3. 4. 2015

Vtedy som mala ten pocit 6. kapitola 3/3






fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET

Pre Farah.


poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.


Myrtla sa tam nezdržala veľmi dlho. A na tú hodinu si spomínala len veľmi matne, lebo jej ruka nadobudla zrazu až príliš nepríjemné rozmery. A nejaký čas bojovala aj s horúčkou.  Bolo to veľmi silné, takmer akoby bola opäť vážne chorá. Nemohla dýchať, nemohla myslieť.
Prebrala sa opäť v nemocničnom krídle. Na jednej z tunajších postelí, no tentoraz mala na sebe nemocničné pyžamo a užila aj akúsi nie práve najvábivejšiu zmes elixírov.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa rozrušene.
Nikdy predtým nečelila niečomu podobnému.
„Mali ste silnú alergickú reakciu na mágiu, obsiahnutú v útočnom zaklínadle, občas sa to stáva, nie je to nebezpečné, no mohlo to vyvolať istý nesúlad vo vašom magickom jadre, nejaký čas tu zrejme ostanete... Cítite sa už lepšie?“ oznámila jej školská sestra, nepochybne to boli následky spojené s hodinou obrany a ona zas mala to šťastie, že im musela čeliť.
„Áno, myslím, že áno...“
„Keby ste niečo potrebovali, pokojne ma kedykoľvek zavolajte...“
Myrtla prikývla. Dúfala, že to nebude nutné. Najradšej by bola sama. Potrebovala to. Lebo ani tá horúčka nevymazala z jej mysle tie slová.
Tom bol s tým dievčaťom. Tom sa s ňou bozkáva a zrejme spolu stále chodia. Ležala na chrbte a snažila sa nepredstavovať si ich, ako sa z nej smejú. Možno jej povedal, všetko čo sa od nej dozvedel počas ich spoločnej hry. Možno sa na nej teraz už len smejú. Dívala sa na tmavý strop.
Nepozvaná sa votrela do cudzieho vzťahu. Čo iné asi tak mohla čakať.
Zdravou rukou si siahla na tú druhú. Bola trochu ťažšia než zvyčajne a mierne meravá, ale cítila ju a nebolelo to. No takmer si priala, aby tú bolesť ešte stále cítila.
Zavrela oči. Zaspala takmer okamžite. Nemala žiadne sny, elixír ovládal jej myseľ a dovolil jej oddýchnuť si. Nejaký čas nemyslela na nič a na nikoho. Bola zbavená všetkých predstáv aj snov. Po prebudení však prišlo zhoršenie. Opäť ju zaplavilo nepríjemné teplo. Klesla hlbšie, než bolo vôbec možné, ale stále bojovala.
***
Prvé čo uvidela bol on. Ten pekný mladý muž, ktorý už viac nesmel patriť do jej sveta. Čelila jeho pohľadu tak ako mnohokrát predtým. Dnes bol iný, odrážalo sa v ňom niečo, čo ju prinútilo posadiť sa na posteli, skôr než stihla ten pocit z neho naplno identifikovať.
„Dobrý večer...“ pozdravil jej spôsobom, z ktorého by sa niektorým miestnym študentkám podlomili kolená. Ale ona to už nedovolí. Aj ona má svoju hrdosť. Aj také ako ona ju majú.
„Dobrý večer, Tom...“ povedala pomerne odmerane, takmer akoby zdravila jedného zo svojich menej obľúbených profesorov.
Bola tma, tak ako naposledy, keď sa prebudila.
„Koľko je hodín?“
Povedal jej dátum, čas aj hodinu. Bolo už dosť neskoro. No on bol prefekt a zrejme si to vedel zariadiť, lebo aj školská sestra sa po chvíli od nich vzdialila. Pričom venovala Tomovi jeden z tých hrejivých úsmevov.
„Profesor Slughorn ťa pozdravuje...“ povedal a položil niečo na jej stolík.
Samozrejme.
Prišiel sem na jeho príkaz.
Ako posol.
Nie ako jej kamarát.
Niečo také predsa mohla čakať.
„Praje ti skoré uzdravenie...“
„Som rada, že si na mňa spomenul...“ vyhlásila Myrtla pomaly, chcela si to pozrieť, ale až neskôr.
„Ale to bola len zámienka, aby som sa sem dostal...“
„Akoby nie, asi si zvedavý na nich...“ ukázala smerom k tým lôžkam.
Aj ju to svojím spôsobom fascinovalo, tak prečo by to nemalo zaujímať jeho.
Tom sa obzrel.
„Nie, prišiel som za tebou...“
Nemal by hovoriť také veci a už vôbec nie takým tónom.
Prekrížila si ruky, akoby sa chcela pred ním chrániť.
„To je od teba veľmi milé, Tom, že si o mňa robíš starosti... Ale je už dosť neskoro, nebude sa tvoja priateľka hnevať, ak sa priveľmi zdržíš?“ snažila sa, aby to neznelo nahnevane, no nepríjemná stránka jej povahy nad ňou dnes zvíťazila a ani sa tomu priveľmi nebránila.
Moja priateľka... takže ty si počula o mne a ...“  nevyzeralo to, akoby sa jej chcel za to ospravedlňovať.
A ona s niečím takým ani len nepočítala.
„Niečo sa ku mne donieslo...“ pripustila Myrtla už omnoho menej útočne, lebo výraz jeho tváre bol zrazu až príliš tvrdý.
„Žiarliš?“
„Nie...“  poprela to až príliš rýchlo.
„Nevyzerá to tak.“
„Ja len...“
Ani ona sa nedokázala ubrániť tej prirodzenej autorite, ktorú v sebe mal.
Takto si to vôbec nepredstavovala. Keby mala možnosť o tom popremýšľať...
Nikdy by s ním už nezačala hovoriť takýmto spôsobom, no v poslednom čase nemala čas na premýšľanie a zjavne sa to práve teraz začínalo nepríjemne prejavovať.
„Ale áno, žiarliš... a to je nebezpečné, až príliš...“
Pokrútila hlavou. No on to už nebral na vedomie a urobil niečo, čo by od neho v žiadnom prípade neočakávala.