varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
Pre ell, Nade.
Mladý
riaditeľ si prisadol k ich stolu.
Nepochybne
posilnený aj jeho nedobrovoľným súhlasom.
Na
pódiu začala nová šou, svetlá sa stlmili, no páni sa skôr venovali predvádzaniu
sa so svojimi maznáčikmi.
Niektoré
hračky pre svojich pánov tancovali na stole, iné sedeli pri ich nohách
a plnili príkazy a boli tu aj tie, na ktoré nebolo dovolené ani len
hľadieť.
Nemal
možnosť ich pozornejšie sledovať.
Nachádzal
medzi nimi dvoma silnými a autoritatívnymi mužmi.
Nebezpečne
blízko pri nich.
„Veľká škoda, že si takýmto dobrým chlapcom,
nebol aj predtým...“ pošepol mu Midorima takmer dôverne.
Nemohol
si pomôcť, páčilo sa mu to, ale zároveň to bolo veľmi znepokojujúce.
Prial
si, aby hovoril ďalej, aby mu ublížil nejakými slovami, ktoré by v ňom
mohli vyvolať ten pocit nekonečnej slasti.
„Takto
sa mi páčiš, keď si so svojím pánom a vieš, kam patríš... teraz to už
vieš, však...“
Zamračil
sa a pozrel na svojho pána, ktorý majetnícky ovinul ruku okolo jeho pliec.
Páčilo
sa mu, ako s ním hovoril, no mienil hru zvyšovať svojím vlastným
odmietaním.
„Pán
Tae-woong...“ chcel mu povedať, aby si dobre rozmyslel, čo mieni urobiť,
Midorima bol nebezpečným hráčom a nebolo vhodné ho púšťať k sebe až
príliš blízko, mohol by si na to veľmi zvyknúť a on sa veľmi nerád lúčiť
s vecami, ktoré mu začali patriť.
Jeho
pán ho však začal bozkávať.
Takmer
trestajúco.
Pootvoril
pery a zapojil do hry jeho jazyk.
Podarilo
sa mu zjemniť jeho bozk a oplatiť mu ho s rovnako mučivou intenzitou.
Sústredil
sa len naňho a na podmanivý hlas riaditeľa jeho spoločností.
Uvažoval
nad tým, že by mu mohli opäť patriť, že by sa mohlo všetko vyriešiť, keď už raz
má také šťastie, možno to tak pôjde aj ďalej a on sa s minulosťou
napokon vyrovná.
Nepochybne
preto, že sám seba upokojoval týmito myšlienkami, bolo zvláštne, pocítiť jeho ruku
na svojich nohaviciach a bezmocne sledovať ako sa sunie stále vyššie
a vyššie.
Pomaly,
takmer mučivo.
A on
stále čakal na pánovo rozhodnutie, čo sa týkalo tejto veci, a to napokon
aj prišlo, keď ho pán bozkával nižšie.
Jeho
ruka zamierila pod jeho tričko a takmer bolestivo stisla pravú bradavku.
Ich
pery sa rozdelili a on vzlykol.
„Pane,
prosím...“
A vzápätí
si takmer uhryzol do pier, keď sa z jeho hrdla vydral tlmený vzlyk.
Midorima
sa dotkol jeho penisu.
Zľahka
ho stisol.
Rain
cítil pulzovanie šťastia, ktoré prešlo celým jeho telom.
Nebol
si istý, prečo ho pôvodne odmietol.
Momentálne
mu to vôbec nebolo jasné.
Jeho
strach z toho muža, akoby stratil opodstatnenie, keď si uvedomil, koľko
potešenia by mu dokázal poskytnúť.
„Máte veľké šťastie, Tae-woong, ani neviete,
ako dlho som sa snažil, tohto chlapca dostať, ale on stále odolával
a napokon ste to vy, komu padol k nohám.... takýto poklad...“ počul
jeho prerývaný hlas, v ktorom sa skrývala túžba.
Rain
protestne otvoril ústa no zároveň, neurobil nič proti tomu, aby tú ruku dostal
preč.
Tentoraz
to bol Midorima, ktorý si privlastnil jeho pery a nedovolil mu si ani na
chvíľu vydýchnuť.
Mužova
ruka ho pod stolom ďalej nekompromisne hladila a pomaly sa blížila k zipsu.
Bol
tvrdý, a oddával sa pozornosti tých dvoch silných mužov.
„Áno,
to nepochybne mám...“ napokon odvetil
jeho pán a nadvihol Rainovo tričko, bozkával ho, nežne láskal jeho bradavky a sal ich spôsobom,
ktorý v ňom vyvolával túžbu po ďalších rozkošiach.
Miloval
ten pocit, byť nimi oboma ovládaný.
Minulosť
„Rain!“
Sestrin hlas, ktorý
sa pozvoľna menil na takmer bolestivý nárek, ho prinútil posadiť sa na posteli.
Yong Hwa sa tiež
pohol, no omnoho pomalšie než on, a vyrazil so seba tú skutočne najhoršiu
vetu...
„Ja ti to
vysvetlím... ja...“
„Sestra, ja...“ začal
aj Rain, keď našiel svoj hlas.
Udrela ho.
Jej dotyk ho pálil na
líci.
Jej pohľad bol takmer
neznesiteľný.
A on tomu stále
ešte nerozumel.
Nedokázal pochopiť.
Ako ich tam mohla
nájsť?
Neočakával, že sa tam
objaví, nemala tam byť, ona predsa do tej chatky nikdy nechodievala a už vôbec
nie o takomto čase.
Mala by byť predsa v práci...
„Čo mi chcete,
vysvetľovať! Vy obaja, choďte do pekla! Obaja sa mi hnusíte!“
Vybehla zo spálne,
tresla dverami tak prudko, až sa zatriasli okenice.