Rodinné tajomstvo 12. kapitola 1/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

Zásnubná hostina sa konala v luxusnej hotelovej reštaurácii.

Bol to jeden z tých podnikov na úrovni, ako ich zvykli nazývať bežní ľudia.

Myoung-soo sa tam cítil takmer ako v inom vesmíre, aj keď bol formálne oblečený a  poučený o tom, ako sa má na takomto mieste správať,  takmer ani nevedel, kam by sa mal dívať.

Mali pre seba celú jednu časť a dalo by sa povedať, že sa aktívne venovali hlavne im a mladému páru.

Min bol celý bez seba, takmer ani nevedel, čo by mal povedať, tak sa len usmieval a niečo si šepkal s budúcou nevestou.

Myoung-soo  sa snažil priveľmi nedávať najavo, že je zmätený z toľkého množstva príborov, pozoroval pána Junga a robil presne to, čo on, keďže sedel dosť blízko neho a mal možnosť od neho odpozorovať väčšinu vecí.

Rodina nevesty, bola dnes prekvapivo tichá, prebiehali medzi nimi len zdvorilostné rozhovory, hlavne so staršími Jungovcami.  

Nepochybne mali dobrý pocit aj s toho krásneho prsteňa, ktorý spolu s Minom vybrali v klenotníctve.

Myoung-soo si nemyslel, že by sa mali až tak tešiť zo spojenia týchto dvoch rodín, aj keď Min vyzeral celkom normálne a dosiaľ neprejavoval žiadne náznaky toho, že by s ním niečo nebolo v poriadku po výchove pána Junga, by snáď mohlo byť aj na ňom niečo znepokojujúce až nebezpečné.

Nikto z nich si to však zjavne teraz neuvedomoval, a určite ani to, ako hlboko sa dostávajú do pasce toho neohrozeného tímu.

Netrvalo dlho a mali opäť vo všetkom navrch.

Konflikt medzi rodinami bol úspešne zažehnaný, a napokon to vyzeralo tak, že by sa aj ženích mohol časom zmieriť so svojím osudom.

Aspoň teraz nevyzeral, akoby bol do toho nútený, aj keď Myoung-soo postrehol to drobné zaváhanie hlavne na začiatku celej večere, Min bol odmenený jedným obzvlášť chladným pohľadom zo strany pána Junga, no nateraz bolo všetko v poriadku, aspoň Myoung-soo to tak vnímal, keďže jedol len veľmi málo a skôr pozoroval ostatných, ktorí s ním sedeli pri stole.

A neskôr, keď usúdil, že by bolo vhodné sa vzdialiť, urobil to, lebo potreboval čas pre seba, čím srdečnejšia a priateľskejšia atmosféra medzi nimi panovala, tým viac sa v ňom samom dvíhal hnev.

Všetci ich prijímajú a akceptujú, napokon si všetkých podriadia a nikoho nezaujíma to, čo sa skrýva pod povrchom.

Preto tam nejaký čas len stál a snažil sa nedať najavo svoju podráždenosť.

„Kim Myoung-soo...“

Za sebou zrazu začul hlas.

Bol to pán Jung.

Posledná osoba, ktorú túžil vidieť.

Prišiel za ním, dokonca aj na toaletu.

Pocítil jeho dotyk na svojich pleciach.

„Nechajte ma...“ hlesol varovne.

„Čo sa stalo, Myoung-soo? Necítiš sa dobre?“

Pokrútil hlavou a snažil sa dostať čo najďalej od neho. Neschopný zastaviť ten hnev, ktorý ho dusil zvnútra.

„No tak, neutekaj mi, len mi povedz, čo ťa trápi a ja sa o to, postarám, dobre... všetko spolu vyriešime...“

„Nie, to nepôjde, ja...“ chcel striasť jeho ruky zo svojich pliec, no napokon to neurobil, nie keď sa naňho díval takým spôsobom, ktorým, akoby ho uväznil na mieste a on sa nedokázal ani len pohnúť.

Bol v zajatí toho pohľadu.

„Ja neviem, netuším ani... nemôžem len tak ľahko...“

„To je v poriadku, ja ti rozumiem... je to pre teba ťažké, ešte si si nezvykol...“

Chcel mu oponovať, chcel povedať, že o to vôbec nejde, no bolo ťažké to vyjadriť slovami.

Len tam zrazu stál a chvel sa.

Tak slabý ako nikdy predtým...

Pocítil ako ho opäť objal, tentoraz skôr láskavo a nežne.

Prihováral sa mu tlmeným hlasom a utešoval ho.

Bolo to príjemné, no opäť si nebol istý či to tak chce, niečo v ňom kričalo, aby to nerobil, aby prestal, no zároveň sa nedokázal odlepiť z miesta a nemohol mu opäť povedať, aby ho pustil.

„Spolu to prekonáme, budeš v bezpečí, a nikto ti neublíži, len to nechaj na mňa a o všetko sa postarám... netráp sa tým... všetko bude v poriadku... uvidíš, že časom prijmeš všetko, čo ti teraz pripadá také vzdialené...“

„Nie...“ zaprotestoval ešte raz.

„Ale, áno, Myoung-soo, môžem ťa ubezpečiť, že to bude tak...“ chvíľu to vyzeralo takmer, akoby hovoril z vlastnej skúsenosti. 

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť