fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
Pre Farah.
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.
Myrtla
sa tam nezdržala veľmi dlho. A na tú hodinu si spomínala len veľmi matne,
lebo jej ruka nadobudla zrazu až príliš nepríjemné rozmery. A nejaký čas
bojovala aj s horúčkou. Bolo to
veľmi silné, takmer akoby bola opäť vážne chorá. Nemohla dýchať, nemohla
myslieť.
Prebrala
sa opäť v nemocničnom krídle. Na jednej z tunajších postelí, no
tentoraz mala na sebe nemocničné pyžamo a užila aj akúsi nie práve
najvábivejšiu zmes elixírov.
„Čo sa
stalo?“ opýtala sa rozrušene.
Nikdy predtým nečelila niečomu
podobnému.
„Mali
ste silnú alergickú reakciu na mágiu, obsiahnutú v útočnom zaklínadle,
občas sa to stáva, nie je to nebezpečné, no mohlo to vyvolať istý nesúlad vo
vašom magickom jadre, nejaký čas tu zrejme ostanete... Cítite sa už lepšie?“
oznámila jej školská sestra, nepochybne to boli následky spojené s hodinou
obrany a ona zas mala to šťastie,
že im musela čeliť.
„Áno,
myslím, že áno...“
„Keby
ste niečo potrebovali, pokojne ma kedykoľvek zavolajte...“
Myrtla prikývla. Dúfala, že to
nebude nutné. Najradšej by bola sama. Potrebovala to. Lebo ani tá horúčka
nevymazala z jej mysle tie slová.
Tom bol s tým dievčaťom.
Tom sa s ňou bozkáva a zrejme spolu stále chodia. Ležala na chrbte a snažila
sa nepredstavovať si ich, ako sa z nej smejú. Možno jej povedal, všetko čo
sa od nej dozvedel počas ich spoločnej hry. Možno sa na nej teraz už len smejú.
Dívala sa na tmavý strop.
Nepozvaná
sa votrela do cudzieho vzťahu. Čo iné asi tak mohla čakať.
Zdravou rukou si siahla na tú
druhú. Bola trochu ťažšia než zvyčajne a mierne meravá, ale cítila ju
a nebolelo to. No takmer si priala, aby tú bolesť ešte stále cítila.
Zavrela
oči. Zaspala takmer okamžite. Nemala žiadne sny, elixír ovládal jej myseľ
a dovolil jej oddýchnuť si. Nejaký čas nemyslela na nič a na nikoho. Bola
zbavená všetkých predstáv aj snov. Po prebudení však prišlo zhoršenie. Opäť ju
zaplavilo nepríjemné teplo. Klesla hlbšie, než bolo vôbec možné, ale stále
bojovala.
***
Prvé čo
uvidela bol on. Ten pekný mladý muž, ktorý už viac nesmel patriť do jej sveta. Čelila
jeho pohľadu tak ako mnohokrát predtým. Dnes bol iný, odrážalo sa v ňom
niečo, čo ju prinútilo posadiť sa na posteli, skôr než stihla ten pocit
z neho naplno identifikovať.
„Dobrý
večer...“ pozdravil jej spôsobom, z ktorého by sa niektorým miestnym
študentkám podlomili kolená. Ale ona to už nedovolí. Aj ona má svoju hrdosť. Aj
také ako ona ju majú.
„Dobrý
večer, Tom...“ povedala pomerne odmerane, takmer akoby zdravila jedného zo
svojich menej obľúbených profesorov.
Bola tma, tak ako naposledy, keď
sa prebudila.
„Koľko
je hodín?“
Povedal
jej dátum, čas aj hodinu. Bolo už dosť neskoro. No on bol prefekt a zrejme
si to vedel zariadiť, lebo aj školská sestra sa po chvíli od nich vzdialila.
Pričom venovala Tomovi jeden z tých hrejivých úsmevov.
„Profesor
Slughorn ťa pozdravuje...“ povedal a položil niečo na jej stolík.
Samozrejme.
Prišiel sem na jeho príkaz.
Ako posol.
Nie ako jej kamarát.
Niečo také predsa mohla čakať.
„Praje
ti skoré uzdravenie...“
„Som
rada, že si na mňa spomenul...“ vyhlásila Myrtla pomaly, chcela si to pozrieť,
ale až neskôr.
„Ale to
bola len zámienka, aby som sa sem dostal...“
„Akoby
nie, asi si zvedavý na nich...“ ukázala smerom k tým lôžkam.
Aj ju to svojím spôsobom
fascinovalo, tak prečo by to nemalo zaujímať jeho.
Tom sa obzrel.
„Nie,
prišiel som za tebou...“
Nemal by hovoriť také veci a už
vôbec nie takým tónom.
Prekrížila si ruky, akoby sa
chcela pred ním chrániť.
„To je
od teba veľmi milé, Tom, že si o mňa robíš starosti... Ale je už dosť
neskoro, nebude sa tvoja priateľka hnevať, ak sa priveľmi zdržíš?“ snažila sa,
aby to neznelo nahnevane, no nepríjemná stránka jej povahy nad ňou dnes
zvíťazila a ani sa tomu priveľmi nebránila.
„Moja priateľka... takže ty si počula o mne
a ...“ nevyzeralo to, akoby sa jej chcel
za to ospravedlňovať.
A ona s niečím takým
ani len nepočítala.
„Niečo
sa ku mne donieslo...“ pripustila Myrtla už omnoho menej útočne, lebo výraz
jeho tváre bol zrazu až príliš tvrdý.
„Žiarliš?“
„Nie...“ poprela to až príliš rýchlo.
„Nevyzerá
to tak.“
„Ja
len...“
Ani ona
sa nedokázala ubrániť tej prirodzenej autorite, ktorú v sebe mal.
Takto si to vôbec
nepredstavovala. Keby mala možnosť o tom popremýšľať...
Nikdy by s ním už nezačala
hovoriť takýmto spôsobom, no v poslednom čase nemala čas na premýšľanie
a zjavne sa to práve teraz začínalo nepríjemne prejavovať.
„Ale
áno, žiarliš... a to je nebezpečné, až príliš...“
Pokrútila
hlavou. No on to už nebral na vedomie a urobil niečo, čo by od neho v žiadnom
prípade neočakávala.