Pradiarska ulička 10. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto. 

po mojej korektúre, varovanie náznaky 18+ 

Pre weras, Abequa, Mononoke, bacil, profesor.

„Uvidíme, Potter, ako budete reagovať, keď prejdeme od slov k činom... A neuškŕňajte sa toľko!“ varoval ho Snape a mračil sa čoraz viac.

„Nechajte sa prekvapiť...“ dodal Harry omnoho smelšie než predtým.

Nepociťoval žiadnu úzkosť v súvislosti s jeho dotykom, práve naopak, snažil sa tlmiť svoje nadšenie, aby profesora neodradil od ďalších prípadných krokov, no tomu spokojnému úsmevu sa nedokázal ubrániť ani keby chcel.

„Zdá sa, Potter, že tá vaša povestná drzosť vás neopustila, opäť ste to vy,“  Snape povedal niečo, čo mohlo vyznieť takmer ako pochvala, nebyť toho ako neprístupne sa pritom tváril.

No opäť s ním jednal omnoho miernejšie než mal vo zvyku, čo si Harry plne uvedomoval a považoval to za prejav jeho náklonnosti voči nemu.

Snape sa postaral aj o to, aby sa umytý riad poukladal na správne miesto.  Harry ho potichu pozoroval, stále ešte fascinovaný tým, ako  dobre sa zrazu cítil a takmer si prial, aby to už nikdy nemuselo skončiť. Vedel by si predstaviť aj to, že by tu takto mohli spolu nejaký čas vydržať a nijako by sa tejto možnosti nebránil.

Snape ešte dal do poriadku pár vecí, ktoré sa mu zrejme nepozdávali, lebo nejaký čas si kritickým pohľadom premeriaval celú kuchyňu a Harry len sledoval ako zručne a rýchlo umiestnil všetky veci na svoje miesta.

Harry neprotestoval, páčilo sa mu, že niekto pre zmenu upratuje uňho a pomáha mu, hoci aj magickým spôsobom.

 „V ktorej miestnosti sa cítite najlepšie?“ opýtal sa ho, Snape napokon, keď už bolo všetko hotové.

Harry o tom nemusel dlho premýšľať.

„Vo vašej spálni...“ hlesol po pravde, čiastočne  nespokojný s tým ako to práve teraz vyznelo.

Snapov výraz tváre bol nečitateľný, no nevyzeralo to tak, že by sa naňho chystal kvôli tomu kričať, preto bol Harry spokojný s daným stavom.

„Zaujímavé, vskutku ma čoraz väčšmi zaráža, tá vaša indiskrétnosť, no povedzme, že je to tak, neostáva nám teda nič iné, len sa tam vrátiť...“ vyhlásil takmer, akoby jeho voľbu len veľmi opatrne schvaľoval.

A ukázal rukou na tie správne dvere.

Harry cítil každý úder svojho srdca, keď spoločne opäť navštívili tú miestnosť.

Nejaký čas sa tam len krútil, akoby nevedel, čo si môže v jeho prítomnosti ešte dovoliť, neisto sa obzeral, takmer akoby bol v profesorovej spálni po prvý raz.

„Sadnite si!“ sykol Snape a on poslúchol, takmer akoby bol vedený akousi neviditeľnou rukou, zamieril rovno k posteli a skončil na jej okraji, tvárou obrátený k profesorovi. 

Vyživovacia mágia stále kolovala v jeho tele.

Prial si byť opäť silný, opäť dovoliť svojmu telu, aby sa vrátilo späť do toho istého štádia ako predtým.

Bol spokojný a pociťoval istú formu šťastia, ktorá ním prechádzala, keď sa mal možnosť dívať do tých čiernych očí, tak veľmi túžil po ich prítomnosti, tak veľmi dúfal, že tentoraz nepremárni svoju šancu. Predsavzal si, že tentokrát si nič neodoprie.

„Budem skúmať vaše reakcie, ak by vám bolo čokoľvek z toho, čo urobím nepríjemné, dajte mi vedieť...“ upozornil ho Snape, ktorý k celej tej veci pristupoval s omnoho väčšou vážnosťou ako on.

Harry pomaly prikývol.

„Otočte sa...“

Zaznel ďalší príkaz.

Snape bol teraz za jeho chrbtom.

Trochu stuhol.

Slabý pocit ohrozenia prenikol do jeho mysle, ako pripomienka toho, že ešte ani zďaleka nemôže oslavovať víťazstvo.

 Musel sám sebe pripomínať, že je to Snape, kto sa takto ocitol za jeho chrbtom.

„Nepohodlné, Potter?“

Starší muž položil obe ruky na jeho plecia.

„Neviem, ja len...“ hlesol Harry potichu.

To bol ten druh dotyku, pri ktorom by sa teoreticky mohol cítiť ohrozený, ak by to urobil niekto, komu by nedôveroval.

A on proti svojej vôli opäť pocítil menšiu vlnu nepohodlia.

No pod vplyvom jeho rúk, ktoré prejavili voči nemu dostatočnú dávku pochopenia, sa postupne uvoľnil a poddal sa im. 

Cítil sa tak príjemne, tak uvoľnene a myslel len na to, aké by to bolo, keby sa ho dotýkal čoraz viac.

 „Pokúste sa opäť dýchať, Potter...“ bol opäť napomenutý, keďže zrejme zabudol na to, ako sa robia isté nepochybne životne dôležité veci, keď Snapove ruky zozadu objali, pomerne opatrne,  profesor ho nedržal vôbec tak silno, aby to v ňom vyvolalo ďalší záchvev,  a on sa pohodlne oprel o jeho hruď.

To bolo v poriadku.

Takto to bolo ešte omnoho lepšie.

Nebol preňho len obrazom, ale aj hmotnou osobou, čo v ňom umocňovalo pocit spokojnosti.

A keď Snape opäť prehovoril, len počúval jeho práve teraz veľmi podmanivý hlas: „Dualmancia bude pre vás vďaka Temnému pánovi, veľmi podobná, založená takmer na bezhraničnej dôvere, Potter, hlavne vy ju budete takto vnímať, ako krok do prázdna, ako niečo nové, čo by vo vás mohlo prebudiť strnulosť, lebo to bude niekde za vami, všetok ten chaos, ktorý spôsobil Temný pán, spolu so mnou a mojím vplyvom... Nebudete sa môcť na to všetko pozrieť priamo, to budete musieť nechať na mňa... To som vám do poznámok nenapísal, lebo som chcel, aby sme o tom hovorili, osobne...“

„Ja vám dôverujem...“ vyhlásil Harry napokon a prial si, aby sa naňho mohol pozrieť, aby videl, či jeho slová majú naňho nejaký účinok, ale nebolo mu to umožnené, lebo profesor pokračoval: „Čoskoro uvidíme, koľko je na tom pravdy...“ 

Ešte stále pochyboval o tom, či mu to umožní.

Harry jeho slová nebral na ľahkú váhu, vedel, že tu vždy budú isté prekážky, ktoré bude musieť pomaly prekonať.

Nejaký čas ho profesor nechal len oddychovať, sedeli tam, spolu obklopení príjemným tichom.

Nevedel ako dlho presne, cítil v sebe tú nádej, ktorú nemohlo nič zničiť, aspoň nie dnes.

Kedykoľvek inokedy, len nie v tejto chvíli.

A prišla k nemu jedna z tých zúfalých myšlienok.

 „Môžem sa vás aj ja dotknúť?“ navrhol Harry, prebehlo mu to hlavou, ako vhodný spôsob na vytvorenie určitej atmosféry, za ktorú budú neskôr nepochybne vďační.

Snape mlčal dlhší čas.

„Aký máte na to dôvod?“ opýtal sa napokon.

„Moje listy, a to čom som vám v nich napísal, ja viete, predsa, že som to myslel vážne a nedovolil by som si sa s vami zahrávať... chcem, aby ste sa tiež cítili pohodlne, aby ste... prijali či aspoň porozmýšľali o tom, či by ste aj vy... neboli ochotný pouvažovať nad tým, že by sme to spolu mohli skúsiť...“

Ticho.

Ďalšie a omnoho intenzívnejšie skúmanie každého rušivého zvuku a mierne napätie, ktoré sa ho zmocnilo, keď začínal ľutovať, že to takto naraz vytiahol a obával sa odmietnutia viac než čohokoľvek iného.

„Dobre, Potter, budem o tom rozmýšľať, nedám vám odpoveď hneď, no povedzme, že nebudem túto myšlienku ani len úplne zatracovať... tentokrát...“ jemne zdôraznil to posledné slovo. 

„Ale tie dotyky, a tak... to by sme snáď mohli...“ opatrne naliehal mladý muž v jeho objatí.

Harry si už začínal myslieť, že mu súhlas na niečo také intímne nikdy neudelí. Čiastočne to znižovalo jeho radosť s mužovej blízkosti.

„Naozaj vám to pomôže?“ opýtal sa jeho spoločník napokon, hlasom, ktorý prezrádzal istú mieru únavy.

A Harry si uvedomil, že sa oňho po celý čas musel starať, že bol v jeho mysli a pomohol mu, čo ho nepochybne stálo veľa úsilia a takisto aj sebazaprenia.

„Áno, pane...“

Pocítil, ako ho tie dobre známe ruky opustili a on sa mohol opäť otočiť tvárou k nemu.

„Vlastne by som chcel, chcel by som, aby sme...“ bolo ťažké to priamo vysloviť, no vedel, že čas hrá stále proti nim.

Zatiaľ sa v týchto veciach nedostal veľmi ďaleko, po vojne to takmer nestálo za nič,  nebolo nutné o tom ani len hovoriť, jednoducho, nezniesol ani len pomyslenie na blízkosť inej osoby, v takom zmysle, aj keď sa o to pokúšal a vyčítal si, že nedokáže uniknúť, prepadal sa stále hlbšie a hlbšie a neprial si, aby si to niekto odniesol s ním.

A to čo bolo predtým, bolo takmer ako detské hry, takmer nepodstatné.

S mužmi toho skutočne neprežil veľmi veľa, aspoň nie čo sa týkalo takýchto záležitostí.

On sám by povedal, že s Temným pánom zažil asi to najpevnejšie spojenie.

No nebolo to presne to, čo by si prial.

„Takže takto si tú našu spoluprácu predstavujete, Potter?“ opýtal sa ho Snape, bez toho, aby mal možnosť čeliť jeho otvorenému hnevu, čo považoval za dobré znamenie.

„Dotýkať sa ma,  možno aj sex? To je to, čo sa tak veľmi bojíte vysloviť?“

Poslušne prikývol.

Profesor sa naňho díval, akoby pozoroval nejaký zvláštny a obzvlášť neobvyklý druh.

A nejaký čas trvalo, kým si sformoval odpoveď, opäť prispôsobenú jeho stavu.

„Skutočne to chcete?“ opýtal sa ho starší muž ešte raz a pozoroval ho omnoho dôkladnejšie.

„Áno, chcem, pane, prosím...“ vyhlásil takmer bez zachvenia, prial si vyhrať ten neľútostný boj s časom.  

Cítil sa mladší, silnejší, akoby už len myšlienka na to, že by profesor bol ochotný na niečo také pristúpiť, v ňom vyvolala príjemnú odozvu.

Neočakával, že by sa mu práve teraz mohol páčiť, bol len spolovice taký ako predtým, nerobil si ilúzie, čo sa týkalo jeho momentálneho vzhľadu, no veril tomu, že práve on tomu bude rozumieť.

A mal možnosť sa o tom presvedčiť, keď ho starší muž pobozkal, keď spoznal aké to je, dostať bozk práve od neho.

Klesol na posteľ a dovolil mu, aby pokračoval, jeho ruky sa nenútene snažili dostať čo najbližšie, dotknúť sa, tak zúfalo bojovali s gombíkmi, ktorých bolo zrazu akosi príliš veľa.

Nezaobchádzal s nimi veľmi šetrne, kým sa nechal viesť, tým mužom, ktorého práve teraz spoznával s úplne inej perspektívy.

Cítil mierny tlak jeho tela na svojom, tentoraz už len napol oblečeného, lebo jeho prirodzená mágia zaúčinkovala a rozšírila jeho pole pôsobnosti. Jeho odev aj Snapov habit, kamsi zmizli a ani len nevedel, či ich vôbec dokáže vrátiť späť.

Mágia v ňom si priam sama hľadala cestu, ako sa čo najskôr dostať, čo najbližšie k nemu.

Neubránil sa nežnému skúmaniu, ktoré priam nemalo konca, vyvolávajúcemu spokojnosť aj uňho samého.

Ich bozky boli vášnivejšie, ich blízkosť tesnejšia, nebolo nutné nič riešiť o ničom rozmýšľať.

Snape však sebou mimovoľne trhol a dotkol sa svojho predlaktia.

Harry siahol na jeho ruku.

„Potter, to radšej nerobte...“

No Harry neodtiahol ruku, aj napriek tomu, že ho zasiahla čiastočná bolesť, spojená zjavne s planutím Temného znamenia.

Snapova podoba sa akoby zakolísala.

A habit zrejme nebol až tak ďaleko, ako si pôvodne myslel, lebo netrvalo dlho a Snape ho mal na sebe opäť oblečený.

„Pán profesor, čo sa deje?“

 „Zdá sa že je nutná moja účasť na druhej strane, dávajte na seba pozor a poslúchajte moje inštrukcie, inak si to s vami osobne vybavím...“

Stihol mu ešte povedať, kým nezmizol.

Harry na nejaký čas nič nevidel ani nepočul a takmer sa toho začínal obávať, no napokon, sa všetko opäť vyjasnilo a pri jeho nohách sedel opäť len Severín.

„Tak poď... pôjdeme sa pozrieť, čo sa deje...“

Harry ho vzal do náručia a vrátil sa späť k sledovaniu spomienok, mienil tú energiu, ktorú dostal, využiť hlavne na to, aby sa mu podarilo prehliadnuť ďalšie spomienky, už v nich stihol nájsť určitý systém, a pokiaľ bola jeho prítomnosť vyžadovaná, možno to bola jedna z tých spomienok, ktorá by mu mohla pomôcť pri otvorení procesu.

9. kapitola

11. kapitola

poznámka: taká zvláštnosť, inak neviem či ste zachytili, či nezachytili, ale nuž chystám sa urobiť si 1 výtlačok Otcovskej lásky, teda na pamiatku a tak... papier proste znesie všetko a no z jednej firmy, kde som bola už čiastočne dohodnutá mi potom zrazu prestali odpisovať, tak si myslím, že je to kvôli tomu, že je to slash-knižka, (knižná väzba) teda osobne mám taký pocit, keďže schránku plnú nemám a písala som aj na druhý kontaktný mail,  nielen na prvý a najprv všetko šlo a potom nič...  Nuž môžem sa aj mýliť, ale mám taký pocit, že je to tým...

Nuž mám to teraz vybavené inde, tak som zvedavá, ako to dopadne... teda... Snáď sa už nikto nezľakne, uvidím teda zajtra...