Pradiarska ulička 5. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

po mojej korektúre

Pre bacil, weras, Abequa, Mononoke.

Osprchoval sa v Snapovej kúpeľni.

Bola tmavá, strohá, no dobre zásobená a pomerne priestranná, necítil sa tam až natoľko stiesnene ako v kúpeľni pre nájomníka.

A keď zažal svetlo a mal možnosť sa tam poriadne poobzerať, usúdil, že je preňho bezpečná a možno časom vyskúša aj tú pomerne pohodlnú a veľkú vaňu, ktorá by preňho mohla byť ďalším zdrojom relaxácie.

Nateraz sa však zabával so sprchou.

Dovolil vode, aby hladila jeho chrbát a podliehal príjemným predstavám.

Fantazíroval o tom, aké by to bolo, keby ho v nej mohol prichytiť.

Keby sa tie dvere otvorili a on by prišiel k nemu a nechal by ho zaplatiť za to, že sa odvážil takýmto spôsobom narušiť jeho súkromie.

Vyvolávalo to v ňom príjemné vzrušenie, ktorému sa nedokázal ubrániť.

Myslel na to, aké by to bolo cítiť na sebe jeho dotyky a dovoliť, aby ...  Nechal sa tými pocitmi unášať, aspoň na chvíľu sa zbavil tlaku svojej vlastnej mysle, ktorá bojovala proti nemu  a klamala ho falošnými obrazmi.

S omnoho lepšou náladou sa odvážil pozrieť aj do menšieho zrkadla, umiestneného na pravej strane. Mal možnosť vidieť svoj obraz, značne matný a rozostrený, bolo nutné ho poutierať, aby mu ukázalo skutočný obraz.

Najprv však bolo nutné postarať sa aj o inú pomerne praktickú záležitosť.

Bol úplne nahý a po pleciach mu stekali kvapky vody.

Osušil sa a pomaly sa presunul bližšie k nemu a zľahka prešiel po hladkom povrchu, to zrkadlo našťastie nepatrilo k tým rozprávajúcim.

Inak by zrejme zožal priam zdrvujúcu kritiku.

Sledovať svoj vlastný odraz nebolo práve najpríjemnejšou činnosťou.

Díval sa naňho vychudnutý muž, s unaveným takmer až mdlým pohľadom a dalo by sa povedať, že bol ešte chudší než zvyčajne, takmer musel sám seba hľadať a pokojne by si dokázal spočítať rebrá, ak by o to mal záujem.

Bol zjazvený,  na hrudi mal stopy po temných kliatbach, boli na jeho tele viditeľnejšie než kedykoľvek predtým, aj tá jazva Nesmiem klamať, ktorú niekedy mal rád a niekedy ju nenávidel, sa mu v tomto svetle zdala akási výraznejšia.

Okrem toho bol divší, zanedbanejší, pôsobil temnejšie a takmer akoby bol tieňom seba samého, časť z neho, akoby sa niekam stratila.

Sám seba takmer ani len nespoznával, bolo preňho šokujúce vidieť svoju ničím neprikrášlenú podobu.

Na chvíľu sa oprel o jednu z vlhkých stien a zhlboka dýchal, akoby sa pokúšal zahnať vlnu nepohodlia, ktorá sa ho zmocnila, teraz keď mal možnosť byť konfrontovaný s touto pravdou.

Bol zničený.

Vyzeral, akoby ten boj skončil len včera a nie pred toľkými mesiacmi.

A uvažoval nad tým, kto by ho takéhoto mohol milovať a či by on dokázal dovoliť, aby niekto...

Snapov list sa ho dotkol viac než očakával, akoby v ňom otvoril niečo, čo bolo doteraz nepovšimnuté.

Nie bolesť.

Nie strach, ale túžbu po ďalšej pravde, ktorá by mohla spáliť, ak by jej to bolo dovolené.

Mal by požiadať o pomoc osobu, ktorú miluje.

To mu profesor poradil.

Pre mladého muža v jeho veku, by to nemusela byť neprekonateľná prekážka.

Aj bez ohľadu na to, ako práve vyzeral, mohol by niekoho milovať... Nehovorilo sa o tom, že by tá osoba musela  ľúbiť jeho. Usúdil, keď mal možnosť si to prebrať aj z tej druhej strany.

Počas uvažovania o týchto veciach mu začalo byť chladno, zabalil sa do uteráka, osušil sa a obliekol  do mäkkého čierneho županu.

Z kúpeľne náhlivo prešiel do obývačky, kde zanechal rozrobenú prácu.

A takisto aj ten list, ktorý preňho, napriek jeho strohosti, veľmi veľa znamenal.

Harry si však najprv nedokázal poradiť s neodbytným pocitom, ktorý sa ho zmocnil, keď si ho prečítal ešte niekoľkokrát, aby sa ubezpečil o tom, že to aj napriek svojej chorobe, pochopil správne. A potom musel pripustiť, že je tu istá osoba, ku ktorej cítil niečo podobné, čo by sa snáď mohlo považovať za lásku.

Jeho vnútro to naňho kričalo, aby nebol hlúpy a zbytočne nič nezvažoval, lebo odpoveď je až smiešne jednoduchá, no zároveň pre istý druh ľudí priam poburujúca.

Mohol by oklamať sám seba a tvrdiť, že jedno z dievčat jeho života alebo snáď by sa mohol vrhnúť do hľadania a pokúsiť sa... ale ani jedna z týchto možností sa mu nepozdávala.

No dával ich obrazom šancu, videl ich tváre, predstavil si ich, tak ako to najlepšie dokázal a skúmal to, čo v ňom vyvolávali.

Nebolo to nepríjemné, no ani jedna z nich v ňom nevyvolávala také silné pocity, mal ich rád, ale milovať to bolo niečo iné.

Jeho myseľ mu namiesto toho ukázala to, na čo sa neodvážil ani len pomyslieť.

No zároveň to bolo veľmi podobné, ako keď hľadal v sebe šťastné spomienky a myslel na rodičov, mal rovnaký takmer osudový pocit, ako vtedy, že odpoveď, ku ktorej ho táto otázka privedie tentoraz, bude nanešťastie rovnako komplikovaná.

Mohli by ste to byť vy...

Dovolil tej myšlienke, aby sa predrala na povrch.

Predstavil si profesora Snapa.

Takého za akého ho považoval predtým.

Nepríťažlivý, večne kritický profesor elixírov s krivým nosom a mastnými vlasmi, ktorého tešilo hádať sa s ním a večne ho nechávať po škole. To bol povrchný obraz, ktorý si urobil, keď bol ešte mladý a nahnevaný. Keď nedokázal urobiť nič iné, len obviňovať ho za všetky svoje chyby.

To bola jedna časť z toho, čo mu jeho myseľ odhalila, no zároveň pozvoľna prešiel k tým spomienkam, ktoré o tomto mužovi hovorili v inom svetle. A jeho pocity sa začali uberať iným smerom.

K dôvere, úcte, obdivu.

Snape bol tým najstatočnejším človekom, ktorého poznal.

Bol to muž, ktorý zaňho bojoval a aj keď to odmietal, napokon preklenul tú priepasť, ktorá bola medzi nimi.

Pochopil to, keď mu povedal, že má matkine oči, keď pred ním odhalil tú časť seba, ktorú si starostlivo chránil.

Nebol už len otcovým nepodareným synom, ale bol aj synom svojej matky, ktorého chránil až dokonca.

To porozumenie, ktoré medzi nimi prebehlo, akoby všetko ostatné potlačilo do úzadia.

Aj napriek ich vzájomnej nenávisti, svojím spôsobom robil všetko, čo bolo nutné, aby on mohol splniť svoju úlohu.

To najlepšie čo mal v sebe, ukryl pred všetkými, nevzal si nič a stratil všetko.

No nebol si istý, či mu môže napísať niečo také, čo povie, ak zistí, že tou osobou bol (je) možno on?

Bude mu vyhovovať obdiv neznámeho človeka alebo to v ňom vyvolá zvyčajnú podráždenosť a bude sa snažiť dať od toho ruky preč. Nedokázal to presne odhadnúť, no mal už istú predstavu o tom ako môže na podobné vyznania reagovať...

No možno by mu pomohlo, keby vedel, že niekto ho svojím spôsobom miluje a ...

Nie, Snape rozhodne nebol ten typ, ktorý by... ale čo ak predsa, nevie o koho ide.

Sám so sebou istý čas bojoval.

Potreboval si to dobre premyslieť a zvážiť, nemal by napísať niečo, čo by ho odpudilo od ďalšej konverzácie s ním.

Preto stále ešte váhal s odpoveďou, možno sa mýli a je to len taká prechodná záležitosť, možno bude lepšie, ak mu napíše, že nikoho takého momentálne nedokáže zohnať, lebo je to zložité a nemá dosť času.

No zároveň sa obával, že ak bude čakať príliš dlho, bude už príliš neskoro.

Chcel sa vyliečiť, viac než čokoľvek iné, no zároveň časť z neho akoby kričala, aby to nerobil, aby sa nepúšťal do vopred prehratého boja, povedali mu predsa, že s tým nedokážu nič urobiť a Severus, teda... Snape on sa možno spolieha na to, že ho môže kontaktovať aj v budúcnosti, teda jeho prítomnosti, čo nie je možné, zatiaľ, lebo Harry sa v poslednom čase pohrával s myšlienkou, že ho zachráni, urobí to zas, aj keby malo dôjsť k zmenám, nedovolí aby sa to stalo opäť.

Bude musieť nájsť spôsob, ako to urobiť bez toho, aby Voldemort...

To meno bolo preňho zdrojom nepokoja, myšlienka na Temného pána ho úplne vyhodila z konceptu.

Nechcel viac cítiť tú stratu, tú ničivú silu, ktorá naňho dopadla, keď Temný pán zabil kúsok svojej duše, ukrytý v ňom.

Aj on vnímal ten otras, prudšie než kedykoľvek predtým a jeho duša sa nevedela len tak ľahko vyrovnať s tou stratou a s prázdnotou, ktorú nemalo čo vyplniť. Bola to cena za víťazstvo, cena za to, že všetci ostatní dokážu byť opäť šťastní a žiť v bezpečí.

Všetci okrem neho.

A práve preto musel bojovať a nesmel zabudnúť na svoj cieľ, to jediné ho nateraz držalo pri živote.

Preto sa napokon aj napriek svojim pochybnostiam odhodlal k pravdivej odpovedi na profesorov list.

Pane,

Dlho som premýšľal  o Vašom poslednom liste.

Musím priznať, že neviem ani akoby som mal začať, tak trochu sa v tom všetkom práve teraz strácam, Váš list vo mne otvoril veľa vážnych otázok...

Nebudem Vám tu teraz písaťo všetkom, pretože by to zabralo až príliš vela stránok a viem, že nemáte dosť času na to, aby ste sa zaoberali mojimi vnútornými pochybnosťami a obavami.

Nemusíte si robiť starosti, nedôjde k žiadnemu odhaleniu z mojej strany. Dávam si na to veľký pozor.

 Vaše listy sú pre mňa nesmierne dôležité, dalo by sa povedať, že ich chránim tak, akoby som chránil mne zverenú vec nesmiernej hodnoty.

Čo sa týka Vašej pomoci s mojou, mierne povedané, pokrivenou mysľou, dospel som k presvedčeniu, že Vám isté veci musím napísať, aj napriek tomu, že riskujem Vaše odmietnutie, a to, že sa mojím prípadom už viac nebudete chcieť zaoberať.

Poznám meno osoby, ktorá by mi mohla pomôcť, no nie som si istý, či získam jej súhlas a až do poslednej chvíle som váhal, ci sa mám vôbec vyjadriť takýmto spôsobom, no nemôžem inak... tento list pred vami odhalí celú pravdu...

Osobou, ktorú milujem ste vy, profesor Severus Snape.

Možno máte dôvody, ktoré by Vás oprávňovali  k tomu, aby ste si mysleli, že moje vyjadrenia v súvislosti s Vašou osobou sú prehnané, no ubezpečujem Vás, že je to presne tak, ako som to napísal, práve k vám ma viažu tieto city, toto je moja odpoveď.

S úctou

Váš nájomník

Harry  Potter.

V liste takmer nič po sebe neopravoval, pretože sa oprávnene obával, že by stratil odvahu a neodoslal by ho v tomto znení.

No podvedome cítil, že Snape potrebuje práve tento kúsok skladačky, aby preňho našiel vhodnú liečbu, čo však nebolo jediným dôvodom, kvôli ktorému sa rozhodol pred ním takto odhaliť. O tých ostatných už mal možnosť uvažovať, no nemyslel si, že by bolo vhodné poskytnúť profesorovi ešte ďalšie dôvody na hnev.

Položil dopísaný list na stolík, šiel sa prezliecť do suchého a čistého oblečenia a pomaly prešiel na chodbu.

O slovo sa prihlásila menšia kríza.

Po celý čas bojoval s tým, či to odoslať alebo nie, bili sa v ňom tie pocity, akoby počas tých okamihov prežíval svoje osobné peklo.

Neuverí tomu.

Nahnevá sa a viac mi nič nepošle.

Všetko pokazím.

Nenahnevá sa, on potrebuje vedieť pravdu, aby mi dokázal pomôcť.

On ma predsa chránil aj vo svojom čase, určite neodmietne...

Až do poslednej chvíle naňho myšlienky dorážali, no napokon ten list do schránky pustil.

Srdce mu pritom šlo takmer vyskočiť z hrude.

Čo najskôr sa  vrátil späť do domu a nejaký čas sedel pri otvorenom okne, nechal chladný vietor prúdiť na svoje telo.

Zhlboka dýchal a snažil sa na list už vôbec nemyslieť.

Mal aj inú prácu, dôležitú a bolo nutné sa jej ísť venovať.

No najprv si potreboval odpočinúť.

Potreboval zabudnúť na všetko a sústrediť sa len na to, aby si dobre oddýchol a  mohol neskôr pracovať na ďalších spomienkach.

***

Bolo ťažké zaspať a nepochybne by sa mu to ani len nepodarilo, keby Severín neprišiel k nemu do postele.

Schúlil sa vedľa neho a Harry cítil prítomnosť inej preňho neškodnej bytosti, ktorá bola ochotná poskytnúť mu svoje teplo a blízkosť, ktorá nespúšťala jeho obranné inštinkty.

Ani nevedel kedy presne, no napokon upadol do spánku, z ktorého sa prebudil až po niekoľkých hodinách.

Bol trochu stuhnutý a cítil, že by mal niečo zjesť, to prázdno v ňom, akoby sa zrazu opäť rozpínalo.

Spomenul si však na list a okamžite vybehol najprv von, bosý, s kocúrom za pätami.

Musel sa pozrieť, možno by už mohol byť... možno mu už odpovedal...

„Dobrý deň, Pán Potter...“

S konceptu ho náhle vyviedla akási neznáma žena.

Obrátil sa, možno až príliš kŕčovito.

„Dobrý deň...“ jeho hlas znel zachrípnuto, v poslednom čase ho vskutku používal len veľmi málo a Severín pri jeho nohách, mierne zaprskal.

„Som asistentka pána... priniesla som pre vás list vlastníctva a všetky ostatné dokumenty...“

Harry automaticky prikyvoval, no jeho myseľ akosi oneskorene chápala, že má pred sebou inú ľudskú bytosť, ktorá ešte nebola vyhodnotená ani ako nebezpečná, ani ako bezpečná a on nemá po ruke ani len prútik.

Cítil sa bezbranný, úplne odhalený.

A aj ona znervóznela, nepochybne pod vplyvom toho, ako sa na ňu uprene díval.

No napokon ju spoznal, videl ju v tej kancelárii, bezpochyby to bola ona, alebo nie, na chvíľu o tom zapochyboval, no práve teraz nemal možnosť nič zisťovať.

„Dajte mi tie dokumenty...“ vyzval ju Harry napokon, keď pocítil mierne štuchnutie zo strany Severína.

„Nech sa páči...“ podala mu ich, prezrel si všetko ešte tam na chodbe, jedným okom však kontroloval, či sa k nemu tá žena nesnaží až priveľmi priblížiť, no ona ostávala na svojom mieste, mierne zarazená a znepokojená.

„Je to v poriadku, ďakujem...“ povedal Harry, keď jej podpísal potvrdenku o prijatí.

Odišla tak rýchlo ako to len bolo možné a on tam ešte nejaký čas postával, akoby sa obával, že by sa mohla vrátiť.

4. kapitola 

6. kapitola