Botticelliho anjel 9. kapitola 2/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

poznámka: minule sa mi tu náhodou zas objavil malý Luca, akosi som si to nevšimla :D ale bol tu zas :Dtakže pripomínam, že Luca je v tejto poviedke nie v tom veku ako ten malý Luca, :D


poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...
Pre ell, ester.

***

Ešte počas toho istého večera však k nemu prišiel gróf Alvise.

Nemal náladu na stretnutie s ním, nechal ho dosť dlho čakať, no gróf zniesol aj potupu spojenú s tým, preto ho napokon prijal.

„Dobrý večer, pán barón...“ pozdravil ho starší muž bez svojho zvyčajného sklonu k sarkazmu. Nepochybne pod vplyvom istej činnosti, ktorej sa doktor práve venoval. Cezare stál pri krbe a dosť zručne používal kutáč. Nerobilo mu problém založiť si oheň sám a postarať sa aj o jeho udržanie.

„Dobrý večer...“ pozdravil ho dosť stroho. Odložil kutáč späť na miesto a obrátil sa tvárou k nemu. Nemal v úmysle pred ním ukázať slabosť.

„Počúvam vás, hovorte!“ vyzval hobarón Grimani netrpezlivo.  Ten muž mu ublížil viac než ktokoľvek iný, bol stelesnením jeho najhlbších obáv. Bol tým, ktorý spustil jeho strach z odhalenia a časť v ňom navždy zmenil. No teraz keď tú stál zahalený tlmeným svetlom, pripadal mu zrazu príliš starý a slabý. Takmer nepatrný a krehký, akoby snáď stačilo doňho trochu strčiť a stratil by sa tak rýchlo ako dym.

A v jeho očiach nachádzal nadmieru strachu.

Jeho syn bol predsa dobrý bojovník.

Tak prečo sa oňho bál?

Čo ho viedlo k tomu obávať sa slabšieho súpera?

„Môj syn sa unáhlil, keď... zajtra očakávajte od môjho syna formálne ospravedlnenie... ja sám som prišiel skôr, aby som sa ubezpečil o tom, že nebudete trvať na tom nezmyselnom súboji...“   gróf to povedal až príliš rýchlo a nesúvisle, stále plne ovládaný strachom.

„Prečo si myslíte, že je nezmyselný?“ tvrdo po ňom prešiel pohľadom Cezare.

Alvise sa zhlboka nadýchol. „Myslite na svoje tajomstvo a na to všetko, čo by sa mohlo stať, keby môj syn...“

„Moje tajomstvo mi možno ublíži v istých kruhoch, no nepripraví ma o život, stále to bude len tvrdenie proti tvrdeniu, na to nezabúdajte a moje postavenie ma oprávňuje k tomu, aby som vám čelil ako seberovný... A keď to prezradíte teraz, budete vy a váš syn vyzerať ako zbabelci, ktorý sa skrývajú za nezmyselné klebety, aby unikli súboju... Môžete to skúsiť... no nič to nezmení na vašom osude...Budete mi musieť povedať viac, ak si skutočne želáte, aby som zabudol na urážky vášho syna...“ pristúpil bližšie k nemu, aby mu dal najavo, že on z neho už strach nemá.  Chcel si napriek všetkému zachovať svoju česť a práve toto bol vhodný spôsob ako to urobiť, no nemal v úmysle mu tak ľahko dovoliť uniknúť.

„Od istého času má problémy s pravým okom... nechce to priznať, no zhoršuje sa to, a preto by mohol byť istým spôsobom znevýhodnený... Preto vás prosím, aby ste upustili od úmyslu stretnúť sa s ním na poli cti...“

Cezare ho nejaký čas trápil tým tichom, ktoré nastalo po jeho poslednom vyhlásení.

Očná chyba.Nuž to bol rozhodne dôvod na to, aby bol súboj zrušený, a on by to mohol prijať. No tváril sa, že to starostlivo zvažuje takmer až do poslednej chvíle.

„Tak dobre, pán gróf, keďže ste sa unúvali osobne prísť za mnou... som ochotný vašej žiadosti vyhovieť, za predpokladu, že sa mi váš syn formálne ospravedlní...“

Alvise zamračene prikývol. „Stane sa to tak, ako ste povedali, pán barón a ďakujem vám za pochopenie...“  povedal mu to pomerne slušným spôsobom, no v jeho pohľade priam horel hnev a Cezare tušil, že sa mu bude snažiť ublížiť. Teraz viac než kedykoľvek predtým, mu dal na to dôvod. Alvise nenávidel, keď ho niekto postavil do tejto pozície a on to urobil, pretože vedel, že je to jediný spôsob ako poraziť svoj vlastný strach.  Potreboval zničiť jeho zosobnenie a dopriať si to potešenie stáť pred ním silný a neohrozený.

Antonio, ktorý preventívne čakal za dverami, grófa osobne odprevadil, aby prípadne nezablúdil v tom veľkom a tmavom dome.

Po jeho odchode Cezare ešte nejaký čas hľadel do plameňov. Sledoval hru svetiel, ktoré vytvárali nad kozubom, až kým nezačul rýchle kroky. Akási postava náhlivo a bez klopania vošla do jeho pracovne.

„Prídete už ku mne?“ opýtal sa ho Luca. Mal na sebe len ľahkú bielu košeľu a voľnejšie nohavice. No už sa vedel obliecť, ako mladý pán. Cezare obdivoval, ako rýchlo si osvojil toto umenie aj bez osobného sluhu. Ani jeden z nich netúžil po takom luxuse.  Osobne sa už rozhodol aj čo sa týkalo vidieckeho sídla. Mal v úmysle jeho vedenie prenechať sestre a jej prípadnému manželovi. Svoj rodný kraj miloval, no pochopil, že sa v ňom nikdy nedočká tej anonymity, spojenej s voľným životom v meste. A pravidlá vidieckeho sídla ho až priveľmi zväzovali.

Svoju prax si preto po vybavení istých záležitostí mienil zariadiť tu, po nejakom čase, keď si vyrieši svoje záležitosti a zbaví sa bremena, ktoré ho zväzovalo.

Všetko teraz záviselo od návštevy jeho sestry a od úspechu spojenom s jej prípadným manželstvom.

„Áno, už pôjdem hore...“ prisľúbil mu pokojne. Cítil sa už omnoho lepšie, keď ochutnal jeho sladké pery a potešil sa pohľadom na svojho šikovného chlapca.

Takmer akoby z neho spadla ťažoba tých posledných dní a on konečne mohol voľne dýchať. Objal svojho milého.Privinul si ho k sebe a potešil sa s jeho telom, ktoré  k nemu láskyplne privinulo.

predchádzajúca časť   nasledujúca časť