Vtedy som mala ten pocit 6. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

Pre Farah

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

***

„Tak vidíte, je to v poriadku... len si tu ešte chvíľu poseďte...“  povedala jej školská sestra.

Myrtla prikývla, poďakovala a poslúchla jej radu. Bola dosť otrasená. Po pondelkovej praktickej hodine Obrany proti čiernej mágii sa ocitla v nemocničnom krídle.

Nemala rada ten predmet. Bola dosť pomalá a počas praktických častí sa jej to zvyčajne vypomstilo. Dnes sa jej podarilo oškrieť si ruku a rozbiť si kolená. Nebolo to vážne, len dosť nepríjemné.

Pohľad jej zablúdil k tej časti oddelenia, v ktorej sa pod ochrannými kúzlami nachádzali skamenení spolužiaci. Už nebolo dovolené sa k nim približovať. A Myrtla si ani nebola istá tým, či by to za daných okolností chcela urobiť.

No napriek tomu tam nejaký čas len sedela a civela na ten záves. A napokon sa s nimi rozhodla hovoriť, ak sa prebudia, možno jej budú môcť povedať, či ju počuli alebo nie. Ale aj keby si na nič nespomínali, mali by cítiť, že sa o nich ešte niekto zaujíma.

„Budete v poriadku, uvidíte, že to bude tak...“ povedala, akoby ju snáď mohli počuť. A porozprávala im ten nový príbeh.

„Také veci sa učia už od mala, kto sa potom môže čudovať, že k nám pristupujú takto... držte sa, a nestrácajte nádej...“ dodala napokon.

Potom už radšej vstala. Bolo lepšie na to za týchto okolností nemyslieť. Mala by skôr vyriešiť to, kto ju odprevadí na hodinu herbológie. Spolužiačka, ktorá s ňou šla do nemocničného krídla už odišla na ďalšiu hodinu.

Siahla do vrecka a dotkla sa pergamenu. Bolo to horšie lákadlo než si pôvodne myslela. No dosiaľ odolávala pokušeniu ho použiť.

Možno by mohla...

Nie, to teda nie.

Rezolútne to zamietla.

Po poslednom rozhovore s Molly si nemyslela, že by bolo dobré, keby sa v najbližšej dobe stretli. Jej tzv. kamarátka sa tvárila, že to povedala len tak, ale bolo jej jasné, že to tak nie je. Kedykoľvek sa tým môže vykúpiť z problémov, kvôli tomu do toho samozrejme bude strkať nos, a to by ich všetkých priviedlo do nepríjemnej situácie. Preto opäť porušila zákaz a šla sama.

S tlčúcim srdcom prechádzala poloprázdnymi chodbami. Musela prejsť jeden úsek, počas ktorého tam bola sama, srdce jej po celý čas prudko tĺklo a uľavilo sa jej, až keď sa pripojila k svojim spolužiakom. Cítila sa previnilo, no zároveň bola rada, že sa jej podarilo tam dostať bez väčších problémov. Nikto si jej príchodu nevenoval väčšiu pozornosť, dokonca ani Molly. Tá si niečo šepkala s ich ďalšou spolubývajúcou. A Myrtla v jej očiach čítala, že sa nemá približovať. Tak ostala na konci radu a čakala na začiatok hodiny.  No bola to práve Olivia, ktorá si dokázala získať jej pozornosť.

„Hádajte, čo som videla...“

Jej kamarátky hneď okolo nej ihneď vytvorili tesný kruh.

Myrtla sa nepohla z miesta.

Neexistujem.

Nech ma radšej nevidí.

Opakovala si to ako modlitbu.

Olivia ju zrejme práve teraz netúžila vidieť, no keď povedala to, čo mala na srdci, Myrtla si takmer priala, aby sa jej radšej posmievala.

„Tom Riddle  a tá G... asi sa už konečne zmierili...“

„Ako to vieš? od toho plesu je to predsa medzi nimi také všelijaké...“ opýtala sa jej Grace, spolubývajúca z Myrtlinej izby.

„...lebo som ich videla bozkávať sa...  Poviem vám tá má teda šťastie...“ nenútene pokračovala Olivia.

Myrtla mala pocit, akoby ju udrela. Pretisla sa pomedzi spolužiačky.

„Naozaj si ich videla?“

Sama seba prekvapila, keď si uvedomila, že jej zrazu kladie tú otázku.

Olivia si ju prísne premerala.

„Áno, nebolo pochýb o tom, že to boli oni dvaja, aj keď sa dosť rýchlo snažili zmiznúť... A teba to prečo vlastne zaujíma?“

Ticho.

Myrtla nedokázala prehovoriť. Zasiahla ju prudká bolesť. Bránila jej dýchať.

Nie je tvoj.

Môže si robiť to čo chce.

Pripomínal jej vnútorný hlas a pomaly zbierala silu na vhodnú odpoveď.

„Štvrtáci!“ Profesorka ich už volala.

Neostal čas na ďalšie rozhovory. Vstúpili do skleníka a Olivia na to zrejme nemala tie najlepšie spomienky, lebo akosi pozabudla na to, že sa odvážila ju osloviť a viac sa jej na nič nepýtala.

predchádzajúca časť   nasledujúca časť