedomoval, ako málo chýbalo, aby mu toto potešenie bolo navždy odopreté.

Práve takéto dni boli preňho motiváciou na to, aby dokázal prejavovať istým spôsobom, nepochybne príjemným pre istého mladého muža, ktorému neprekážalo byť s ním v intímnom spojení. 

Možno práve vďaka tomu tú ruku natiahol, pohladil ho po pleci, skĺzol po ňom takmer opatrne a dovolil mu, aby sa vrátil do jeho objatia.

A bozkával ho.

Láskal.

Doprial mu ten pocit, spojený s tým, čo aj preňho predstavovalo ten najlepší spôsobom znovuobnovenia tela aj duše.

Ničomu inému sa nateraz ani len nedokázali venovať.

Bolo to príjemné, no zároveň znepokojujúce, mať ho pri sebe, objímať ho.

Nemusieť sa ničím zaťažovať, len byť s ním.

Spoznávať aspekty jeho osobnosti, ktoré si doteraz nemal možnosť všimnúť.

Dopriať si jeho blízkosť a nemyslieť na nič iné, len na to, ako ho potešiť.

Alebo sa s ním len zhovárať, prežívať tie hodiny a minúty každého dňa s ním. 

Skúmať každý jeden detail jeho tváre, vnímať viac než kedykoľvek predtým, čo ktoré gesto znamená a naučiť sa ako s ním žiť.

A možno práve preto ho neznepokojilo, keď jeho partner klesol na kolená a vzal ho do úst.

Prekvapivo spontánne sal a láskal jeho penis svojimi perami a jazykom.

Bol dôkladne nežný.

Spokojne vyvíjal tlak na miesta, ktoré v ňom vyvolávali opätovnú príchuť rozkoše.

A priam nemilosrdne ho ochutnával.

Severus cítil ako ho pomaly opäť začína opúšťať sebakontrola.

Celé jeho telo sa napälo, keď sa pokúšal odolať pokušeniu, ktoré v ňom vyvolávalo túžbu po tvrdších pohyboch.

„Harry...“ zamumlal prerývaným hlasom a jeho ruka skĺzla do mužových vlasov a dotýkala sa ich s nežnou drsnosťou.

Prijímala horúce vlny spokojnosti, ktoré prechádzali jeho telom spolu s neúprosnou mágiou a pomaly sa otvárajúcou dualmanciou.

Sledoval ju a pozorne usmerňoval.

Aj napriek jeho snahe, Potter počas jeho súboja utŕžil vnútorné zranenie, dával do toho až príliš veľa,  podľa spätného zhodnotenia to vyzeralo tak, akoby sa aj on možno až príliš vžíval do Severusovho osobného boja.

Nemohol mu nič odoprieť, lebo nikto zaňho nebojoval takým spôsobom. Bolo to šialenstvo, no zároveň aj ten posledný impulz, ktorý potreboval, aby sa tomu definitívne odovzdal. A bol pripravený sa s ním bezvýhradne deliť.

A aj on jemne uchopil Potterov penis.

Cítil ako mladý muž zintenzívnil svoje úsilie, keď ho aj on pevne zovrel v ruke a svojským spôsobom sa mu venoval.

Pričom pomaly prirážal do jeho ruky a aj on sa začal pohybovať, keď mu jeho partner pohľadom pripomenul, že je pripravený.

Nemilosrdne ho viedol k spoločnej rozkoši.

A keď pocítil ako sa jeho telo naplo a Potter prehltol všetko, čo mu ponúkol, klesol na posteľ.

Potter sa zadychčane oprel o jeho plece.

„Ľúbim ťa...“ pošepol mu medzi ďalšími bozkami a láskaním, ktoré sa začínalo opäť zjemňovať.

Severus sa naklonil k jeho uchu a takisto mu poskytol niečo, po čom by sa mu zrejme mohlo ľahšie zaspávať a spokojne sledoval, ako sa mierne zastretý výraz v jeho očiach zmenil, na niečo čo nedokázal presne popísať, no on sám to považoval za Potterov šťastný výraz, ktorý bolo možné vidieť len veľmi zriedkavo, keďže ten chlapec mal vo zvyku si na plecia naložiť úplne všetko a dokonca sa proti tomu ani nijako výrazne nebránil.

Jeho dualmanciu, ktorú už ovládal prirodzene ako dýchanie, ani len nemusel skontrolovať. Páčilo sa mu robiť Pottera šťastným, svojím spôsobom to bolo príjemné, tak ako menšie provokácie, ktoré zrejme nikdy tak úplne nevymiznú z ich vzťahu.

A definitívne si sám pred sebou potvrdil, že Pottera nielenže nechce pustiť, ale ho ani len nepustí a už nemá ani len najmenšiu šancu na vyslobodenie.

No nevyzeralo to tak, že by tieto vyhliadky jeho partnera znepokojovali, pretože bez toho, aby o tom hlbšie uvažoval, pomerne rýchlo a pokojne zaspal v jeho náručí.

Severus naňho stiahol prikrývku, pretože vedel, že dokáže byť vskutku nevrlý, keď sa prebudí a je celý studený, kúzlo mohlo postupne vyprchať a potom by mohol čeliť nepríjemným následkom spojeným s ranným vstávaním, už sa o tom stihol presvedčiť, keď ho raz počas tohto ozdravného týždňa nechal samého v posteli a zabudol ho prikryť.

No bola to jedna z vecí, ktorú sa už stihol naučiť a snažil sa na to nezabúdať.

***

Sedeli spolu na verande.

Severus Snape čítal Denného proroka a Harry Potter pre nich oboch práve priniesol čaj a nejaké občerstvenie.

Dnes bol rad na ňom, keďže včera ich obsluhoval majster elixírov.

Mali pred sebou ďalšie pomerne pokojné predpoludnie.

„Cukor?“ opýtal sa ho.

„Nie, ďakujem...“

Otočil ďalšiu stránku a ukázal mu článok, ktorý sa nedal prehliadnuť.

„Niečo zaujímavé?“

„Píše sa tu, že slávny Harry Potter, premožiteľ, a tak... ďalej, a tak ďalej... a Severus Snape, bývalý smrťožrút a vrah... atď... atď... sa chystajú uzavrieť zmluvný zväzok...“ obočie mu vytvorilo prísnu čiaru, keď to dočítal.

Zmluvný zväzok, to bolo čarodejnícky obrad podobný svadbe, určený pre osoby rovnakého pohlavia, ktorý bol presadený pri posledných verejných voľbách. No stále to bola novinka pre niektorých dosť kontroverzná.

„Prisahám, že s tým nemám nič spoločné...“

„Dovolím si oponovať, bol si to práve ty... ktorý je zodpovedný za... Premožiteľ toho-koho-netreba-menovať, priznal, že je vo vzťahu so Severusom Snapom, bývalým riaditeľom, atd...atď...“ dovolil si citovať mu článok z toho posledného čísla.

Potter verejne priznal ich vzťah bez jeho priameho súhlasu, hneval sa naňho kvôli tomu, že tak ohrozil svoju kariéru a musel reagovať na dohody Rity Skeaterovej, ktorá sa akosi dokázala prepracovať až k nim, nevedel ako presne k tomu došlo, no zrazu to bolo na stránkach novín, čo zrejme znamenalo, že ten ich posledný rozlúčkový bozk neostal tajomstvom a niekto z Shackleboltových ľudí neodolal príťažlivému cinkaniu galeónov v jej vrecku.

Upravené verzia prípadu Čarodejníka s temným znamením, však aspoň čiastočne zmiernila napätie a napokon to nemalo až taký drsný priebeh, akoby sa zdalo.

No nepochybne to otvorilo priestor aj na ďalšie vskutku pochybné teórie.

„Áno, to nepopieram, ale, sakra, Severus, bolo by to až také zlé, keby sme... viem, že to neurobíš, ale aj tak...“

Odložil noviny a siahol po svojej šálke.

„A čo mi ponúknete na oplátku, ak otvorím túto diskusiu... medzi nami, keďže je zjavné, že som sa v tomto prípade predsa len nemýlil...“

„Len som povedal, že raz možno...“ bránil sa Potter, až príliš vehementne a on mu to doprial. Keďže vedel ako naňho pôsobí dlhodobá nečinnosť, bol ten najvyšší čas na jeho podráždenie.

„Samozrejme, ako inak...“

Pomiešal si svoj čaj.

Raz a možno.

To boli slová, ktoré dokázalo prijať.

Keďže to bola len symbolická zmluva, lebo to ešte nenadobudlo status bežného právneho úkonu a nebolo isté ako dlho ten nový zákon čarodejnícka verejnosť znesie.

***

„Všetko v poriadku,  pán profesor, Harry?“ opýtal sa ich Ron, keď o týždeň neskôr dorazili do jeho domu.

„Áno, Ron, už sme obaja v poriadku...“ povedal mu Potter a prešiel dopredu, aby sa zvítal so svojimi priateľmi.

Samozrejme hovorili s nimi aj deťmi pravidelne cez krb, no zrejme sa nič nemohlo vyrovnať osobnému kontaktu.

Severus sa zamračil.

Potter bol v skutku v poriadku, ale to zranenie ostávalo v jeho mysli, ako určitý druh pokrivenia, ktorý nebolo možné odstrániť.

Nespôsobovalo mu problémy, bolo to niečo ako črepina v tele vojaka, ktorú nie je možné po vojne vybrať, no nikto presne nevie kedy a ako a prejaví.

Neohrozovalo to jeho život, ale práve to miesto ich momentálne najviac spájalo a priam sa dožadovalo toho, aby jeho myseľ nebola vynechávaná s hry.

Preto z neho nespúšťal oči a snažil sa mu pomôcť, ako najlepšie vedel.

Hlavne preto, že to zranenie pomaly uzatváral a snažil sa, aby došlo k jeho úplnému zahojeniu, čo bolo v rámci mysle takpovediac komplikovanou operáciou.

A určite to aj naňho malo vplyv, keďže súhlasil s dohodou, a keď sa o niečo neskôr k tejto téme vrátili, svojím spôsobom došlo k obojstrannému súhlasu, samozrejme za určitých presne stanovených podmienok.

No zjavne nebolo možné myslieť na všetko, lebo Grangerová, vlastne už dávno Weasleyová, pristúpila po zvítaní s Harrym k nemu.

„Gratulujem vám, pán profesor...“ 

„Ďakujem,“ vrhol na ňu pohľad, ktorým jej dával najavo, že o tom, že sa takpovediac postarali o to, aby sa ten článok stal pravdou, nikto nemal vedieť.

Poznámka: nabudúce nás čaká posledná kapitola + epilóg 

A potom teda nás čaká poviedka s Lupinom a ďalšie Snarry, teda, a pomaly sa bude dokončovať horúčka, aby sa nám všetko zmestilo...