Profesor Potter

VALENTÍNSKY BONUS

pár: Snarry

varovanie: muž/muž, 15+, povojnové, vzťah medzi kolegami, krátke, romantické, Snapov pohľad, tradičný nápad

obsah:  Severus Snape žiada riaditeľku McGonagallovú, aby zvážila prijatie Pottera ako profesora OBČM, presnejšie povedané tvrdo protestuje proti jeho prijatiu, riaditeľka si s jeho námietkami poradí svojským spôsobom. Požiada ho, aby sa o svojho mladého kolegu postaral a aby naňho osobne dohliadol.

 Venované všetkým čitateľom.

„Pán kolega, môžem vás na chvíľu vyrušiť...“

Potterov hlas prinútil profesora elixírov odtrhnúť zrak od posledného experimentu, ktorý pokojne bublal v jednom z experimentálnych kotlíkov.  

„Čo potrebujete, Potter?“ chladne odsekol Severus.

To, že riaditeľka ho doslova donútila dohliadnuť na jeho mladého kolegu a na všetky náležitosti s ním spojené, si už zvykol, no neznamenalo to, že mu bude venovať aj všetok svoj čas.

Už len spomienka na to, ako bol k tomu vlastným pričinením dotlačený k v ňom vyvolávala značné znepokojenie.

A práve teraz zrejme nastal čas spomenúť si na ten pamätný okamih.

***

„Pani riaditeľka,  dovoľujem si vám pripomenúť, že moje námietky proti menovaniu pána Pottera do funkcie rokfortského profesora majú svoje opodstatnenie...“  nekompromisne vyhlásil profesor elixírov a chystal sa svoju reč podložiť ďalšími argumentmi,  o ktorých ešte len premýšľal, lebo už vyčerpal väčšinu svojich možností.

Už vyše hodiny ju presviedčal, aby svoje rozhodnutie ešte zvážila a aj keď už od začiatku tušil, že nemá veľkú nádej na úspech, nemienil to len tak ľahko pripustiť svoju porážku.

Prítomnosť Pottera na škole len vzbudí zbytočný rozruch. Všetci ho budú mať plnú hlavu, nebudú ho brať vážne a len sa pred ním predvádzať. To ešte ani zďaleka nebolo všetko, čoho by sa Potter mohol dopustiť.

Nechcel ho mať blízko seba.

Odmietal pripustiť čo i len možnosť, že by sa mohli pravidelne stretávať.

Predpokladal, že Potter si dobrú prácu nájde aj bez toho, aby sa natlačil na miesto, ktoré nie je preňho vhodné.

A on sa len snažil poukázať na to skôr, kým nebude neskoro.

„Veľmi dobre vám rozumiem, Severus... Práve preto som dospela k presvedčeniu, že práve vy budete tou najvhodnejšou osobou, ktorá by mohla nášmu mladému kolegovi poskytnúť dostatočnú oporu na to, aby si ako ste povedali, zvykol na svoju novú úlohu a všetko s tým spojené...“  stroho vyhlásila riaditeľka.

„Ja?“ zopakoval spôsobom, akoby od neho jeho dlhoročná kolegyňa žiadala, aby tento rok začal spolupracovať pri roznáške Valentínskej pošty.

„Áno, vy, Severus, keďže sa tak vášnivo zaujímate o túto záležitosť, nemám inú možnosť, len zveriť túto povinnosť práve vám...“  zopakovala a ešte raz zdôraznila McGonagallová a nenechala sa zastrašiť ani jedným z jeho najmenej príjemných pohľadov.

„Pani riaditeľka,  to neprichádza do...“  začal, no bol nedostal sa k tomu, čo chcel povedať, ozvalo sa zaklopanie.

 „Vstúpte...“

Dovnútra vošiel Potter a oboch ich pozdravil.

Severusova nálada okamžite poklesla.

Ten chlapec.

Už ani zďaleka nie to isté vzdorovité dieťa, s ktorým tak dlho bojoval a ktoré chránil vlastným životom.

Pre všetkých bolo ťažké tomu uveriť a niekedy v tomto zmysle aj on sám o sebe pochyboval, no skutočne sa to stalo.

On, Severus Snape, toho chlapca chránil a robil všetko preto, aby sa k nemu pomoc dostala vtom správnom okamihu.

Musel uznať, že Potter vyspel, jeho gestá, výraz jeho tváre a spôsob, akým sa pohyboval, všetko nasvedčovalo tomu, že vyrástol a stal sa mladým mužom, ktorý si aj po vojne nájde svoje miesto vo svete.

Svojím spôsobom bol naňho hrdý, no nikdy by mu to samozrejme nepovedal týmito slovami, no nech to bolo akokoľvek, vyvolával v ňom viac znepokojenia než by bolo vhodné. Pretože to bol práve on, kto mu oplatil láskavosť a zachránil ho.

Nerád by zachádzal do detailov, ale zrejme už bolo jeho osudom vďačiť za život Potterovcom. Mladší sa zrejme v tomto podal na otca, čo bola jedna z mála vlastností Jamesa Pottera, ktoré dokázal oceniť. 

„Vitajte, medzi nami, Potter.“

A to bol len začiatok všetkých jeho problémov.

***

 „Šnúrky som vám už zaviazal, predpokladám, že na večeru dôjdete aj sám...“ začal ho starší kolega už zo zvyku podpichovať.

Potter sa zamračil a chvíľu to vyzeralo, akoby takmer zvažoval taktický ústup, no napokon tomuto nutkaniu odolal.

„Chcel by som vás pozvať na pohárik do môjho kabinetu... Pozval by som vás aj niekam inam... ale to viete, nikde by sme nemali pokoj... ja by som bol rád, dnes s vami osamote... “  vyhŕkol Potter, pomerne rýchlo a okamžite uhol pohľadom keď sa naňho pozrel.

Od niekoho iného by to znelo ako vystatovanie, no Snape musel uznať, že po páde Lord Voldemorta, bolo preňho ešte ťažšie ustrážiť si súkromie a zabrániť tomu, aby si ho čarodejníci všímali v dostatočnej miere a niekde aj viac než by mu to bolo príjemné.

„Ste si istý, že ste na správnej adrese...“ neodpustil si  Severus ďalšie podpichnutie.

Bavilo ho to, aspoň táto súčasť ich vzťahu bola preňho nadmieru príjemnou skúsenosťou. Nechať na pokoji svoj obľúbený terč ho ani trochu nelákalo.

 „Áno, som, ste to  presne vy, koho chcem pozvať... Pôjdete?“ pokračoval pomalšie a konečne kládol dôraz na tie správne slová.

Snape si ho podozrievavo premeral.

Nepochybne sa stavil s jedným z jeho kolegov a teraz sa od neho očakáva odpoveď, ktorá prinesie do jeho vrecka pomerne ľahký zárobok.

Longbottom a on dobiehali zameškané a snažili sa ho takto vyviesť z miery. Počas tohto týždňa ich totiž často videl spolu, niečo si šepkali a vždy, keď sa priblížil, obaja zmĺkli, akoby ich vyrušil pri niečom dôležitom. Profesor herbológie už toľko nestresoval, keď bol v jeho blízkosti, no stavil by sa že v jeho pohľade zachytil čas tej starej paniky, ktorú mal kedysi možnosť vidieť na hodinách elixírov.

Obzvlášť podozrivé to bolo aj preto, že dnes bol ten hlúpy sviatok. Ten otrepaný a v skutku najgýčovitejší zo všetkých možných sviatkov.

A bol to práve sviatok Svätého Valentína.

Už len ten názov ho svojím spôsobom dráždil.

Čo ešte viac zvýšilo jeho podozrievavosť a bol ochotný Pottera osobne presvedčiť o tom, že zahrávať sa počas takýchto dní práve s ním, môže byť horšie než čeliť dospelému baziliskovi.

Možno práve preto Potterovi venoval jeden zo svojich najľahostajnejších pohľadov nezachoval sa podľa svojej zvyčajnej šablóny,  namiesto toho potichu vyhlásil:

„Tak dobre, pán kolega,  pridávam sa k vám a dúfam, že to bude stáť za to...“  bolo vskutku ťažké to povedať, no stálo to za to.

Zmrazil rozrobenú prácu, pomocou prútika odložil kliny a uprel na Pottera spýtavý pohľad.

„Máte ešte nejaké prianie?“

Ten príťažlivý mladý muž okamžite zbledol a Severus sa len utvrdil vtom, že sa chystá zneužiť jeho doterajšie pomerne dobré správanie voči nemu.

„Nie, to je všetko...“ hlesol napokon.

Severus nemal v úmysle ho nechať vyviaznuť len tak ľahko.

„Tak na čo čakáte, alebo ste si to hádam rozmysleli?“

Zámerne položil ruku na jeho plece, bol to len letný dotyk, no zapôsobil naňho viac než čokoľvek iné.

„Prepáčte ja len, tak skrátka poďme...“ hlesol napokon a pevne zovrel jeho ruku, tak ako to svojho času urobil on, keď ho viedol do kabinetu po tej pamätnej noci, ktorá nebola ani pre jedného z nich príjemnou skúsenosťou.

Protestoval a neustále na Pottera dorážal, ale neurobil nič s tou jeho rukou, nemal v úmysle byť tou osobou, ktorá to vzdá ako prvá.

Po chodbe však prešli bez povšimnutia, keďže väčšina ľudí mala v hlave nepochybne absolútne iné záležitosti, nech prechádzanie sa po tejto časti školských chodieb. Nestretli nikoho významného a bola to pomerne krátka cesta. No Severus okamžite pocítil teplotný rozdiel, spojený s príchodom do príjemnejších častí hradu. Potter však v pravej chvíli pustil jeho ruku, čo nijako výrazne nekomentoval.

Kabinet svojho kolegu poznal veľmi dobre.

Zariadený bol v celku jednoducho bez zbytočnej okázalosti, až na tú nádrž, ktorá sa nachádzala vzadu a bol v nej ako inak hlbočník.

Severus to však uprednostnil pred akýmikoľvek romantickými nezmyslami, ktoré dnes tvorili výzdobu niektorých tunajších podnikov.

Prijal miesto do svojho kresla, v ktorom zvyčajne sedával a dovolil Potterovi, aby ho obslúžil.

Severus očakával nejakých ďalších ľudí, pokus o žart, prípadne niečo podobné. No nič z toho sa nestalo.

Nikto naňho v kabinete nečakal.

Aj keď ešte sa nesnažil celkom uvoľniť, lebo so skúsenosti vedel, že také veci sa stávajú práve vtedy, keď daná osoba poľaví v ostražitosti.

Po celý čas sledoval Pottera až kým nemal pred sebou pohár.  Kvalitná ohnivá whisky sa pozvoľna dostala do jeho tela a aspoň čiastočne ho zbavila počiatočného napätia.  

Nejaký čas tam len sedeli, obklopení akýmsi zvláštnym porozumením, ktoré prinášalo spoločné zdieľanie kvalitného alkoholu.

„Chcel som vám poďakovať, za to všetko, čo ste pre mňa urobili, v poslednej dobe a predtým... A okrem toho, ja... myslím, že niečo... skrátka... chcem, aby...“

„Potter, už som vám povedal, že nestojím o to, aby ste mi  ďakovali. Predpokladám, že som sa vyjadril dostatočne jasne... to, že nechcete alebo nemôžete pochopiť jednoduché a stručné vety, ktorými som sa vám to snažil vtĺcť do hlavy je vaša vec...“ Pokúšal sa prerušiť to jeho neskutočné bľabotanie, ktoré znamenalo akurát len to, že si už zrejme aj predtým dal niečo na guráž. Teraz mu to však bude málo platné, o to sa už profesor elixírov postará.

„Nepochopili ste ma, vôbec vám nedošlo, čo som tým myslel...“

Zamračene si ho premeral, Potter a pomaly sa naklonil bližšie k nemu. Tak ako to zvykol robiť on, keď sa k nemu snažil dostať dostatočne blízko na to, aby mu mohol znepríjemniť život.

„Tak ma poučte, rád si to ešte raz vypočujem...“ pošepol mu provokatívne, využíval jeden z tých príjemnejších tónov svojho hlasu a celkom zámerne.

Pohodlne sa oprel na svojej strane, aby sa aspoň čiastočne dostal z jeho dosahu,  chcel mu dať jasne najavo, že nie je nutné sa viac snažiť hovoriť o tých záležitostiach. Nemalo to žiaden význam ani vtedy a už vôbec nie teraz.

Potter si nalial ďalší pohárik a poriadne si odpil.

„Ja čakám...“  profesor elixírov netrpezlivo poklopkal prstami po operadle svojho kresla.

Pocítil ako sa ten mladý muž opäť naklonil k nemu a zrazu ho bozkával, celkom spontánne bez toho, aby ho vôbec varoval, že má niečo podobné v úmysle.  

Ten bozk vysvetľoval všetko, všetky tie kradmé pohľady, neustále sa montovanie do jeho života, predchádzajúce pozvania aj to, ako sa okolo neho jeho mladý kolega neustále krútil, aj v čase, keď už jeho rady zjavne nepotreboval. Akosi to všetko do seba zrazu zapadlo.

Pochopil to a zariadil sa podľa toho.

Jeho pery pomerne rýchlo odpovedali na Potterove nesmelé reakcie na jeho blízkosť.

Mierne zatlačil na jeho hruď a prinúti ho cúvnuť, až keď obaja už ledva lapali po dychu.

„Dávajte si dobrý pozor, Potter, naše dobré vzťahy, ešte neznamenajú, že si môžete dovoliť čokoľvek, ešte stále vás môžem potrestať...“ pripomenul mu Severus neúprosne.

„Tak to urobte, zajtra ma pokojne potrestajte, ale dnes sa mi ešte venujte....“ vyzýval ho profesor Obrany, akoby preňho nič iné nebolo dôležité.

„Budem sa ti venovať, ak to skutočne chceš,  za určitých podmienok...“

Potter mu venoval jeden z tých jeho pohľadov vyhradených pre priateľov a blízko osoby.

„Čo presne by ste chceli, pán kolega?“

„Budem o tom musieť dôkladnejšie popremýšľať. No zatiaľ by stačilo, aby si zamkol dvere a postaral sa o príslušné kúzla... “ pokynul mu Severus netrpezlivo.

Dával mu zároveň priestor na to, aby si mohol včas rozmyslieť, či ho bude aj naďalej žiadať, aby sa mu venoval takýmto spôsobom.

Potter poslušne prikývol a bez váhania urobil príslušné opatrenia.   

Keď Severus opäť pocítil tlak jeho pier na svojich,  predpokladal, že to bude jedna z tých  výnimočných nocí a možno aj nový začiatok niečoho s čím vo svojich plánoch na tento rok vôbec nepočítal.

koniec

                                                        download