pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po mojej korektúre
Po Abequa, weras.
„Severus...“
Ešte ani len nestačil prehodiť pár
zdvorilostných slov s Weasleyovou a už mal na rukách Lily.
Pozdravila otca, akosi automaticky sa
k nemu dostala a odmietala ho pustiť.
Držal ju a snažil sa vydržať
tie pohľady, ktoré naňho upierali Weasleyovci, lebo to nevyzeralo tak, že by
boli nadšení tým, ako si ho uzurpovala len pre seba.
Nepochybne to pre nich bolo
zvláštne, že práve on, Severus Snape, takto držal nejaké dieťa a nie len
tak hocijaké dieťa, ale v podstate člena ich rodiny. Aj on sám mal
o tom značné pochybnosti, no neposlal by ju od seba preč, len preto, že sa
všetci kvôli tomu cítili tak trochu zvláštne.
Chlapci sa zatiaľ zvítali so svojím
otcom a potom sa dostali aj k nemu.
„Sme radi, že si v poriadku,
krstný otec...“ povedal mu Albus Severus, tentoraz aj za Jamesa, ktorý len stál
pri ňom.
Nijako výrazne sa nezapájal, no
bolo na ňom vidieť, že aj on sa teší, že už po nich prišli.
Severus sa domnieval, že ho tá
radosť čoskoro prejde, lebo Potter, ten zjavne nemal na práci nič iné len
povedať: „Lily, Albus, James, chcel by som vám všetkým niečo oznámiť...“
Majster elixírov naňho vrhol
varovný pohľad typu: TERAZ NIE POTTER, ten sa však asi minul účinkom.
Pretože už na seba aj tak upútal
pozornosť detí.
A tak sa to napokon dozvedeli.
Presnejšie povedané, vysvetlil to
svojim deťom, ktoré o tom dosiaľ neboli informované.
Keďže Harry im to chcel povedať
sám.
„Takže vy sa budete brať?“ opýtal
sa Albus Severus.
James na otca chvíľu zarazene
hľadel, no napokon uprel pohľad aj na Severusa a vyhlásil:
„Už bolo na čase...“
Čo zrejme prítomných dosť
prekvapilo, keďže nejaký čas medzi nimi vládlo rozpačité ticho.
„No a čo?“ dostal so seba
napokon.
„Už dávno som si všimol, že otec
nespí u seba...“ vyhlásil James takmer dôležito a dodal ešte:
„Nie som už predsa malé decko...“
v jeho hlase konečne zaznela tá obvyklá podráždenosť a drzosť, na
ktorú bol Severus zvyknutý.
„Teraz sú predsa obaja našimi
rodičmi, bude v poriadku, ak sa vezmú...“ pozrel na svojich súrodencov,
akoby u nich hľadal oporu.
Budú ich rodičmi...
Skutočne aj jeho deti považujú
za...
„Áno, myslím, že to bude v poriadku...“
Albus zahanbene sklopil zrak,
štuchol do brata a vymenil si ospravedlňujúce pohľady so svojím otcom. Zjavne
ho veľmi nepotešilo, že takto verejne spomenul tú záležitosť s posteľou. A zrejme
nebol jediný.
„Zdá sa, že nie je nutné nič viac
vysvetľovať, okrem toho, že si neželáme nič okázalé...“ doplnil ho Severus, šlo
to ťažko ešte aj jemu, no keď už raz začal musel to dokončiť.
„Ale ak by ste mali námietky,
proti... tomu, aby som sa stal súčasťou vašej rodiny, som ochotný dopriať vám
viac času...“
Harry sa zamračil.
„Nemáte žiadne námietky, však, Ron?“
uprel na svojho kamaráta varovný pohľad premožiteľa Temného pána.
„Čo sa týka mňa a mojej...
rodiny... tak nie, určite nie...“ vyhlásil Weasley prenasledovaný rovnako
intenzívnym pohľadom svojej vlastnej manželky.
Severus stále nemohol uveriť tomu,
že s niekým vedie túto konverzáciu.
Pričom Lily bola stále pri ňom
a on ju akosi od seba nedokázal dostať.
Natoľko ho to prekvapovalo
a zároveň aj fascinovalo, že sa ani len neodvážil povedať svoj názor na
podobné obrady a vyjadriť znepokojenie s tým, že sa vôbec stal
súčasťou takej udalosti, ktorá mohla byť, a to podľa jeho názoru nesprávne
vykladaná, ako romantické gesto z jeho strany, čo on sám znášal len veľmi
ťažko.
***
Príchod domov.
Bolo zvláštne opäť vidieť ten dom,
spojený tak tesne, až sa vôbec nedalo povedať, kde došlo k zlúčeniu.
Cítil v sebe takmer neobvyklú
náklonnosť k tomuto miestu.
A úľavu, že sa mohol opäť
vrátiť na tie známe miesta, ktoré sa skutočne stali jeho domovom.
Prešlo pár dní spojených so
zvykaním si na všetky tie praktické záležitosti, ktoré prišli potom
a ďalšie nevyhnutné vyšetrenia, ktoré potvrdili, že je v poriadku
a v rámci možností je jeho zdravotný stav dobrý.
Aj Potterovo zranenie sa postupne
uzatvorilo bez väčších komplikácii.
Svojím spôsobom sa aj on pomerne
rýchlo uzdravoval.
No boli tu aj iné záležitosti,
ktorým musel venovať pozornosť.
Postupný
návrat jeho ochranných kúziel.
Severus cítil opäť to dobre známe pulzovanie.
A Félix,
jeho nezameniteľný škrekot.
Dumbledorovo
privítanie, to bolo možno viac než dokázal zvládnuť.
Pár hodín v laboratóriu mu
výrazne pomohlo, zvyknúť si opäť na životné tempo rodiny Potterovcov.
A potom preňho nastali ťažké
časy, lebo sa blížil ten deň, keď mali podpísať zmluvu, ktorú si spoločne zostavili.
Niežeby to oľutoval, šlo len
o to, že sa to priečilo s jeho povahou a s tým, čo si
o takýchto zväzkoch pôvodne myslel.
Dni v ich spoločnom dome však plynuli, zdanlivo pokojne, venoval sa rodine, pracoval, trávil čas so
svojím partnerom.
Ten deň sa však blížil
a napokon prišiel.
Severus ráno sedel v záhrade.
Rukami sa opieral o lavičku,
cítil chladný vzduch na svojej tvári.
Bolo ešte dosť skoro, ale on sa už pomaly
pripravoval na svoj dnešný program.
Nezačínal so žiadnymi objednávkami,
ktorých bolo stále dosť, na dobrého tvorcu elixírov boli ľudia schopní čakať aj
dlhšiu dobu a on mal takú reputáciu, nemusel sa báť o to, že naňho
zákazníci zabudnú.
Predstavoval si radšej aké to bude,
keď bude skladať ten sľub a dôjde k jednoduchému a prostému
zviazaniu.
No v jeho mysli to vôbec
nebolo jednoduché a prosté.
Pretože tentoraz to bol on, kto by
mal takýto sľub zložiť.
***
Priniesli zmluvu a bola nimi
oboma podpísaná.
Nič viac a nič menej na tom
nevidel a ani to nechcel priveľmi komentovať.
Už len to, že sa verejne zviazal
s Potterom mu stačilo.
Mal na sebe svoje zvyčajné
oblečenie a Potter takisto, no aj tak to bolo takmer nad jeho sily
a cítil sa zvláštne, aj keď to chcel urobiť, nebola to práve tá
najjednoduchšia záležitosť.
Jeho partner tam mal pár svojich
priateľov, samozrejme aj Lupina
a Croucha, tí dvaja sa akosi k nim vždy dostali.
Lupin mal omnoho lepšiu náladu než
zvyčajne, nepochybne k tomu prispelo aj to, že neprišiel o svojho
dodávateľa elixírov.
Starší Weasleyovci potrebovali viac
času na to, aby niečo také vôbec dokázali označiť za prijateľné, no nezazlieval
im to. Vedel veľmi dobre čo pre nich znamená, a že niečo také sa len tak
ľahko nezmení len preto, že CHLAPEC-KTORÝ-PREŽIL sa rozhodol žiť s ním
a oficiálne to priznať.
Severus Snape pozval len dve osoby.
Neveril, že prídu, ale skúsil to,
už len preto, lebo potreboval istej osobe naznačiť, ako môže po zviazaní
vyzerať ich ďalší život.
Neodpustil si toto malé
podpichnutie.
„Kto sú tie dve ženy?“ opýtal sa ho
Potter, keď k nim pristúpili dve neznáme návštevníčky.
„Astrid Brownová a Amelia
Quirrellová...“[1]
pošepol mu Severus náhlivo.
Potter naňho chvíľu nechápavo
hľadel, no potom zrejme pochopil, o koho ide a jeho pohľad bol snáď
na nezaplatenie.
„Sme radi, že si si na nás
spomenul, Severus...“ povedala jedna z nich, pomerne vysoká tmavovláska
a jej spoločníčka pekná blondínka s aristokratickými črtami
vyhlásila: „Ja sa taktiež pripájam ku gratulácii...“
Pozval ich, nielen kvôli dráždeniu
svojho priateľa, ale možno preto, že práve ony najlepšie chápali to, čomu mal
byť vystavený, keďže sa povrávalo, že ich vzájomná spolupráca je tak trochu
iná, ako býva zvykom u dobrých priateliek. Presnejšie povedané, boli už
dlhšiu dobu zviazané a žili spolu ako legitímny pár. No zároveň to boli osoby, ktoré mu mohli
otvoriť dvere k novým príležitostiam vo svete elixírov, keďže ich dielňa
bola stále jednou z tých najväčších v Londýne a vzhľadom na
záležitosti spojené s minulosťou, im mal v úmysle naznačiť, že možno
bude lepšie, ak im svoju prítomnosť v hre pripomenie takýmto spôsobom.
Hlavne po tom liste, ktorý mu
poslali pred pár dňami, bolo nutné im poskytnúť adekvátnu reakciu.
Pottera by meno jednej z nich
zrejme vyviedlo z miery, keby nepoznal okolnosti, ktoré sa s ním
spájali, a to že tá žena sa a od svojej rodiny sa už dávno odpútala,
nie práve najpríjemnejším spôsobom. A bolo to vôbec po prvý raz, čo bola
od tej doby k niekomu takto oficiálne pozvaná.
Chcel, aby Potter pochopil, čo
znamená pripútať sa k osobe iného pohlavia takto verejne a bez
možnosti úniku.
Za zmienku stálo aj to, že obe boli
jeho spolužiačkami a aj keď sa nekamarátili na takej úrovni, aby sa medzi
nimi vytvorili hlbšie väzby, práve teraz ich však považoval za ten najvhodnejší
príklad toho, ako čarodejnícka spoločnosť reaguje na zviazané páry.
„Teší ma, že vás spoznávam...“
Harry sa s nimi pozhováral
a na pár vecí sa ich aj opýtal, nepochybne mu jeho zvedavosť nedala
a Severus ho nechal, aspoň nejaký čas bez dozoru, no jeho priateľ ho
napokon pomerne rýchlo dobehol.
„Poď so mnou...“
Chytil ho za ruku a odviedol
ho do domu.
Severus proti tomu nič nenamietal.
Pomaly sa pripravoval aj na to, že
po rozhovore s nimi, možno to ich zviazanie prehodnotí.
Potter však nemieril do pracovne,
ale do spálne.
Zavrel za nimi dvere a použil
príslušné kúzla.
***
„Stále ma skúšaš, ale tentoraz ti
to tak ľahko neprejde...“
Jeho partner sa pohrával
s gombíkmi na jeho habite.
Pomaly ich rozopínal.
A dokonca bez akejkoľvek
pomoci, zrejme ho mienil vytrestať za to, že mu prípad tých žien takýmto
spôsobom pripomenul.
„Nerozumiem o čom to hovoríš,
Potter...“
„Ty tomu rozumieš, veľmi dobre,
Severus..“ odsekol mladý muž rozrušene a aj on naňho už skúšal isté pohľady.
„Nevidím dôvod prečo by si sa mal
rozčuľovať... len som chcel, aby si vedel, ako ďaleko to až môže zájsť...“
vyhlásil majster elixírov zdanlivo ľahostajne.
„Nevidíš? Nuž musím to oznámiť,
Severus, že ma to nezaujíma, je mi jedno, či ma budú niekam pozývať alebo nie...
a to, že niektorí ľudia teraz so mnou nehovoria znamená, že ani ja si
s nimi nemám čo povedať, ak sa spamätajú tak dobre, ak nie poradíme si aj
bez nich...“ sykol Potter a bolo viac než jasné, že jeho povestná
tvrdohlavosť ho neopustí.
A Severus pochopil, že sa mu
práve teraz bude musieť venovať, aby odčinil toto drobné podpichnutie
z jeho strany.
No nepozval by ich, keby si myslel,
že sú pre nich nebezpeční.
To by neriskoval.
Bola to len menšia provokácia na
otestovanie Potterovej odolnosti.
„Koľkokrát ti mám povedať, že ťa
ľúbim, aby si to už konečne pochopil? Ešte stále ti to nestačilo...“
Severus chcel, len poukázať na isté
skutočnosti a zjavne mu to aj vyšlo, keďže bol práve dosť nešetrne uvedený
do postele.
„Nepustím ťa z tejto izby, kým
to nepochopíš... kým to tak nebude jednoducho odtiaľto nevyjdeme a je mi
jedno, čo si o nás pomyslia...“ vyhlásil Harry napokon a Severus pochopil, že nie
je dobré ďalej pokúšať osud.
Musel Pottera stiahnuť so sebou
a postarať sa o to, aby sa s tými gombíkmi trápiť nemusel, aspoň
to preňho urobil.
Potom ho už mal bezpečne pod sebou,
díval sa do jeho očí, počas milovania, ktoré ich opäť spojilo.
A dovolil mu, aby sa ho držal.
Aby ho ani len na okamih nepúšťal.
Cítil jeho ruky na svojom chrbte,
neskôr aj vo svojich vlasoch.
Prenikal do jeho tela.
A doprial im obom ten pocit,
ktorý ich obklopil, keď sa ich mysle jedna pre druhú takmer nemilosrdne
otvorili.
Dovolil slasti, aby im poskytla
možnosť zmieriť sa aj bez slov.
A miloval ten pocit, keď ním
bol pohltený.
Keď nič nebolo bližšie než on.
poznámka: máme tu teda záver, čaká nás ešte snáď epilóg a potom jeden krátky bonus z minulosti a iné veci snáď dúfam teda... ale inak nemám dobrý deň, rodičia sa zas celý víkend hádajú a ešte k tomu som sa včera buchla do hlavy takže ehm... skrátka, keď sa darí tak sa darí... čo sa dá robiť, ďakujem všetkým čitateľom, ktorí so mnou došli až sem... a snáď dôjdeme aj ďalej, teda dúfam...
[1] Sú to
matky postáv Quentin Quirrell a Daphne Brownová, ktoré sa objavia
v inej poviedke. (Čarovná krajina), aj keď v iných súvislostiach
a v inej úlohe, ako v tej, v ktorej sú spomenuté tu.
