11. 4. 2015

Vtedy som mala ten pocit 8. kapitola 1/3





fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET

Pre Farah.

poznámka: po mojej korekútre, príprava na knižné vydanie

Rokfort počas zimy opäť nadobudol aspoň čiastočne svoju predchádzajúcu dôveryhodnosť a atmosféra sa postupne uvoľňovala. Došlo aj k istým pozitívnym zmenám, ktoré sa odrazili na Myrtlinej nálade. Dnešok sa dal označiť za jeden z tých lepších dní.
Víkend v Rokville považovala za príjemné rozptýlenie.
Opierala sa o plot neďaleko Škriekajúcej búdy. A bola rada, že je práve tam.
Po takom dlhom čase už ani nedúfala, že ich vôbec niekam pustia. Bolo to oslobodzujúce.
Toto strašidelné obydlie, bolo pre ňu ďalším vhodným miestom na premýšľanie.
Už mala nakúpené, veci zmenšila a strčila do ľahkej kabelky, ktorá jej vôbec neprekážala. O to kúzlo musela požiadať staršiu študentku, výmenou za novú hádanku, tak ako to bolo na nich fakulte zvykom. No musela uznať, že to bolo nesmierne užitočné a mala by si to zapamätať aj do budúcnosti. Preto bola rada, že si ho pomohla zaznamenať do svojho zošita. Aj s príslušným postupom.
Molly mala opäť rande. Myrtla jej priala, aby to tentoraz dopadlo lepšie než naposledy a tešila sa spolu s ňou.
Dnes jej samota neprekážala. Mohla sa aspoň nerušene poprechádzať. Bola rada, že poslední víkend pred odchodom domov, nebude musieť stráviť medzi stenami hradu. Ani nie tak kvôli útokom ako kvôli Tomovmu mlčaniu. Cítila, že sa v nej niečo zmenilo, odkedy sa s ním začala stretávať. Nevedela to presne pomenovať, no našla v sebe istú rovnováhu, z ktorej dokázala čerpať. Menej plakala a viac premýšľala. Nebolo možné o ňom nepremýšľať a práve keď plánovala samú seba opäť presviedčať, že to nie je pre ňu dobré,  niečo pocítila, takmer ako istotu, že sa niekto na ňu díva.
Otočila sa. Jednou rukou siahala po prútiku, boli mimo Rokfortu, ale keby predsa...
No prestala s tým, keď si uvedomila, že ju opäť našiel on. Už si na tie jeho nečakané príchody začínala zvykať.
„Ahoj,“ hlesla nesmelo.
Zrazu jej bolo v tom teplom kabáte a čiapke možno až príliš horúco.  Chcela ho objať, no zároveň túžila od neho utiecť. Všetky inštinkty jej radili, aby udržiavala odstup. Nedokázala poslúchnuť. Nemohla.
„Ahoj, Myrtla...“ pozdravil ju a oprel sa o plot vedľa nej.
Celým jej telom prešlo napätie spojené s jeho blízkosťou. Túžila potom, aby s ňou opäť hovoril. Aby sa jej dotýkal. Aby bol s ňou. Chcela, aby sa jej opäť venoval.
No teraz, keď to urobil, znervóznela.
Nemohla sa naňho ďalej dívať, tak sa vrátila k počítaniu okien, ktoré vždy považovala za upokojujúce.
„Ako sa máš, Tom?“ nasadila jednu z tých pomerne neškodných otázok.
„Celkom dobre...“
Zamumlala niečo nezrozumiteľné.  Bolo čoraz ťažšie s ním hovoriť, potom čo naposledy urobila, radšej mu prenechala vedenie.
„Prijímam tvojej pozvanie, ak so mnou ešte stále počítaš...“ povedal jej Tom napokon.
„Áno, samozrejme, že platí...“ potvrdila mu to Myrtla a snažila sa zakryť to, ako ju to potešilo.  Napriek všetkému to bola príležitosť zažiť niečo zaujímavé s osobou, na ktorej jej záležalo. Rodine pre istotu naznačila, že s niekým možno príde, pretože s listom už nemohla čakať, chcela aby s tým počítali, ak by predsa...
„Ospravedlňujem sa, že som ti to neoznámil skôr, no zamestnávali ma isté záležitosti, ktoré si vyžiadali moju plnú pozornosť...“
Prikývla.
„Rozumiem...“
Dala mu najavo, že je s jeho vysvetlením spokojná.