Vtedy som mala ten pocit 8. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

Nič viac nepotrebovala. Len to, aby súhlasil. A keď to urobil, viditeľne sa uvoľnila.

Porozprávala mu o tom, ako to bude prebiehať a kam vlastne pôjdu, keďže sa doteraz o tom nemali možnosť baviť.

„...V našom dome v Great Hangletone sa ti bude páčiť...“  povedala mu o tom, ako ho pred pár rokmi zdedili po jednej z bohatších tiet. Doteraz bol takpovediac v prestavbe, ak sa to tak dalo nazvať. Myrtla bola rada, keď sa tam presťahovali, obzvlášť preto, že v meste, mala tiež isté problémy s miestnymi deťmi.

Ich predchádzajúci dom jej nikdy neprirástol k srdcu, cítila sa tam akosi stiesnene, nový dom bol pre ňu a pre jej rodinu nádejou. Otec prevzal tunajšiu lekársku prax a dalo by sa povedať, že sa mu začínalo dosť dobre dariť. Matka sa starala o domácnosť. Dedičstvo, ktoré dostali, im uľahčilo predtým pomerne komplikovanú finančnú situáciu.  A podľa posledných správ, ktoré Myrtla dostala, to vyzeralo tak, že sa to napokon po rokoch podarilo a ona bude mať sestru alebo malého brata. Páčila sa jej predstava, že by vyrástol tam. To miesto bolo svojím spôsobom kúzelné a Myrtla sa už tešila na to, ako bude môcť všetko preskúmať.

A vedela, že Tom zrejme nikdy nestrávil Vianoce v rodinnom kruhu. Priala si venovať mu to, aby si skúsil aké to je, so všetkými výhodami aj úskaliami.

Očakávala preto z jeho strany ďalšie doplňujúce otázky o svojej rodine, no namiesto toho ho zaujímalo niečo iné.

„To je neďaleko Little Hangletonu, však?“

„Áno, je to susedná dedina... no ešte som tam nebola, presťahovali sme sa tam tento rok v lete, pár dní pred začiatkom školského roka, ešte som nemala čas obzrieť si okolie... Už si tam niekedy bol?“

„Nie, ešte nie, ale počul som o tom mieste... Údajne tam žila jedna stará čarodejnícka rodina... zdá sa mi, že to niekto spomínal, možno na Dejinách mágie.“ pripustil napokon.

„To je možné...“ pripustila pomaly. No Myrtle sa zdalo, akoby za tým bolo niečo viac. Spoznala to podľa výrazu jeho tváre, ktorý už v jej prítomnosti nebýval až taký nečitateľný, aj on si svojím spôsobom zvykol na ňu. No nemienila mu klásť žiadne ďalšie otázky, keď o tom bude chcieť hovoriť, povie jej to. Natoľko ho už poznala.

Nejaký čas len mlčali. Obklopení prijemným tichom. Aj na to si už zvykla, že niekedy, chcel jednoducho len mlčať.

         „Chceš ísť bližšie k Škriekajúcej búde?“ opýtal sa napokon.

„Áno, samozrejme...“ vyhlásila odhodlane. Nebála sa, kým bola s ním, nič sa jej predsa nemohlo stať.

Prešli okolo zničeného plota na pravej strane a potom zamierili bližšie k jednej zo stien. Nebolo to tam až také hrozné, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Obzvlášť preto, lebo Tom prejavil dobrú vôľu a chytil ju za ruku.

Prešli spolu tými rozheganými dverami. No ona to takmer ani nevnímala, lebo jediné čo sledovala bol on. Snažila sa vyčítať z jeho pohľadu čo má vlastne v úmysle. No nedozvedela sa to, aspoň nie počas toho dňa. Akési hlasy a smiech, ktorý zaznel zvonka však odpútali ich pozornosť.

„Som si istá, že šla sem...“

Bola to Beth, jedna z Olíviiných kamarátok.

Myrtla sa zamračila. Ten posledný výbuch do tváre zrejme Olivii nestačil. No momentálne nebol priestor na takéto riskantné akcie, po tých útokoch, boli všetci dosť vykoľajení, akýkoľvek problém mohol mať omnoho prísnejšie následky než zvyčajne. Neodvážila sa viac riskovať.

„Ale ja ju nevidím, pozrime sa bližšie... možno tam niekde bude...“ ozvala sa aj Arlene.

Tie dve vždy robili všetko, čo im Olivia prikázala a podľa toho, ako dychtivo ju hľadali, jej bolo jasné, že majú v úmysle niečo nie práve najlepšie. A ich rozhovor bol toho dôkazom.

„A vraj sem šiel aj Riddle, myslíš, že sú ti dvaja spolu, tak to by teda bolo niečo...“ posmešne poznamenala Beth.

„Pochybujem, že budú tu, ibaže by si z toho chceli urobiť svoj dom... Ten Riddle sa nezdá, už niekoľkokrát ju pred nami ochránil, dokonca nás napomenul, keď sme ju chceli naposledy zakliať od chrbta... Napokon sú jeden ako druhí, obaja pripomínajú muklov viac než sa zdá...“  posmešne poznamenala Arlene.

Bola jednou z tých dievčat, ktoré sa pokúšali Toma pred istým časom zaujať, no on o ňu nikdy neprejavil záujem.

Cítila ako Tom pomaly pustil jej ruku, a aj proti svojej vôli prešlo jej mysľou to dobre známe bodnutie.

predchádzajúca časť     nasledujúca  kapitola