na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
po korektúre
Pre Abequa, weras, Arkama.
Pomaly
kráčal po chodníku so sklonenou hlavou, s jednou rukou strčenou do vrecka
obdratého kabáta.
Zvieral
v nej svoj prútik.
Priam
doňho zatínal nechty. A cítil slabé pulzovanie mágie pochádzajúce
z jeho vlastnej nervozity.
Takmer
ho vytiahol, keď zaregistroval akési postavy, no v poslednej chvíli sa
zdržal.
Nejaké
deti prebehli okolo neho.
Smiali
sa.
Chlapec
a dievča.
Mysľou
mu prebleskli tie spomienky, ktoré získal.
Spomienky
na mamu a naňho.
Mal
ich stále pri sebe, v jednom z tých vreciek, v špeciálnej
fľaštičke.
Po
vojne si neprial nič iné len to, aby si ich mohol nechať.
A nikoho
sa na to nepýtal, skrátka si ich vzal ako jednu z mála vecí, bez ktorých
nedokázal odísť.
Okrem
toho Dumbledore mu na to zanechal všetky dostupné prostriedky.
Nikdy
predtým si nepomyslel, že bude na Severusa Snapa myslieť inak než na
nepriateľa.
Že
si bude priať vrátiť čas, aby ho mohol spoznať lepšie, aby mohol... Vedel
presne, čo by urobil, keby mal možnosť s ním hovoriť... prial si to viac
než čokoľvek iné, no bol si vedomý toho, že tentoraz nestačí si len priať.
Opäť
spozornel.
Po
deťoch uvidel už len akéhosi staršieho zhrbeného muža. Jeho palička klepala po
chodníku.
Snažil
sa zhlboka dýchať a priveľmi si nepripúšťať tie rušivé zvuky
z okolia.
Slnko
príjemne hrialo, bol jeden z tých pekných dní, keď bol vzduch priam
naplnený optimizmom a pohodou.
Ale
on venoval pozornosť len tomu, že už je blízko.
Pradiarska
ulička sa pred ním pomaly vynorila.
Nepoužil
magické spôsoby prepravy, necítil sa na ne pripravený, radšej absolvoval pomerne
dlhšiu prechádzku.
A keď
sa dostal k bytu, jeho pozornosť upútala malá schránka na listy
s vyblednutou menovkou Severus Snape.
Tú
si všimol takmer okamžite.
Strieborné
lemovanie sa na niektorých častiach odlupovalo.
Harry
opatrne nazrel do schránky.
A niečo
uvidel.
Niečo,
čo spôsobilo, že jeho srdce sa prudko rozbúchalo a on chvíľu ledva lapal
po dychu.
Bol
v nej list.
Ruky
sa mu triasli, keď prehľadával zväzok kľúčov a pomaly si vybral ten
najmenší.
Strčil
ho dovnútra, približne na tretí pokus, potom sa musel párkrát zhlboka
nadýchnuť, a až keď sa trochu upokojil, dokázal ním aj pomaly otočiť.
Šlo
to ťažko, schránka mu takmer kládla odpor a Harry začul aj akési zvuky
prichádzajúce zvonka...
Zrejme susedia, muklovskí ako inak...
žiadne ohrozenie...
Opakoval
si v duchu, no aj tak sa jeho pohyby priam neúmerne zrýchlili a on
tie dvierka takmer vytrhol, pretože jediné čo mu kládlo odpor, boli jeho
vlastné ruky.
No
aspoň sa mu podarilo schránku otvoriť a vybrať
z nej list.
Bol
v obálke, muklovskej, nezalepený a na vrchu bolo napísané:
Pre nového nájomníka
Harry
spoznal Snapov rukopis. [1]
Vložil
si list do vrecka, opatrne, tak aby ho nepokrčil a zavrel schránku.
Našťastie
nedošlo k jej vážnemu poškodeniu a dokázal tie dvierka nasadiť späť,
aj keď si musel pomôcť menším kúzlom, aby bola použiteľná aj do budúcnosti.
Potom
pomaly zamieril k dverám.
Otvoril
ich, nie až s takými ťažkosťami ako schránku, zdalo sa mu, akoby sa tie
dvere otvárali takmer samé.
Zastal
na prahu.
Ponorený
v tme, ktorá tu vládla a čiastočne ešte vo svetle.
No
neváhal, zavrel za sebou tie dvere.
Cítil
mágiu, ktorá bola v byte prítomná.
Jeho
telo na ňu reagovalo, no nie drsne a nepríjemne, ako to mal vo zvyku.
Hlboko
v sebe pocítil akýsi zvláštny pokoj.
Strach
bol preč.
Ostávalo
len to jemné pulzovanie mágie, ktoré ho podnietilo k tomu, aby prestal tak
pevne zvierať svoj prútik.
Tmu
pomaly vystriedalo tlmené svetlo.
Nechal
svoj kufor pri dverách, zabudol naňho, tak sa poň ešte raz musel vrátiť, no
potom už za sebou definitívne zamkol dvere.
Pomaly
prechádzal po byte, ktorý vyzeral, akoby sa v ňom odohrával boj, medzi
niekým, kto sa snažil všetko vymeniť a inou silou, ktorá tvrdohlavo udržiavala
veci na svojom mieste, preto niektoré veci skončili, akosi urobené na polovicu.
No
mágia ich vždy spoľahlivo vrátila späť.
Museli
to byť veľmi silné kúzla, keď pretrvávali aj po smrti majiteľa, ich zdroj musel byť zrejme samostatný
a dosť dobre chránený.
A to,
ako naňho pôsobili, jasne naznačovalo, že do tej ochrany musel vložiť niečo
špeciálne preňho, lebo to vyzeralo tak, akoby ho tie kúzla chránili rovnako ako
ich tvorcu, čo nemohlo byť v žiadnom prípade náhodné.
Možno
počítal s tým, že raz ich bude potrebovať a nemýlil sa, keďže Harry
Potter teraz najväčšmi potreboval ochranu, o ktorej existenciu by sa
nemusel obávať.
No
nebol si tým celkom istý, či je to preňho, stále sa ešte mohla obrátiť proti
nemu a možno len chcel veriť tomu, že on myslel na to, že raz by ho mohol
navštíviť.
Harry
ju preto len nejaký čas vnímal a pozoroval, či ho prijme, alebo naňho
začne tlačiť, tak ako to robila s tým agentom, keď tu boli naposledy.
Pulzovanie
však pomaly prechádzalo do akéhosi takmer upokojujúceho rytmu. Mal pravdu, tie
kúzla naňho reagovali takýmto spôsobom.
Postupne
došlo k celkovému uvoľneniu a on sa tam cítil dobre, v bezpečí,
takmer akoby sa vrátil domov.
Vstúpil
do predsiene, kde bol nútený preskakovať
prázdne krabice.
Kufor
zložil do jednej z izieb ani sa
v nej nezastavil, len ho tam položil na prvé vhodné, a potom už len
pokračoval do obývačky, ktorá bola najmenej dotknutá týmto predajným bojom.
Sadol
si do Snapovho kresla.
Roztvoril
obálku, pretože mal pocit, akoby to tam bolo prichystané preňho, aj keď vedel,
že to nie je možné, ale bolo príjemné si to myslieť.
Po
krátkom a dosť oficiálnom oslovení nasledovalo:
Vážený
nájomník,
Dovoľujem
si Vás upozorniť na to, že nie som zvyknutý na domáce zvieratá v mojom osobnom
priestore, preto Vás žiadam, aby ste toho kocúra držali ďalej od môjho kresla,
mojej spálne a jeho mokré stopy na mojej kuchynskej dlážke sú neprijateľné.
Upozorňujem
vás, že v zmluve, ktorú sme podpísali sú jasne uvedené body týkajúce sa
domácich zvierat a pokiaľ ešte stále platí, že viete čítať a váš mozog
dokáže spracovať túto pre vás mimoriadne zložitú požiadavku, je mojou
povinnosťou Vám dať na vedomie, že zmluvu môžem kedykoľvek vypovedať, ak
nadobudnem ten dojem, že neberiete dostatočne vážne dohodu, ktorú sme spolu
uzavreli.
S pozdravom
Prof.
Severus Snape.
Harry
hľadel na dátum, list bol podľa neho starý približne tri roky, no vôbec to tak
nevyzeralo, papier aj písmo vyzerali
veľmi zachovalo. Takmer akoby to odosielateľ písal len pred pár hodinami.
To
však nebolo možné, predpokladal, že kúzlo domu zrejme pôsobilo aj na jeho
poštu.
Harry
však dostal nápad, ktorý by mu možno mohol pomôcť vysporiadať sa
s pocitmi, ktoré ho trápili.
Nemal
možnosť s ním hovoriť.
No
možno by mu mohol napísať list.
Dostať
to na papier.
Niektorí
tvrdili, že človeku sa uľaví, ak to urobí.
A on
to chcel skúsiť, lebo absolvoval už aj iné metódy a dosiaľ nič
nefungovalo.
Predstaviť
si, že práve on je Snapovým nájomníkom, bolo istým spôsobom príjemnou zmenou.
A nezahŕňalo
to žiadne elixíry, ani terapie magického charakteru, ktoré dosiaľ v jeho
prípade nezabrali.
Harry
odložil list, pomaly vstal a zamieril do miestnosti, ktorá mu bola
predstavená ako pracovňa.
Našiel
kúsok pergamenu, brko a atrament.
Všetko
v dobrom stave a kvalitné.
Musel
uznať, že Snape mal vo svojich veciach poriadok, ktorý nenarušili ani
pokusy o zbavenie sa jeho vecí.
Sadol
si za jeho stôl.
A nejaký
čas hľadel na tú prázdnu stránku.
Chcel
to všetko napísať, no nešlo to.
Nenachádzal
tie správne slová.
Preto
s rozhodol, že najprv bude reagovať presne na ten list a neskôr možno
dokáže napísať aj viac, keď bude na to pripravený.
Pretože
to boli veci, o ktorých dosiaľ nedokázal ani len hovoriť.
Pán profesor,
mrzí ma, že som Vám svojím
konaním spôsobil starosti.
Verte mi, že ak by to bolo
možné, rád by som vám všetko vynahradil.
Som rád, že môžem u vás
bývať a urobím všetko preto, aby som sa o váš byt dobre postaral.
Môj kocúr, vám už nebude
spôsobovať starosti, obzvlášť preto, že žiadneho dosiaľ nevlastním.
Moja kamarátka si myslí, že mačky sú
fascinujúce tvory, no ja jej nadšenie nezdieľam.
S úctou
Váš nájomník
Harry vložil list do
obálky, napísal na ňu meno Severus Snape a hodil ho do schránky.
[1] Je to
len písmo, ktoré používam, aby bol výsledný efekt zaujímavejší, nezodpovedá
Snapovmu typickému rukopisu.
poznámka: táto poviedka má obzvlášť veľký význam pre mňa, keďže mi bolo lepšie, ale zas trpím istou fóbiou a čiastočne to chcem využiť na to, aby som popísala Harryho obavy a snáď sa dostanem z tých mojich... Pôvodne som ju chcela písať, aj preto, že ma to chytilo a teraz sa z toho hádam aspoň vypíšem a budem mi ľahšie na duši, nebudem presne konkretizovať čoho sa bojím, lebo ono ono by to vyznelo ako niečo dosť smiešne, ale ono to tak človeku nepripadá, keď to prežije na vlastnej koži...
[1] Je to
len písmo, ktoré používam aby bol výsledný efekt zaujímavejší, nezodpovedané Snapovmu typickému rukopisu.