Pradiarska ulička 3. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

 kapitola po mojej korektúre

 Pre bacil, weras, arkama, Abequa, Mononoke.

„Dobrý večer, Potter...“

Starší muž s dlhšou bradou pomaly vstúpil do tmavej predsiene.

Ochranné kúzla mu to po Harryho súhlasne umožnili.

Tá jeho brada a spôsobil akým tam stál, mu na chvíľu pripomenuli istú osobu, no ten dojem sa veľmi rýchlo vytratil, keď vošiel dovnútra. No nebolo to nič výnimočné, keďže istá podobnosť medzi nimi sa nedala poprieť. Bol to predsa jeho brat.

 „Dobrý večer, pán Dumbledore...“ pozdravil ho Harry zdanlivo pokojným hlasom.

Po toľkom nacvičovaní to napokon vyšlo.

Cítil sa takmer akoby sa vôbec nič od ich posledného stretnutia nezmenilo.

Aspoň on to tak vnímal, keď stál pred ním brat najlepšieho rokfortského riaditeľa Albusa Dumbledora.  

Bola to čarodejník, ktorému zveril záležitosti týkajúce sa procesu a takisto jediná osoba, ktorá vedela pravdu o jeho pohybe, a aj to len preto, že inak by bola ich spolupráca dosť zložitá.

Informoval ho o svojej súčasnej adrese, aj keď veľmi nerád, nemal inú možnosť, ak chcel, aby sa záležitosť týkajúca sa Severusa Snapa dala do pohybu.

On sám bol stále kľúčovou osobou, na ktorej to všetko záviselo. Musel mať nad touto záležitosťou dohľad. A jeho zástupca v tejto veci mu poslal odkaz, že sa uňho večer zastaví.

Preto musel všetko nechať bokom a urobiť isté opatrenia, aby si ten muž nevšimol, ako na tom skutočne je.

Upravil sa, najedol aspoň trochu a poupratoval pomocou mágie, tak ako najlepšie vedel.

Už dávno nestál pred zrkadlom tak dlho ako teraz a dalo mu dosť práce vyzerať opäť ako človek.  

Všetko ostatné musel odsunúť na neskôr, dokonca nevložil ani list do schránky, chcel počkať do zajtra, keďže mienil tú schránku po celý deň pozorovať, aby sa presvedčil o tom, ako sa tam tie listy objavujú a Aberforth mu dosť narušil plán, preto mu to všetko časovo akosi nevyšlo, keďže musel aj nakúpiť, aby mal svoju návštevu čím ponúknuť.

Chladnička vskutku nebola zabezpečená žiadnym dopĺňacím kúzlom. Objednal si jedlo, z čarodejníckeho obchodu, ktorý našiel v akejsi knihe pri telefóne, kde mal Snape zapísané kontakty a obnovil objednávky jedla pre svoju potrebu.

Zatiaľ len minimálne množstvo, zjedené skôr z povinnosti.

Stálo ho to dosť veľa úsilia a unavil sa natoľko, že musel zájsť aj po istý elixír, ktorý by ho mal na pár hodín udržať v normálnom stave. Bol to bežne dostupný liek, ktorý by sa nemal často používať, no jeden deň by preňho nemal predstavovať problém.

No aj tak si nebol sám sebou dostatočne istý a neočakával, že práve Aberforth bude priam prekypovať pochopením, obzvlášť kvôli sľubu, že ak by sa to zhoršilo, vyhľadá pomoc, no Harry o tom nechcel ani počuť... nebol na to pripravený.

Pamätal si na to, ako ich spolupráca začala, a keďže mu bolo jasné čo všetko by si od neho mohol vypočuť, musel postupovať veľmi obozretne.

Bol to len neoznačený hrob, no on sa postaral o to, aby pribudlo meno a všetko ostatné, vrátane správneho dátumu.

Harry Potter stál pred hrobom Severusa Snapa, slobodný tak ako nikdy predtým, no zároveň prázdny.

Všetko to nadšenie, ktoré v sebe kedysi nachádzal, akoby teraz patrilo niekomu inému.

Niečo v ňom bolo porušené a on nenachádzal samého seba. Nevedel kam pôjde ani čo bude robiť.

Len mechanicky položil na hrob čerstvé kvety.

A nejaký čas tam len kľačal s hlavou sklonenou.

Mal pred sebou celý svet, ale sám v sebe nenachádzal ani len chvíľku pokoja.

„Čo mám urobiť, kam mám teraz ísť... Vy by ste mi povedali, aby som sa neľutoval, aby som sa nevzdával, ale nemôžete, však? Nemôžete to urobiť...“ vyslovil nahlas svoje najhlbšie obavy a prihovoril sa mu takmer akoby stál pred ním.

Triasol sa.

Spomienky na tú noc boli stále silné, rezonovali hlboko v ňom a nedokázal sa upokojiť.

Lebo všetko v ňom kričalo, že je to tak strašne nefér, že takto to nemalo byť...

Jeho oči boli zrazu vlhké, no on nemohol, nesmel si dovoliť to urobiť ani kvôli nemu.

Zhlboka sa nadýchol.

„Potter...“

Otočil sa, s prútikom pripraveným, akoby sa všetky jeho reflexy tak náhle obnovili.

A takmer očakával, že by to možno mohol byť on.

Niekto položil ruku na jeho plece.

„Boli ste zasiahnutý, však?“

Prikývol.

A márne prehĺtal sklamanie spojené s tým, že to nie je ani Snape, ani jeho duch.

„Pán Dumbledore?“ niekde v sebe objavil to meno

„Tak poďte...“

Starší čarodejník mu pomohol vstať.

Oprel sa oňho a nechal sa ním viesť, nevedno kam.

Opustili spolu ten tichý cintorín ani nevedel ako a sedeli spolu u Kančej hlavy.

Na mieste, kam zákazníci zvyčajne nechodievali.

„Rád by som vám pomohol, Potter, no nezdieľam bratov talent pre myšlienkové vedy, ale niekto by možno mohol... nájdem niekoho kto...“

„To si nemyslím, nedokážu s tým nič urobiť a ja tam nechcem ostať zatvorený, tam na uzavretom oddelení, viete predsa ako to chodí... Nikomu som nič nepovedal a neželám si, aby to niekto vedel ja...“

„Áno, viem a varoval som vás, pamätáte si, čo som vám vtedy povedal...“

A Harry si bol istý, že na to nikdy nezabudne, pretože až vtedy pochopil, čo všetko musel Dumbledore obetovať, aby sa dostal tak ďaleko. Jeho brat mu už nedôveroval, už sa to medzi nimi zrejme nikdy neurovnalo.

„On by mi možno dokázal pomôcť, poznal Temného pána, ale ako ste mali možnosť vidieť, už na to nebude mať príležitosť...“ snažil sa premôcť  nepríjemné pocity, zhlboka dýchať a nemyslieť na to, že vtedy sa aj tak nemal kam vrátiť, on nie.

A to sa zrejme nezmenilo.

„Obávam sa, že máte pravdu, profesor Snape by to zrejme pre vás urobil, keby mal možnosť...“ pripustil Dumbledore neochotne.

Bolo stále zvláštne niečo také prijať, že Snape by pomohol jemu... poznal pravdu, ale stále to znelo tak  cudzo a takmer neuveriteľne, možno preto v sebe cítil taký hlboký hnev, lebo nemali čas, nikdy nemali čas na to, aby si vyjasnili veci a na to, aby pochopil... on patril k tej generácii, ktorá... poznal jeho rodičov, vyrástol s jeho matkou, bol spojením s minulosťou, ktoré sa prerušilo a prinieslo so sebou len prázdnotu...

„Ale na to sa spoliehať nemôžeme... Nejaký čas skrátka ostanete tu u mňa... pokúsim sa niekoho nájsť, možno... a keby aj nie... možno vaši priatelia... možno by ste predsa len mali dovoliť...“

„Nechcem vás vyrušovať, ja... bude lepšie, ak pôjdem za Ginny a ak ... veď viete, musím sa pokúsiť... no predtým by som vás rád o niečo požiadal ...“

Aberforth tomu zrejme veľmi dobre rozumel, lebo sa ho nesnažil od jeho úmyslu odhovárať, zrejme si myslel, že láska k nej mu pomôže bojovať. No on sám si nikdy nebol istý, či to bola láska alebo nie, lebo nemal čas sa zastaviť.

„Chcem, aby ste mi pomohli obnoviť proces, chcem očistiť meno profesora Snapa... ale sám to nedokážem, niekto mi musí pomôcť a vy... viem, že vy by ste nedovolili, aby ... “

Aberforth si ho pochybovačne premeral.

„Naozaj je to pre vás až také dôležité, viete, že to nič nezmení na...“

 „Áno,  je mi to jasné, ale želám si, aby sa všetci dozvedeli pravdu... aby vedeli, čo všetko pre nás musel obetovať...“

Aberforth napokon súhlasil, (no musel mu sľúbiť, že ak sa jeho stav nebude zlepšovať a nepodarí sa mu nájsť nikoho, kto by mu s tým pomohol, bude sa musieť zmieriť s pomocou liečiteľov) a zrejme o celej veci vedel viac, než by bolo vhodné, no mal pomerne dlhý príhovor, počas ktorého mu dal jasne najavo, čo všetko ho čaká, ak sa dá na túto cestu.

Nestál o to ocitnúť sa opäť pod jeho paľbou, nebol si istý, či by to tentoraz dokázal zvládnuť tak, ako vtedy, keď mu  ešte počas vojny nalial čistého vína a uviedol ho do reality tak prudko, že sa ledva vyhol pádu. A ani ich posledný rozhovor nebol práve najpríjemnejší.

Preto sa aj tentoraz obával podobných reakcií s jeho strany.  

„Takže tu teraz bývaš, chlapče, nuž musím uznať, že odvtedy čo som tu bol naposledy sa to tu vôbec nezmenilo...“

„Vy ste tu už niekedy predtým boli?“ úprimne sa začudoval Harry.

„Mal som tú možnosť... ale bolo to už dávno a ani to nestojí za reč...“ mávol nad tým rukou starší muž.

Rád by sa ho na to spýtal, no práve teraz na to nebol vhodný čas. Potreboval sa sústrediť, ak sa mali niekam pohnúť.

Myslieť skôr na praktické veci, než na to ostatné, čím by veľmi rýchlo prezradil svoje rozpoloženie.

Harry ho radšej uviedol do obývačky a dovolil mu, aby sa posadil do Snapovho kresla.

„Dáte si čaj? Sušienky? Mám aj ľahkú večeru, ak by ste...“ ponúkal ho hlavne zo slušnosti a aj preto, aby prekonal počiatočný šok spojený s príchodom inej osoby do jeho osobného priestoru.

„Ďakujem, čaj a sušienky postačia...“

Položil na stôl akési dokumenty a pomocou prútika ich rozpečatil.

„Našiel som to, tu je dôkazový materiál, ktorý zanechal Albus, podarilo sa mi rozlúštiť jeho šifry a zdá sa, materiál je už takmer kompletný... prečítajte si to a ak budete mať k tomu nejaké pripomienky dajte mi vedieť... je dôležité, aby sme našli svedkov, o ktorých by sme sa mohli oprieť... čím viac ľudí bude stáť za nami, tým väčšiu máme šancu...“

Harry pomaly prikývol.

„Predpokladám, že to bude tá najťažšia časť...“

„Áno, je to tak, nebude to vôbec jednoduché... no stále ešte máme čas, lebo obhajoba profesora Snapa má ešte stále isté rezervy... Môj brat nám poskytol isté indície... no obraz ešte nie je úplný sú tam veci, ktorým zrejme porozumiete, lepšie...“

„Áno, hneď sa na to pozriem....“ vyhlásil Harry, no najprv priniesol tácku s čajom a sušienkami.

Opatrne to položil na stolík, sadol si na gauč a pomaly vzal do rúk ten dokument.

Čítal tie slová a zdalo a mu, akoby mal pred sebou Dumbledora a v jeho poznámkach nachádzal odkazy na istých ľudí, ktorí by snáď mohli pomôcť...

Objavil pár náznakov podľa ktorých by bolo dobré, aby Weasleyovci tiež svedčili v jeho prospech, no nevedel či s tým môže počítať, Ginny mu sľúbila pomoc, ale to bolo predtým než došlo k tým posledným udalostiam.

Inak by sa dalo povedať, že bol spokojný so všetkým a Aberforthove poznámky boli viac menej súčasťou toho čo si myslel aj on.

No bola tu istá vec, ktorú on nemal podčiarknutú, ale Harry si ju všimol.

„Toto tu bude asi adresa, mali by ste tam zájsť... a tu je tiež jeden dôležitý odkaz... presne na tomto mieste...“

Aberforth prestal popíjať čaj a nejaký čas o jeho zisteniach premýšľal.

Harry tam medzitým len tak sedel a hladkal kocúra, ktorý sa akosi presunul do jeho lona.

Z nejakého dôvodu, bola jeho prítomnosť upokojujúca a Harry si dovolil ponechať ho opäť tam kde bol, už len preto, že bolo príjemné si niečím zamestnať ruky.

„Máte pravdu, toto tiež stojí za zmienku aj táto rodina, áno... nepochybne aj oni...“

Poznačil si to.

A ešte nejaký čas to pokračovalo.

Potom mu Aberforth hovoril o tom, že to bude veľký proces a že sa bude musieť dobre pripraviť... no ešte nedozrel čas, aby urobili ďalší krok.

„Mám tu pre vás ešte niečo... Dala mi to profesorka McGonagallová, keď som za ňou bol kvôli jej svedectvu...“

Siahol do svojho vrecka a vybral z neho niečo, čo sa pozvoľna začalo zväčšovať.

Dovolil jej vidieť tie spomienky, chcel aby vedela celú pravdu, pochopila to a bola jednou z tých, ktorý jeho snaženie podporovali.

„Možno to nepomôže, ale keby predsa...“

A bola to mysľomisa, spolu s akousi skrinkou.

„Toto patrilo profesorovi Snapovi, povedala, že sa to len nedávno našlo a odovzdala mi to aj so spomienkami, aby som mal možnosť nájsť niečo, čo by nám pomohlo... No je zapečatená proti prístupu cudzích osôb, rovnako aj jednotlivé spomienky, no myslel som si, možno medzi bratovými narážkami alebo tu u vás by sa našlo niečo, čo by ju mohlo otvoriť...“

Harry ani chvíľu neváhal.

Odložil dokument a pomaly pristúpil k mysľomise.

Po jeho dotyku sa  hladina dosiaľ pripomínajúca zamrznutú rieku, pomaly dala do pohybu.

Fungovala bez problémov.

No keď od nej odstúpil a prenechal svoje miesto Dumbledorovi, opäť sa uzavrela.

„Zdá sa, že je prístupná len vám... preto toto zrejme bude vaša úloha... v najbližšom čase...“ ukázal na skrinku so spomienkami.

„Máte pravdu, prezriem ich a dám vám vedieť, ak nájdem niečo, čo by nám mohlo pomôcť...“

„Výborne, myslím, že na dnes sme už skončili s pracovnými záležitosťami...“

Aberforth si zbalil svoje veci.

„Čo sa týka vašej liečby, stále hľadám niekoho vhodného...“

„Nemusíte sa tým trápiť, už sa cítim omnoho lepšie...“ opäť to bola len ďalšia fráza, ktorú sa naučil možno až príliš dobre.

„Nemyslite si, Potter, že ma tak ľahko oklamete... mám isté skúsenosti... na to nezabúdajte... teraz, keď ste sa už zabývali, prídem za vami častejšie a aj neohlásene... “ upozornil ho prísne.

„Ako chcete, pane...“ hlesol Harry a snažil sa predstierať, že ho to vôbec netrápi.

Kocúr, ktorý stále ešte nemal meno, prípadne možno mal, ale on ho nepoznal aj naďalej oddychoval v jeho lone.

Harry ho však zdvihol, keď sa chystal odprevadiť návštevu, čo sa mu vôbec nepáčilo a trochu mu zaťal pazúry do košele, no Harry si to nevšímal a sústredil pozornosť hlavne na Dumbledora, ktorý sledoval každý jeho krok a on si to všimol až teraz.

„Tak dovidenia, pán Potter...“

„Dovidenia...“ rozlúčil sa s ním a zavrel dvere.

Vrátil sa späť do obývačky, bol unavený, tá návšteva ho vyčerpala viac než čakal.

Kocúr sa opäť uvelebil pri ňom, hneď ako zaznamenal jeho prítomnosť a on to opäť akceptoval.

  

2. kapitola  

4. kapitola