Vtedy som mala ten pocit 1.kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
poznámka: za úvodný obrázok ďakujem Farah. 

varovanie: HET

Pre Farah

poznámka: po mojej korektúre.

Získal pre ňu pár týždňov pokoja. Konečne mohla voľne dýchať. Bola takmer šťastná, a to všetko vďaka nemu. Priala si, aby mu to mohla nejakým spôsobom vynahradiť, no vedela, že on o to nestojí.

Tak sa aspoň tešila, že môže byť vonku. Pod svojím obľúbeným stromom. Nebolo ešte dostatočne teplo, no jedno z tých príjemných kúzel, ktoré sa naučila, jej pomohlo nadobudnúť ten dojem. Bolo príjemne hrejivé a ona mohla pokojne oddychovať.

Vyriešila už väčšinu Hlavolamov, pohla aj s inými úlohami, ktoré boli rozpracované okolo nej. Nemohla sa učiť vo vnútri ani v knižnici, obávala sa toho, že si opäť na seba upúta ich pozornosť.A ona tak veľmi chcela mať od všetkých pokoj. Aspoň tento jediný rok, nebyť nikým prenasledovaná.

Pomaly začínala dúfať, že na ňu zabudnú, že dokáže byť neviditeľná ako doposiaľ a možno aj viac, a nebude ich viac dráždiť svojou prítomnosťou. Práve teraz to tak bolo, tých pár krásnych týždňov, akoby v nej vzbudilo novú chuť do života. Nové túžby a sny, o ktorých by predtým ani len neplánovala uvažovať.

Nachádzala sa v stave medzi snom a bdením a v jej mysli pomaly plávali jednotlivé riešenia jedného z tých ťažších so strany tridsaťpäť.

Bola blízko. Cítila ako k nej pomaly preniká to poznanie. A potom sa to zrazu stratilo pod vplyvom akejsi zvláštnej úzkosti. Strhla sa.

„Čo tu robíš?“

Ten hlas ju vytrhol zo sveta, v ktorom bola v bezpečí.

Otvorila oči. Začínalo sa stmievať. Bola tu až príliš dlho, ani si neuvedomila, že je už toľko hodín.

„Ja som len...“ hlesla Myrtla rozrušene.

Skláňal sa nad ňou. Opäť na sebe cítila jeho pohľad.

Tom Riddle má zvláštne oči, ťažko definovať ich farbu.

Pomyslela si, keď pomaly prechádzala pohľadom po jeho peknej tvári.

„Na niečo som sa ťa pýtal...“ pripomenul jej neľútostne.

Zhlboka sa nadýchla. Ešte raz. A stále nebola schopná odpovedať. Bol až príliš blízko. A ona sa tak veľmi hanbila, že ju opäť vidí v takejto nie práve najvhodnejšej situácii.

Matne si uvedomila aj to, že habit má pokrčený, je rozstrapatená a rozospatá. No práve teraz s tým nedokázala nič urobiť. Len sa naňho dívala.

„Ty si to dievča s tou knihou...“ povedal, kým jej srdce tĺklo o závod a cítila ako takmer bolestivo naráža do jej rebier. Pamätal si na ňu. Tom Riddle na ňu nezabudol. Inokedy by ju to znepokojovalo, ale práve teraz jeho spoločnosť uvítala. A dokonca tam s ním bola osamote. Mohol by...Ale on by jej tak neublížil.

A možno by mohol. Možno by chcela zistiť, aké by to bolo možné. Desila sa vlastných myšlienok. O nikom inom takto nepremýšľala.

Len o ňom.

A obávala sa toho, čo to môže znamenať. Cítila nepokoj spojený s jeho blízkosťou, no zároveň si takmer okamžite uvedomila, že niečo také sa nikdy nestane. To jej pomohlo vrátiť sa späť k svojmu zvyčajnému postoju, no aj tak nejaký čas trvalo, kým sa vymanila z toho začarovaného kruhu.

„Áno, som to ja... Volám sa...“

Začala, no on sa zatváril presne tak, ako očakávala, preto tú vetu nedokončila a namiesto nej povedala len: „Ja som tu asi zaspala,  neuvedomila som si, že je tak neskoro, už pôjdem...“

„Použila si nejaké kúzlo?“ zrejme si všimol, že nie je vôbec skrehnutá a netrasie sa ani od zimy.

„Áno, presne, tak...“ vyhlásila takmer hrdo.

A urobila niečo, k čomu by sa nikdy neodhodlala, keby bola čo i len malá možnosť, že by ich mohol niekto vidieť. Objala ho, aby cítil jej kúzlo, aby ho dokázal pochopiť. Tentoraz sa strhol on.

„Áno, myslím, že to chápem...“

Jeho ruky napokon akosi automaticky vyhľadali jej chrbát a ostali tam, no len chvíľu a ona sa potom odtiahla. No len veľmi strnulo, akoby niečo také nikdy predtým nerobil.

Ona sa potom rýchlo odtiahla. Neodvážila sa naňho ani len pozrieť, aby sa jej nevysmial, aby to náhodou neurobil, pretože sa obávala, že majú k tomu až príliš blízko.

„Mali by sme ísť, je neskoro...“ pripomenul jej, zrejme blížiacu sa večierku.

„Áno, pôjdeme...“ súhlasila bez váhania.

A potom sa zrazu všetko opäť naštartovalo a ona pomocou zaklínadla všetko upratala a nahádzala do tašky. Prehodila si ju cez plece a snažila sa nemyslieť na to, čo si práve teraz dovolila a aké to bude mať dôsledky.

Nejaký čas mlčky kráčali späť tou dobre známou cestou smerom k hradu.

prológ          nasledujúca časť