fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
Pre Farah.
poznámka: po mojej korekútre, príprava na knižné vydanie
Rokfort
počas zimy opäť nadobudol aspoň čiastočne svoju predchádzajúcu dôveryhodnosť a atmosféra
sa postupne uvoľňovala. Došlo aj k istým pozitívnym zmenám, ktoré sa
odrazili na Myrtlinej nálade. Dnešok sa dal označiť za jeden z tých
lepších dní.
Víkend
v Rokville považovala za príjemné rozptýlenie.
Opierala sa o plot neďaleko
Škriekajúcej búdy. A bola rada, že je práve tam.
Po takom dlhom čase už ani
nedúfala, že ich vôbec niekam pustia. Bolo to oslobodzujúce.
Toto
strašidelné obydlie, bolo pre ňu ďalším vhodným miestom na premýšľanie.
Už mala
nakúpené, veci zmenšila a strčila do ľahkej kabelky, ktorá jej vôbec
neprekážala. O to kúzlo musela požiadať staršiu študentku, výmenou za novú
hádanku, tak ako to bolo na nich fakulte zvykom. No musela uznať, že to bolo
nesmierne užitočné a mala by si to zapamätať aj do budúcnosti. Preto bola
rada, že si ho pomohla zaznamenať do svojho zošita. Aj s príslušným
postupom.
Molly mala opäť rande. Myrtla
jej priala, aby to tentoraz dopadlo lepšie než naposledy a tešila sa spolu
s ňou.
Dnes jej
samota neprekážala. Mohla sa aspoň nerušene poprechádzať. Bola rada, že
poslední víkend pred odchodom domov, nebude musieť stráviť medzi stenami hradu.
Ani nie tak kvôli útokom ako kvôli Tomovmu
mlčaniu. Cítila, že sa v nej niečo zmenilo, odkedy sa s ním
začala stretávať. Nevedela to presne pomenovať, no našla v sebe istú rovnováhu,
z ktorej dokázala čerpať. Menej plakala a viac premýšľala. Nebolo
možné o ňom nepremýšľať a práve keď plánovala samú seba opäť
presviedčať, že to nie je pre ňu dobré, niečo
pocítila, takmer ako istotu, že sa niekto na ňu díva.
Otočila
sa. Jednou rukou siahala po prútiku, boli mimo Rokfortu, ale keby predsa...
No
prestala s tým, keď si uvedomila, že ju opäť našiel on. Už si na tie jeho
nečakané príchody začínala zvykať.
„Ahoj,“
hlesla nesmelo.
Zrazu
jej bolo v tom teplom kabáte a čiapke možno až príliš horúco. Chcela ho objať, no zároveň túžila od neho
utiecť. Všetky inštinkty jej radili, aby udržiavala odstup. Nedokázala
poslúchnuť. Nemohla.
„Ahoj,
Myrtla...“ pozdravil ju a oprel sa o plot vedľa nej.
Celým
jej telom prešlo napätie spojené s jeho blízkosťou. Túžila potom, aby
s ňou opäť hovoril. Aby sa jej dotýkal. Aby bol s ňou. Chcela, aby sa
jej opäť venoval.
No teraz,
keď to urobil, znervóznela.
Nemohla
sa naňho ďalej dívať, tak sa vrátila k počítaniu okien, ktoré vždy
považovala za upokojujúce.
„Ako sa
máš, Tom?“ nasadila jednu z tých pomerne neškodných otázok.
„Celkom
dobre...“
Zamumlala niečo
nezrozumiteľné. Bolo čoraz ťažšie
s ním hovoriť, potom čo naposledy urobila, radšej mu prenechala vedenie.
„Prijímam
tvojej pozvanie, ak so mnou ešte stále počítaš...“ povedal jej Tom napokon.
„Áno,
samozrejme, že platí...“ potvrdila mu to Myrtla a snažila sa zakryť to, ako ju
to potešilo. Napriek všetkému to bola
príležitosť zažiť niečo zaujímavé s osobou, na ktorej jej záležalo. Rodine
pre istotu naznačila, že s niekým možno príde, pretože s listom už
nemohla čakať, chcela aby s tým počítali, ak by predsa...
„Ospravedlňujem
sa, že som ti to neoznámil skôr, no zamestnávali ma isté záležitosti, ktoré si
vyžiadali moju plnú pozornosť...“
Prikývla.
„Rozumiem...“
Dala mu najavo, že je
s jeho vysvetlením spokojná.