Botticelliho anjel 10. kapitola 3/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

poznámka: po mojej korektúre,  príprava na knižné vydanie.

 Pre ester, ell.

***

Rýchlo vošiel do hosťovskej izby.

„Luca...“ oslovil svojho drahého chlapca.

Jeho mladý milenec ležal na posteli, podľa zbežného pohľadu bol dosť doudieraný a zrejme dostatočne otrasený na to, aby nejaký čas pociťoval istú mieru ohrozenia.

Mal modriny na tvári, a dalo by sa povedať, že sa na ňom podpísali údery cudzích rúk.

Mladý lekár cítil ako sa s ním miestnosť na chvíľu zachvela, keď ho takého videl.

„Cezare, si v poriadku? Oni... bál som sa, že ti ublížili...“

Počul jeho hlas, chvíľu znel vzdialene a chvíľu veľmi blízko. Sadol si na posteľ a nejaký čas len zhlboka dýchal, kým pominul ten počiatočný otras.

„Nič vážne sa mi nestalo...“  zamumlal roztrpčene, vzápätí pocítil liečivý dotyk anjelových rúk na svojich pleciach a chvejúce sa telo, ktoré sa ochotne pritislo k nemu, aj napriek tomu, že Luca zjavne cítil bolesť, keď niečo také urobil a okamžite musel klesnúť späť do postele.

„Narazené rebrá...“ skonštatoval doktor pochmúrne, keď chlapca dôkladnejšie prezrel. Počas práce, akoby zabudol na to počiatočné zakolísanie spojené so zlými spomienkami.

„To sa zahojí...“ povedal Luca, takým tým kúzelným spôsobom, ktorý naňho samého pôsobil upokojujúcim dojmom.

„Ublížili ti aj inak... než...“  Cezare sa ho na to musel opýtať, nedokázal v sebe potlačiť ten strach spojený s tým, že by v jeho očiach mohol vidieť podobnú prázdnotu, akú dlhý čas videl práve vtedy, keď mal možnosť pozrieť sa do zrkadla a aj pri iných podobných prípadoch, ktoré sa mu dostali do rúk.

Luca nevyzeral, že by mal príznaky, ktoré by tomu nasvedčovali, neodťahoval sa ani nič podobné, no vzhľadom na to s kým mali tú česť, bolo nutné opýtať sa ho aj na túto záležitosť.

„Nie, nie takým spôsobom, len ma zmlátili, a to poriadne...“

„Mrzí ma to, že som....“ pošepol mu a opatrne ho objímal, šťastný, že môže opäť držať svojho milovaného chlapca v náručí.

„Nemohol si nič urobiť, prekvapili nás tak náhle...“ pomaly skonštatoval Luca, tlmene zakašľal a oprel sa späť o vankúše. Mračil sa, keď o tom hovoril, zrazu bol starší, vážnejší...

„Môžem k tebe?“ opýtal sa ho Cezare.

„Áno, len poď...“ pozval ho ochotne jeho mladý priateľ.

A on klesol na posteľ k nemu. Pomaly a takmer váhavo. Nejaký čas nechcel vedieť nič o svete ani o svojich nepriateľoch, potreboval mať pri sebe len jeho.

Toto želanie sa mu splnilo, on a Luca mali všetko potrebné čo si len zažiadali a nerušene sa mohli zostavovať zo svojich zranení.

***

Počas nasledujúceho dňa však vyhľadal vikomta. Využil príležitosť, keď Luca zaspal, nechcel ho tým znepokojovať, bola to však záležitosť, ktorú musel vyriešiť sám. Prineskoro si uvedomil to akej indiskrétnosti sa dopustil.Nemal sa vikomtovi priznať zo svojím tajomstvom.

 Nicollo bol preňho priateľom, no s touto vecou sa neodvážil zdôveriť ani Antoniovi, ktorého poznal celé tie roky. Nebolo to bezpečné a cítil istú mieru ohrozenia spojenú s touto chybou spôsobenou pod vplyvom rozbúrených emócií.

„To, čo som vám, povedal, ja, zašiel som priďaleko...“  presviedčal ho v snahe zmierniť dopad svojho rozhodnutia.

„To čo ste mi povedali, Cezare, si nechám len pre seba, povedzme, že je to tiež súčasť života, ktorú mnohí neprijímajú, no počuli ste predsa, že mňa volajú Čarodejník, neprislúcha mi teda, pohoršovať sa nad životmi iných a už obzvlášť nie nad tým vaším, ktorý je svojím spôsobom napriek všetkému ukážkový...“ upokojoval ho vikomt.

Jeho slová podnietili doktora k tomu, aby mu povedal aj o Alviseho zbrani proti nemu. Už nemal dôvod to tajiť.     Samozrejme nepopísal mu okolnosti za akých došlo k odhaleniu tejto záležitosti. Toho by nebol schopný. 

         „Takže takto sa k vám dostal? Je to vskutku nepríjemná osoba, to je dobre známe v istých kruhoch a nie až natoľko čistá, akoby sa mohlo zdať...“

„Áno, vytiahol tú starú záležitosť a nemieni sa vzdať svojich nárokov...“ priznal napokon to, čo ho ťažilo najviac.

„Nebojím sa o seba, ale Luca... on... nech sa stane čokoľvek, nechcem, aby doplatil na moju nerozvážnosť...“

„Rozumiem vám, hlavne po tých posledných zisteniach, je už jasné aj to, že nielen Alvise, ale aj  jeho syn voči vám chová zášť,  potvrdilo sa, že tých mužov vyhľadal on a bol aj tým, kto priniesol peniaze...“  zjavne sa k nemu už dostali správy, ktoré potvrdili Cezareho obavy, či už otec alebo syn, obaja boli pre ich rodinu nepríjemnou komplikáciou.

Cezare tušil, že zjavne nie je spokojný s odmietnutím, ktorého sa mu dostalo.

A prial si, aby sa oňho mohol postarať, no vedel, že on sám na takéto záležitosti nemá ten správny talent. A stále bol v hre aj gróf.

Mal ich osudy vo svojich rukách, hoci nebolo príjemné si to priznať, bol to fakt, ktorý nemohol poprieť.

„Aj tomu sa dá pomôcť so správnym prístupom, sú spôsoby, ktoré vy nemôžete uplatniť, ale pre Čarodejníka by mohli byť vhodnou prácou...“

Cezare s ním musel súhlasiť, aj keď to neboli metódy, ktoré by on uznával, no v tomto prípade bolo nutné spoliehať sa na jeho kontakty.

predchádzajúca časť    nasledujúca kapitola