 | |||||
| BONUS K OTCOVSKEJ LÁSKE |
Bonusová poviedka k Otcovskej láske.
Pár: snarry
Varovanie: snarry,
varovanie 12+, Harry_ženatý, minulosť, závislý_Harry... hurt/comfort, Snape_sa
stará o Harryho, dualmancia, Harry_obdivuje Snapa...
obsah: Snape odprevadí Harryho domov, no keďže je v stave, v ktorom sa nemôže pred svojou rodinou ukázať, umožní mu, aby strávil noc uňho...v pripojenom dome...
obsah: Snape odprevadí Harryho domov, no keďže je v stave, v ktorom sa nemôže pred svojou rodinou ukázať, umožní mu, aby strávil noc uňho...v pripojenom dome...
VENOVANÉ VŠETKÝM ČITATEĽOM OL.
A špeciálne pre ženy k dnešnému sviatku MDŽ ako špeciálny darček od Merope Merzmer.
A špeciálne pre ženy k dnešnému sviatku MDŽ ako špeciálny darček od Merope Merzmer.
„Potter...“
Mladý muž s námahou zdvihol hlavu od stola.
Nejaký čas už sedel v akomsi bare, ktorého názov si už
ani nezapamätal a zabíjal čas pri jednom zo stolov.
Aurorská uniforma na ňom visela, bola špinavá, čiastočne aj
dotrhaná, no neprekážalo mu to, v poslednom čase mu už neprekážalo vôbec
nič.
Stiahli ho z terénu.
Oni to skutočne urobili.
A je dosť možné, že ho neskôr aj prepustia.
A teraz by sa mal vrátiť domov a čeliť všetkým tým
pohľadom, ktoré ...
„Potter, počujete ma...“ zaznel opäť ten hlas, a znel omnoho
podráždenejšie než predtým.
A kdesi hlboko v ňom sa prebudilo čosi známe, čosi
čo kedysi dôverne poznal a takmer sa toho aj obával.
Kedysi ho zvyklo veľmi podráždiť, keď počul ten hlas, no
zároveň tu vždy ostávala tá časť, ktorá si priala, aby ...
No nemohol si spomenúť, práve teraz to jednoducho nešlo.
A zrejme by sa ani len neodvážil zdvihnúť zrak, keby
nepocítil ako mu niekto takmer bolestivo zovrel ruku.
S námahou zdvihol hlavu.
A všetko sa mu razom vrátilo.
„Pán profesor...“ zamumlal
mladý muž nesústredene.
Profesorova postava sa mu pred očami rozplývala a nadobúdala
takmer až príliš veľké rozmery.
Takmer sa obával toho, že si to len vysníval.
No zároveň cítil zvláštny pokoj, keď ho pevne a neúprosne
držal.
Predpokladal, že to čo sa pritom deje s jeho telom a mysľou,
nemôže byť len sen.
Pretože to bol presne ten istý Severus Snape, ktorého poznal
a tváril sa presne tak, akoby sa tváriť mal. Aj napriek tomu, že jeho tvár
vnímal dosť skreslene, bol si tým istý.
A prial si mu niečo dať, upínal sa k tej myšlienke, aj keď nevedel o čo presne ide, no cítil
ako sa medzi nimi niečo utvára.
Niečo, čo tam bolo vždy, len on to nevidel, lebo toho predtým
nebol schopný.
A rozhodol sa to vyjadriť nahlas.
„Povedal som vám už, že ste ten najstatočnejší muž, akého
poznám, mohli by ste prosím, mohli by ste, vy nechápete ako...“
Chcel mu to povedať, konečne to dokončiť, no prevážil v ňom
ten pocit, ktorý mu nedovolil otvoriť ústa a jednoducho to vysloviť.
„Mali by ste sa vrátiť domov...“ skonštatoval jeho bývalý spolubojovník z prvej línie chladne. „Zdá
sa, že už máte dosť....“ vyslovil to spôsobom, ktorý mu nedával na výber, čo
Pottera takmer prinútilo k drobnému úsmevu.
A zároveň po jeho tvári, ktorá sa mu pred očami takmer
rozplývala a takmer podvedome hľadal to miesto na krku, kde sa nachádzala
jazva po uhryznutí hadom. No nebola viditeľná, ale on mal pocit, akoby ju priam
cítil.
„Áno, mal...“ pripustil
možno až príliš ochotne. Ak aj ty pôjdeš
so mnou.
Pretože
si bol vždy so mnou, aj keď ja som o tom nevedel. So mnou v tom nikdy
nekončiacom pekle.
Pomyslel si bez váhania.
Díval sa do tých jeho čiernych očí, takých chladných a nepreniknuteľných.
Bol spútaný jeho pohľadom.
A čosi v ňom sa takmer vrátilo na to správne
miesto, keď si uvedomil, že práve on tam je s ním, že práve on ho
upozorňuje na to, čo by mal urobiť.
Po dlhom čase sa cítil príjemne a akýmsi zvláštnym
spôsobom vedel, že všetko bude v poriadku, ak ho práve on nestratí z očí.
A bol šťastný, len preto, že cítil jeho dotyk, len
preto, že on za ním prišiel a zaujímal sa oňho.
No spoločne s týmto poznaním prišiel aj strach.
Čo ak s ním predsa len nepôjde? Čo ak tomu bude musieť
tentoraz čeliť sám?
„Ale takto nemôžem... Ginny sa bude veľmi hnevať... veľmi...“
zdôraznil to, akoby ho to skutočne trápilo, čo však nebola pravda, lebo od
istého času bolo preňho príjemnejšie tráviť čas vonku a na dlhých službách
než dovoliť jej, aby prenikla cez tú bariéru, ktorú si okolo seba stihol vytvoriť.
Hanbil sa za svoje zlyhanie, vo vzťahu k nej, nedokázal ho prijať, ale ani
sa ho vzdať. Nemohol niečo také urobiť, nie jej, nie osobe, ktorá vždy stála
pri ňom, nie matke svojich detí, pretože ona ho ľúbila a ona nebola tá,
ktorá zlyhala a všetko zničila jediným slovom...
„Ja sa už postarám o to, aby ste nikoho nenahnevali....“
trval na svojom jeho spoločník a on napokon súhlasil.
„Tak dobre... dobre...“
Nechal sa odviesť z toho podniku a váhavo sa oňho
oprel. Spokojný s tým, že ho odvádza práve ON.
Severus Snape to nijako nekomentoval, len ho čo najskôr
dostal domov a Harry cítil ako sa jeho telo takmer zosunulo na zem pred
tými kolísajúcimi sa dverami.
On mu však nedovolil padnúť.
Pomohol mu do pripojeného domu, Potter bol nejaký čas mimo,
všetko sa s ním krútilo, spamätal sa až keď si uvedomil, že je usadený v jednom
z tých profesorových menej obľúbených kresiel.
Nejaký čas sa mu zdalo, akoby lietal niekde ďaleko, zbavený
všetkého a všetkých, akoby nemohol dosiahnuť na zem ani keby chcel.
Snape sa sklonil k nemu.
„Toto vypite...“ prikázal mu nekompromisne.
Poslúchol a bez odvrávania ju vyprázdnil.
Mala horkú chuť, snažil sa ju priveľmi nevnímať.
A po jej vypití sa svet náhle rozjasnil.
Cítil sa slabý, ale účinky alkoholu začínali pomaly
vyprchávať.
A nevnímal žiadne sprievodné signály toho, že sa alkohol
dostáva preč z jeho systému.
Bol zaplavený pokojom a niečo príjemne rozohrialo celé
jeho telo.
„Pán profesor, veľmi ma to mrzí...“ zahanbene sklopil zrak a díval
sa na svoje ruky, v ktorých stále držal čašu určenú bezpečné vypitie práve
namiešaného elixíru.
„Mne sa nemusíte ospravedlňovať...“ vyhlásil jeho starší spoločník chladne.
Potter náhlivo prikývol, odložil čašu a dovolil tomu
pocitu, aby ho ešte nejaký čas ovládol.
Je s ním.
On sa oňho postaral a pomohol mu vrátiť sa domov.
Zvláštnym spôsobom to naňho pôsobilo a nedokázal sa
vzdať toho pocitu, že práve teraz by mal byť tu a nikde inde.
„Nemyslite si, že vám odteraz budem vždy k dispozícii,
kvôli podobným záležitostiam.“
„Už sa to nebude opakovať, už nie, ale rád by som za vami
smel prísť, aspoň niekedy, keď...“ sľuboval, aj keď nevedel či to dokáže
dodržať. Pretože stačil len jediný impulz a on podľahol...
Jeho bývalý profesor a teraz už aj nájomník z pripojeného
domu si ho prísne premeral.
„Nie je to vhodné, Potter, no budem o tom uvažovať pre
pokoj vašej duše... Ale teraz si už choďte ľahnúť, namiešal som vám silný
odvar, ale bude lepšie, ak mu pomôžte tým, že pôjdete rovno do postele...
Môžete ostať v jednej z mojich izieb, aby ste zbytočne nepobudili
celú rodinu a takisto aj pre prípad, že by sa vám pohoršilo...“
„Ďakujem vám, pán profesor...“
Dom už poznal aj tú pripojenú časť, s ktorou v takejto
forme nesúhlasil, no pre pokoj v rodine prijal túto alternatívu.
Podvedome si vybral tú, do ktorej dosiaľ nemal prístup.
Jeho súkromnú spálňu.
Snape ho bol párkrát skontrolovať.
Nič sa nestalo.
Len naňho v tichosti dozeral.
Počas tej noci, cítil jeho prítomnosť a vedel, že naňho
dohliadne, tak ako predtým a svojím spôsobom podliehal tomu pocitu, takému
kúzelnému a tak blízko blaženosti, že po dlhom čase zaspával s pocitom,
že by konečne mohli prísť aj lepšie rána.
