Vtedy som mala ten pocit 1. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
poznámka: za úvodný obrázok ďakujem Farah. 

varovanie: HET

Pre Farah

***

Získal pre ňu pár týždňov pokoja. Konečne mohla voľne dýchať. Bola takmer šťastná, a to všetko vďaka nemu. Priala si, aby mu to mohla nejakým spôsobom vynahradiť, no vedela, že on o to nestojí.

Tak sa aspoň tešila, že môže byť vonku. Pod svojím obľúbeným stromom. Nebolo ešte dostatočne teplo, no jedno z tých príjemných kúzel, ktoré sa naučila, jej pomohlo nadobudnúť ten dojem. Bolo príjemne hrejivé a ona mohla pokojne oddychovať.

Vyriešila už väčšinu Hlavolamov, pohla aj s inými úlohami, ktoré boli rozpracované okolo nej. Nemohla sa učiť vo vnútri ani v knižnici, obávala sa toho, že si opäť na seba upúta ich pozornosť.A ona tak veľmi chcela mať od všetkých pokoj. Aspoň tento jediný rok, nebyť nikým prenasledovaná.

Pomaly začínala dúfať, že na ňu zabudnú, že dokáže byť neviditeľná ako doposiaľ a možno aj viac, a nebude ich viac dráždiť svojou prítomnosťou. Práve teraz to tak bolo, tých pár krásnych týždňov, akoby v nej vzbudilo novú chuť do života. Nové túžby a sny, o ktorých by predtým ani len neplánovala uvažovať.

Nachádzala sa v stave medzi snom a bdením a v jej mysli pomaly plávali jednotlivé riešenia jedného z tých ťažších so strany tridsaťpäť.

Bola blízko. Cítila ako k nej pomaly preniká to poznanie. A potom sa to zrazu stratilo pod vplyvom akejsi zvláštnej úzkosti. Strhla sa.

„Čo tu robíš?“

Ten hlas ju vytrhol zo sveta, v ktorom bola v bezpečí.

Otvorila oči. Začínalo sa stmievať. Bola tu až príliš dlho, ani si neuvedomila, že je už toľko hodín.

„Ja som len...“ hlesla Myrtla rozrušene.

Skláňal sa nad ňou. Opäť na sebe cítila jeho pohľad.

Tom Riddle má zvláštne oči, ťažko definovať ich farbu.

Pomyslela si, keď pomaly prechádzala pohľadom po jeho peknej tvári.

„Na niečo som sa ťa pýtal...“ pripomenul jej neľútostne.

Zhlboka sa nadýchla. Ešte raz. A stále nebola schopná odpovedať. Bol až príliš blízko. A ona sa tak veľmi hanbila, že ju opäť vidí v takejto nie práve najvhodnejšej situácii.

Matne si uvedomila aj to, že habit má pokrčený, je rozstrapatená a rozospatá. No práve teraz s tým nedokázala nič urobiť. Len sa naňho dívala.

„Ty si to dievča s tou knihou...“ povedal, kým jej srdce tĺklo o závod a cítila ako takmer bolestivo naráža do jej rebier. Pamätal si na ňu. Tom Riddle na ňu nezabudol. Inokedy by ju to znepokojovalo, ale práve teraz jeho spoločnosť uvítala. A dokonca tam s ním bola osamote. Mohol by...Ale on by jej tak neublížil.

A možno by mohol. Možno by chcela zistiť, aké by to bolo možné. Desila sa vlastných myšlienok. O nikom inom takto nepremýšľala.

Len o ňom.

A obávala sa toho, čo to môže znamenať. Cítila nepokoj spojený s jeho blízkosťou, no zároveň si takmer okamžite uvedomila, že niečo také sa nikdy nestane. To jej pomohlo vrátiť sa späť k svojmu zvyčajnému postoju, no aj tak nejaký čas trvalo, kým sa vymanila z toho začarovaného kruhu.

„Áno, som to ja... Volám sa...“

Začala, no on sa zatváril presne tak, ako očakávala, preto tú vetu nedokončila a namiesto nej povedala len: „Ja som tu asi zaspala,  neuvedomila som si, že je tak neskoro, už pôjdem...“

„Použila si nejaké kúzlo?“ zrejme si všimol, že nie je vôbec skrehnutá a netrasie sa ani od zimy.

„Áno, presne, tak...“ vyhlásila takmer hrdo.

A urobila niečo, k čomu by sa nikdy neodhodlala, keby bola čo i len malá možnosť, že by ich mohol niekto vidieť. Objala ho, aby cítil jej kúzlo, aby ho dokázal pochopiť. Tentoraz sa strhol on.

„Áno, myslím, že to chápem...“

Jeho ruky napokon akosi automaticky vyhľadali jej chrbát a ostali tam, no len chvíľu a ona sa potom odtiahla. No len veľmi strnulo, akoby niečo také nikdy predtým nerobil.

Ona sa potom rýchlo odtiahla. Neodvážila sa naňho ani len pozrieť, aby sa jej nevysmial, aby to náhodou neurobil, pretože sa obávala, že majú k tomu až príliš blízko.

„Mali by sme ísť, je neskoro...“ pripomenul jej, zrejme blížiacu sa večierku.

„Áno, pôjdeme...“ súhlasila bez váhania.

A potom sa zrazu všetko opäť naštartovalo a ona pomocou zaklínadla všetko upratala a nahádzala do tašky. Prehodila si ju cez plece a snažila sa nemyslieť na to, čo si práve teraz dovolila a aké to bude mať dôsledky.

Nejaký čas mlčky kráčali späť tou dobre známou cestou smerom k hradu.

***

Rozdelili sa skôr, než si niekto vôbec všimol, že prišli spolu. Samozrejme nič proti tomu nenamietala a šla si svojou cestou. Uhádla heslo, trochu pomalšie než zvyčajne, potichu vkĺzla do klubovne a odtiaľ rovno do spálne.

 „Kde si bola tak dlho, Myrtla?“ oslovila ju Molly prísne.

Spolubývajúca, s ktorou sa ešte počas prvého ročníka na Rokforte kamarátila.No už sa spolu nebavili takým spôsobom ako na začiatku. Po tej záležitosti s Oliviou to s ňou vzdala a aj Myrtla musela uznať, že nebolo ľahké tomu čeliť, aj keď ju to stálo veľa sebazaprenia. No už si zvykla stáť sama proti všetkým a nebolo to vhodné pre každého. Občas sa spolu ešte zhovárali a niekedy sa jej zdalo, že ona jediná si o ňu ešte vôbec robí starosti.

„Len tak vonku...“ zamumlala nesústredene.

Odložila  svoje veci, náhlivo sa prezliekla, zatiahla záclony a ľahla si do postele.

To všetko urobila čo najrýchlejšie. A radšej sa pokúšala nemyslieť na to, čo sa môže stať. Ani len nevedela kde vzala odvahu, niečo také urobiť. On bol predsa...A čo ak sa jej za to teraz pomstí?

Zmocnil sa jej pocit, že to môže byť ešte omnoho horšie než Oliviino podpichovanie.

Niežeby niečo také predtým urobil, ale kolovali isté reči, ktoré boli viac než znepokojivé, no nikto im neprikladal príliš veľkú dôležitosť. Tradovalo sa, že kto si s ním začne a nahnevá ho, nedopadne dobre.

No nebolo to ničím potvrdené. Tom bol vynikajúci študent. Riaditeľ ho mal rád, učitelia ho chválili.

Dumbledore ako jediný zachovával väčší odstup, no ani on sa nevyjadroval až tak negatívne voči jeho osobe. Len bol vo vzťahu k nemu opatrnejší než väčšina ľudí. Čoho by sa zrejme mala držať aj ona. Jednoducho bude predstierať, že sa nič nestalo. On na to aj tak zabudne. Nechcel predsa poznať ani jej meno a možno to tak bude najlepšie. Bude sa držať v úzadí a tváriť sa, že je neviditeľná, tak ako to mala vo zvyku. To ju napokon upokojilo a podarilo sa jej zaspať bez väčších problémov. Nemyslela naňho.

Ani na tie jeho oči. Ani na to, aké to bolo keď bola tak blízko neho.

***

Pri raňajkách prišla tentoraz pošta aj pre ňu.

Dostala tradičný list od rodičov, ako vždy jej poslali aj niečo naviac, no zatiaľ sa neodvážila to otvoriť. Hlavne nie pri stole plnom spolužiakov, ktorí nemuseli vidieť obsah jej balíčka.

Rodičia boli muklovia, no dalo by sa povedať, že ju vždy podporovali. Zvykli si aj na soviu poštu, pomerne rýchlo a boli ochotní s ňou týmto spôsobom komunikovať. Okrem balíčka tam bola aj pozvánka do Slugyho klubu.

Prvé tohtoročné stretnutie prebehne už dnes večer.  Na čo sa zvyčajne tešila, pretože to bola tak trochu jej záležitosť, nijaká Olivia, nijaké fakultné záležitosti. Tentoraz to v nej však prebudilo aj dosiaľ nepoznané obavy. Tom Riddle je členom Slugyho klubu. Nálada jej poklesla, keď si uvedomila, že stretnutie klubu zároveň znamená aj to, že nepochybne aj on dostal podobnú pozvánku.

Ešte nebola pripravená na to, aby sa dostali až do takého, podľa jej  názoru, až blízkeho kontaktu. No zvyčajne nechodí na všetky stretnutia s ostatnými členmi, keďže na to údajne nemá čas. Hovorí sa o tom, že Slizolinčania niekedy prídu na rad až po členoch s iných fakúlt, on a jeho priatelia si zvyknú so svojím vedúcim fakulty sadnúť takpovediac súkromne, mimo bežných stretnutí klubu. Preto nemala dôvod sa znepokojovať. Ani si ju nevšimne. Nič sa jej predsa nemôže stať medzi toľkými ľuďmi a ešte k tomu s profesorom, ktorý ich nenechá ani na chvíľu osamote.

Odložila pozvánku aj list a balíček od rodičov a jej pohľad akosi proti jej vôli zablúdil k slizolinskému stolu.  

Tom tam pokojne sedel, obklopený svojimi priateľmi. A o niečom sa spolu zhovárali. Nevenoval pozornosť ničomu inému a už vôbec nie dievčaťu, ktoré previnilo sklopilo zrak.

 predchádzajúca časť    nasledujúca časť