26. 3. 2015

Pradiarska ulička 1. kapitola





 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.


poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

po korektúre

 Pre Abequa, weras, Arkama. 



Pomaly kráčal po chodníku so sklonenou hlavou, s jednou rukou strčenou do vrecka obdratého kabáta.
Zvieral v nej svoj prútik.
Priam doňho zatínal nechty. A cítil slabé pulzovanie mágie pochádzajúce z jeho vlastnej nervozity.
Takmer ho vytiahol, keď zaregistroval akési postavy, no v poslednej chvíli sa zdržal.
Nejaké deti prebehli okolo neho.
Smiali sa.
Chlapec a dievča.
Mysľou mu prebleskli tie spomienky, ktoré získal.
Spomienky na mamu a naňho.
Mal ich stále pri sebe, v jednom z tých vreciek, v špeciálnej fľaštičke.
Po vojne si neprial nič iné len to, aby si ich mohol nechať.
A nikoho sa na to nepýtal, skrátka si ich vzal ako jednu z mála vecí, bez ktorých nedokázal odísť.
Okrem toho Dumbledore mu na to zanechal všetky dostupné prostriedky.
Nikdy predtým si nepomyslel, že bude na Severusa Snapa myslieť inak než na nepriateľa.
Že si bude priať vrátiť čas, aby ho mohol spoznať lepšie, aby mohol... Vedel presne, čo by urobil, keby mal možnosť s ním hovoriť... prial si to viac než čokoľvek iné, no bol si vedomý toho, že tentoraz nestačí si len priať.
Opäť spozornel.
Po deťoch uvidel už len akéhosi staršieho zhrbeného muža. Jeho palička klepala po chodníku.  
Snažil sa zhlboka dýchať a priveľmi si nepripúšťať tie rušivé zvuky z okolia.
Slnko príjemne hrialo, bol jeden z tých pekných dní, keď bol vzduch priam naplnený optimizmom a pohodou.
Ale on venoval pozornosť len tomu, že už je blízko.
Pradiarska ulička sa pred ním pomaly vynorila.
Nepoužil magické spôsoby prepravy, necítil sa na ne pripravený, radšej absolvoval pomerne dlhšiu prechádzku.
A keď sa dostal k bytu, jeho pozornosť upútala malá schránka na listy s vyblednutou menovkou Severus Snape.
Tú si všimol takmer okamžite.
Strieborné lemovanie sa na niektorých častiach odlupovalo.
Harry opatrne nazrel do schránky.
A niečo uvidel.
Niečo, čo spôsobilo, že jeho srdce sa prudko rozbúchalo a on chvíľu ledva lapal po dychu.
Bol v nej list.
Ruky sa mu triasli, keď prehľadával zväzok kľúčov a pomaly si vybral ten najmenší.
Strčil ho dovnútra, približne na tretí pokus, potom sa musel párkrát zhlboka nadýchnuť, a až keď sa trochu upokojil, dokázal ním aj pomaly otočiť.
Šlo to ťažko, schránka mu takmer kládla odpor a Harry začul aj akési zvuky prichádzajúce zvonka...
Zrejme susedia, muklovskí ako inak... žiadne ohrozenie...
Opakoval si v duchu, no aj tak sa jeho pohyby priam neúmerne zrýchlili a on tie dvierka takmer vytrhol, pretože jediné čo mu kládlo odpor, boli jeho vlastné ruky.
No aspoň sa  mu podarilo schránku otvoriť a vybrať z nej list.  
Bol v obálke, muklovskej, nezalepený a na vrchu bolo napísané:
Pre nového nájomníka
Harry spoznal Snapov rukopis. [1]
Vložil si list do vrecka, opatrne, tak aby ho nepokrčil a zavrel schránku.
Našťastie nedošlo k jej vážnemu poškodeniu a dokázal tie dvierka nasadiť späť, aj keď si musel pomôcť menším kúzlom, aby bola použiteľná aj do budúcnosti.
Potom pomaly zamieril k dverám.
Otvoril ich, nie až s takými ťažkosťami ako schránku, zdalo sa mu, akoby sa tie dvere otvárali takmer samé.
Zastal na prahu.
Ponorený v tme, ktorá tu vládla a čiastočne ešte vo svetle.
No neváhal, zavrel za sebou tie dvere.
Cítil mágiu, ktorá bola v byte prítomná.
Jeho telo na ňu reagovalo, no nie drsne a nepríjemne, ako to mal vo zvyku.
Hlboko v sebe pocítil akýsi zvláštny pokoj.
Strach bol preč.
Ostávalo len to jemné pulzovanie mágie, ktoré ho podnietilo k tomu, aby prestal tak pevne zvierať svoj prútik.
Tmu pomaly vystriedalo tlmené svetlo.
Nechal svoj kufor pri dverách, zabudol naňho, tak sa poň ešte raz musel vrátiť, no potom už za sebou definitívne zamkol dvere.
Pomaly prechádzal po byte, ktorý vyzeral, akoby sa v ňom odohrával boj, medzi niekým, kto sa snažil všetko vymeniť a inou silou, ktorá tvrdohlavo udržiavala veci na svojom mieste, preto niektoré veci skončili, akosi urobené na polovicu.
No mágia ich vždy spoľahlivo vrátila späť.
Museli to byť veľmi silné kúzla, keď pretrvávali aj po smrti majiteľa, ich zdroj musel byť zrejme samostatný a dosť dobre chránený.
A to, ako naňho pôsobili, jasne naznačovalo, že do tej ochrany musel vložiť niečo špeciálne preňho, lebo to vyzeralo tak, akoby ho tie kúzla chránili rovnako ako ich tvorcu, čo nemohlo byť v žiadnom prípade náhodné.
Možno počítal s tým, že raz ich bude potrebovať a nemýlil sa, keďže Harry Potter teraz najväčšmi potreboval ochranu, o ktorej existenciu by sa nemusel obávať.
No nebol si tým celkom istý, či je to preňho, stále sa ešte mohla obrátiť proti nemu a možno len chcel veriť tomu, že on myslel na to, že raz by ho mohol navštíviť.
Harry ju preto len nejaký čas vnímal a pozoroval, či ho prijme, alebo naňho začne tlačiť, tak ako to robila s tým agentom, keď tu boli naposledy.
Pulzovanie však pomaly prechádzalo do akéhosi takmer upokojujúceho rytmu. Mal pravdu, tie kúzla naňho reagovali takýmto spôsobom.
Postupne došlo k celkovému uvoľneniu a on sa tam cítil dobre, v bezpečí, takmer akoby sa vrátil domov.
Vstúpil do predsiene,  kde bol nútený preskakovať prázdne krabice.
Kufor zložil do  jednej z izieb ani sa v nej nezastavil, len ho tam položil na prvé vhodné, a potom už len pokračoval do obývačky, ktorá bola najmenej dotknutá týmto predajným bojom.
Sadol si do Snapovho kresla.
Roztvoril obálku, pretože mal pocit, akoby to tam bolo prichystané preňho, aj keď vedel, že to nie je možné, ale bolo príjemné si to myslieť.
Po krátkom a dosť oficiálnom oslovení nasledovalo:


Vážený nájomník,
Dovoľujem si Vás upozorniť na to, že nie som zvyknutý na domáce zvieratá v mojom osobnom priestore, preto Vás žiadam, aby ste toho kocúra držali ďalej od môjho kresla, mojej spálne a jeho mokré stopy na mojej kuchynskej dlážke sú neprijateľné.
Upozorňujem vás, že v zmluve, ktorú sme podpísali sú jasne uvedené body týkajúce sa domácich zvierat a pokiaľ ešte stále platí, že viete čítať a váš mozog dokáže spracovať túto pre vás mimoriadne zložitú požiadavku, je mojou povinnosťou Vám dať na vedomie, že zmluvu môžem kedykoľvek vypovedať, ak nadobudnem ten dojem, že neberiete dostatočne vážne dohodu, ktorú sme spolu uzavreli. 

S pozdravom
Prof. Severus Snape.


Harry hľadel na dátum, list bol podľa neho starý približne tri roky, no vôbec to tak nevyzeralo, papier  aj písmo vyzerali veľmi zachovalo. Takmer akoby to odosielateľ písal len pred pár hodinami.
To však nebolo možné, predpokladal, že kúzlo domu zrejme pôsobilo aj na jeho poštu.
Harry však dostal nápad, ktorý by mu možno mohol pomôcť vysporiadať sa s pocitmi, ktoré ho trápili.
Nemal možnosť s ním hovoriť.
No možno by mu mohol napísať list.
Dostať to na papier.
Niektorí tvrdili, že človeku sa uľaví, ak to urobí.
A on to chcel skúsiť, lebo absolvoval už aj iné metódy a dosiaľ nič nefungovalo.
Predstaviť si, že práve on je Snapovým nájomníkom, bolo istým spôsobom príjemnou zmenou.
A nezahŕňalo to žiadne elixíry, ani terapie magického charakteru, ktoré dosiaľ v jeho prípade nezabrali.
Harry odložil list, pomaly vstal a zamieril do miestnosti, ktorá mu bola predstavená ako pracovňa.
Našiel kúsok pergamenu, brko a atrament.
Všetko v dobrom stave a kvalitné.
Musel uznať, že Snape mal vo svojich veciach poriadok, ktorý nenarušili ani pokusy  o zbavenie sa jeho vecí.
Sadol si za jeho stôl.
A nejaký čas hľadel na tú prázdnu stránku.
Chcel to všetko napísať, no nešlo to.
Nenachádzal tie správne slová.
Preto s rozhodol, že najprv bude reagovať presne na ten list a neskôr možno dokáže napísať aj viac, keď bude na to pripravený.
Pretože to boli veci, o ktorých dosiaľ nedokázal ani len hovoriť.

Pán profesor,
mrzí ma, že som Vám svojím konaním spôsobil starosti.
Verte mi, že ak by to bolo možné, rád by som vám všetko vynahradil.
Som rád, že môžem u vás bývať a urobím všetko preto, aby som sa o váš byt dobre postaral.
Môj kocúr, vám už nebude spôsobovať starosti, obzvlášť preto, že žiadneho dosiaľ nevlastním.
Moja kamarátka si myslí, že mačky sú fascinujúce tvory, no ja jej nadšenie nezdieľam.

S úctou
Váš nájomník

Harry vložil list do obálky, napísal na ňu meno Severus Snape a hodil ho do schránky.


[1] Je to len písmo, ktoré používam, aby bol výsledný efekt zaujímavejší, nezodpovedá Snapovmu typickému rukopisu.


 poznámka: táto poviedka má obzvlášť veľký význam pre mňa, keďže mi bolo lepšie, ale zas trpím istou fóbiou a čiastočne to chcem využiť na to, aby som popísala Harryho obavy a snáď sa dostanem z tých mojich... Pôvodne som ju chcela písať, aj preto, že ma to chytilo a teraz sa z toho hádam aspoň vypíšem a budem mi ľahšie na duši, nebudem presne konkretizovať čoho sa bojím, lebo ono ono by to vyznelo ako niečo dosť smiešne, ale ono to tak človeku nepripadá, keď to prežije na vlastnej koži...



[1] Je to len písmo, ktoré používam aby bol výsledný efekt zaujímavejší, nezodpovedané Snapovmu typickému rukopisu.