varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
po mojej korektúre.
poznámka: zajtra musím dačo vybavovať takže bude aktualizačná pauza zas...
Harry Potter sedel v hlavnej spálni, ktorú by
mohol s pokojným svedomím stále nazývať Snapovou a čakal na profesorov príchod.
Bola strohá, elegantná a absolútne odolná voči
akýmkoľvek zmenám.
Nechcel sa tam priveľmi obzerať, hlavne preto, že mu
istý čas trvalo, kým si zvykol na myšlienku, že tu môže len tak sedieť
a čakať na jeho príchod. Teraz
to už bolo iné než predtým, keď testoval Snapovu kúpeľňu, pretože vtedy ešte
nemalo dôjsť k ich osobnému stretnutiu.
Áno, Snape mu
to tentoraz dovolil, ale aj tak to v ňom vzbudzovalo miernu nervozitu.
No ani zďaleka nie takú, ako Severín, ktorého musel
doslova odháňať od tej malej sovičky, pre ktorú vybral meno Nyx.
No aj tak ho svojím spôsobom tento dar potešil,
a vedel, že ak bude mať chuť komunikovať so svetom, bude to práve Nyx, ktorá mu to rada umožní.
A ten previnilec Severín, akoby snáď vedel, že
práve teraz myslí na záležitosti spojené s ním, pomerne obratne vyskočil k nemu na posteľ,
tváril sa mimoriadne dôležito a on ho napäto pozoroval, pretože práve
tento zdanlivo obyčajný kocúr, mal
byť jeho spojením s vytúženou osobou.
„Nyx, nie je pre teba... nesmieš zabúdať na to, že je
to dôležitý dar...“ pokarhal ho, pretože mal pocit, že to neurobil dosť
dôsledne.
No nedokázal sa naňho dlho hnevať.
Počas čakania na pána domáceho ho hladil po čiernej
srsti.
A upínal sa k tej túžbe po príchode toho muža,
ako k svojej jedinej záchrane pred všadeprítomnou temnotou.
A namiesto strachu bol opäť vzrušený tou predstavou, že dnes bude
môcť byť s ním.
Legilimencie aj dualmancie sa dosť obával, no isté
veci mu práve teraz bránili prežívať strach spojený s týmito preňho
nepríjemnými záležitosťami a sám sebe dovolil užívať si ešte nejaký čas
ten pocit.
Profesor mu nenariadil žiadne špecifické cvičenia, ani
vyčistenie mysle, chcel od neho len to, aby si vzal na seba niečo v čom sa
bude cítiť pohodlne, Harry zvolil voľné nohavice a dlhšie tričko, nič
mimoriadne, no jemu samému to vyhovovalo asi najviac.
Mal si vybrať v izbe
aj miesto, kde sa mu bude dobre sedieť, prípadne aj ležať, ak by to bolo nutné.
A Harry si akosi podvedome zvolil profesorovu
posteľ, skôr než stihol porozmýšľať o iných možnostiach, zrazu na nej
sedel a bolo to miesto, na ktorom sa vskutku cítil dobre, ako mal možnosť
zhodnotiť, keďže to už robil pätnásť minút a nedostavili sa v súvislosti
s tým, žiadne nepríjemné pocity ani úzkosť.
Boli tam aj iné pokyny, no tie už takmer do bodky
splnil a pripravil sa na to, čo má prísť tak, ako mu to profesor odporúčal.
Prišla stanovená hodina a on cítil ako jeho srdce
urobilo pár rýchlych a takmer bolestivých obratov, keď prešlo takmer
dvadsať minút od ich dohodnutého intervalu a stále sa nič nedialo.
Znervóznel.
Posunul sa o kúsok ďalej a snažil sa
priveľmi nemyslieť na to, že v minulosti sa možno stalo niečo, čo
profesorovi zabránilo dnes prísť za ním.
To bola vskutku prvá vec, ktorá mu napadla,
v súvislosti s týmto náhlym meškaním.
No napriek tomu ho zrazu zaplavila úzkosť.
Nepríde.
Možno si to rozmyslel.
Má na práci omnoho dôležitejšie veci než zachraňovať
CHLAPCA-KTORÝ-PREŽIL.
Neznášal, keď ho tak označovali, hlavne
v poslednej dobe mu to pripadalo ako jedna z tých prezývok, ktoré by
rád vymazal zo svojej pamäti, no práve teraz seba samého trestal tým označením.
So sklonenou hlavou mlčky sedel na mieste, vzal tvár
do dlaní a chvel sa.
Neovládateľne a nekontrolovateľne prežíval trpké
sklamanie spojené so strachom.
Čo
ak neprišiel, lebo je zranený?
Čo
ak mu ON spôsobil niečo hrozné?
ON bol predsa schopný takých činov a kto mohol
zaručiť, že práve profesor Snape nebude tým, koho si zmyslí trestať?
Snažil sa spomenúť si, kde v tom období, asi
Snape bol, no nedokázal sa sústrediť.
Nedokázal viac myslieť jasne, všetko sa prelínalo
a strácalo, akoby z neho samého unikala bolesť z neviditeľného
poranenia, tá bolesť, ktorej dokázal čeliť len s veľkým sebazaprením
a postupom času sa stával len Tieňom.
„Potter...“
Ten hlas, ho vytrhol z temnoty, do ktorej upadal.
Cítil akési zvláštne vlnenie, akoby sa okolo neho
šírila mágia z nejakého cudzieho zaklínadla.
Najprv ho to znepokojilo, no potom si uvedomil, že to
môže byť len on, len on by mohol
takto pozmeniť ochrany bytu.
„Už nejaký čas sa s vami pokúšam zhovárať, ale vy
nereagujete... preberte sa, konečne!“
Nemohol sa mýliť.
Ten hlas bol jedinečný.
Poznal ho dôverne, a tak dobre, aj ten jeho tón,
ktorým ho oslovil, akoby sa vrátil do tých lepších čias, akoby ich mal takmer
na dosah, kým mu opäť neunikli pomedzi prsty.
Harry si uvedomil, aké príjemné je počuť ho, napriek
tónu, akým ho oslovil, bolo to také blízke, jedno z tých narušení jeho
osobného priestoru, ktoré by si prial vyžadoval.
„Pane, ste to skutočne vy, alebo si to len namýšľam?“
Prestal sa triasť, pomaly zdvihol hlavu, takmer akoby
ešte nenadobudol istotu, či je to skutočnosť, alebo či sa s ním kruto
zahráva jeho vlastná myseľ.
Severín nebol na svojom mieste.
Namiesto neho na kraji postele sedel, Severus Snape.
Po okrajoch bola jeho podoba trochu rozmazaná,
a nie natoľko ostrá, no vyzeral ako on.
Aj ten jeho pohľad.
Tie jeho chladné čierne oči, ktoré si ho vždy prísne
premeriavali a dokázali sa mu aj kruto vysmievať.
Spoznával všetko.
A tešil sa z každého okamihu.
Harry pocítil ako mu pevne zovrel plece, takmer bolestivo.
No ani potom, ako jeho mozog zaznamenal to krátke
nepohodlie, muž nezmizol.
A aj on sa ho mohol dotknúť.
Takmer bez váhania siahol na jeho voľnú ruku.
Ich prsty sa dotkli.
A preplietli, lebo si to tak prial.
„Stačí vám takýto dôkaz? Alebo má snáď chcete ešte aj
pohladkať, aby ste si tým boli úplne istý?“
„Áno, pane, som ja.. len nerozumiem, ako...“
„Nebudeme sa zaťažovať vysvetľovaním týchto javov,
verte mi, že vašej nevinnej duši by sa to nepáčilo, keby vedela, ako sme
dospeli až k tomuto momentu...“
„Čierna mágia?“ vypálil Harry takmer na slepo.
„Nanešťastie...“ pripustil profesor Snape takmer
okamžite.
„Na tom nezáleží, aspoň nie teraz, ak je to jediná
možnosť, tak som ochotný sa s ňou zmieriť...“ dodal Harry obozretne
a bol rád, že Snape ešte stále nepustil jeho ruku, nepochybne pod vplyvom
toho, že si prial, aby si ešte nejaký čas potvrdzoval, že je skutočne
s ním.
„Výborne, vtom prípade môžeme začať... s tým, čo
je vskutku pre nás oboch prioritou...“
Pomaly prikývol.
„Zabudnite na všetko, čo som vám povedal
o legilimencii... nerobte nič, len mi dovoľte, aby som sa dotkol vašej
mysle...“ pomaly ho profesor oboznamoval s tým, čo bude robiť pre prípad,
že by na to náhodou pozabudol.
„Pripravený, Potter?“
„Áno, pane...“
Po jeho súhlase profesor začal s pracovať s jeho
mysľou.
Použil len neverbálnu formu, len akési zašepkanie,
ktoré nemalo takú silu, ako keď zaklínadlo vyslovil nahlas.
A Harry sa prudko nadýchol, keď pocítil ako
pomaly prenikol cez vrstvu zdanlivo neškodných myšlienok.
Nič sa nedialo, Snape pomaly prechádzal tou mierne
rozbúrenou hladinou a klesal do nej so zdrvujúcou ohľaduplnosťou.
Pomaly.
Nenásilne.
Až po určitú hranicu.
Kedy sa tlak zvýšil, prúdenie spomienok sa zrýchlilo
a on pocítil prvú vlnu nepohodlia.
Opäť sa zachvel.
„Len pokojne, neublížim vám, nebudem na vás vyvíjať
tlak...“ tichým hlasom ho ubezpečoval jeho spoločník.
Pevne zovrel Snapovu ruku a naplno sa oňho
opieral.
A profesor čakal.
Na moment, keď mu bolo dovolené vstúpiť do nižších
vrstiev.
A keď sa Harry viac uvoľnil, pokračoval vo svojom
snažení.
Bol strhnutý do prudkého víru.
Spomienky prebleskovali tak rýchlo, Snape neútočil, no
on nemohol zadržať v sebe ten pocit, ten neutíchajúci pocit zrady, ktorý v ňom
prebudil vstup inej osoby do jeho osobného priestoru.
Snape pracoval rýchlo a precízne, nezdržiaval sa
priveľmi, no aj tak cítil čiastočný tlak a ponáral sa do strachu, do tej
istej úzkosti, ktorá mu občas bránila voľne dýchať.
No aj tak to začínalo byť nepríjemné, ťažko
zvládnuteľné, jeho myseľ sa začala vzpierať, bolestne reagovať na prítomnosť
niekoho, kto by mohol predstavovať relatívne ohrozenie.
„Už to bude, Potter, ešte chvíľu vydržte... Dokončím
to, už som blízko... “ upokojoval ho Snape tlmeným hlasom.
A pomohol mu tým, že ho držal, takmer až
v objatí.
Bolo by to príjemné, keby sa neobával čo i len
najmenšieho tlaku vo svojej mysli.
Snape nijako nekomentoval stav jeho mysle a po
istom čase, toho nepovedal viac než bolo nutné, a keď napokon opustil jeho
myseľ, Potter prudko dýchal a triasol sa v jeho objatí.
„Už je to v poriadku, dokončil som to...“ povedal
profesor hlasom, v ktorom nebola
ani stopa po sarkazme.
Snapove ruky sa pozvoľna presunuli na jeho chrbát,
a on sám sa oňho len opieral a snažil sa neupadnúť do záchvatu
paniky, stálo ho takmer nadľudské úsilie, udržať to.
No mágia ho zradila a zatriasla vecami
v jeho dosahu, akoby to bol posledný varovný príznak pred výbuchom.
„Prepáčte, ja len... neviem to kontrolovať...“ priznal
Harry napokon a nebolo jednoduché si to pripustiť, obzvlášť nie pred ním.
„To je pochopiteľné, vzhľadom na to, čo som mal
možnosť vidieť...“ povedal mu Snape, keď ho pomaly pustil zo svojho objatia.
Nepáčilo sa mu to, a opäť sa mimovoľne prisunul
bližšie k nemu.
Nebol odmietnutý, Snape mu dovolil, aby sa oňho oprel
z čoho zrejme usúdil, že to čo mal možnosť vidieť ani jeho nenechalo
chladným.
„Je to veľmi zlé, pane... môžete s tým niečo
alebo je to... je to nezvratné?“ časť z neho, akoby odmietala bojovať a túžila
zavrieť oči a poddať sa tomu prúdu, bolo to také lákavé, len tak nechať
všetko za sebou, len tak sa zriecť bolesti spojenej s nekonečným bojom.
Oddýchnuť si.
No zároveň tu bola iná časť, tá ktorá si priala za
každú cenu žiť, a ďalej bojovať a hlboko v ňom sa ešte stále
ozýval ten hlas, ktorý mu bránil podľahnúť.
Tá časť, ktorá ho nútila zase vstať, vždy keď
nasledoval pád a nezmierila sa s tým, že by sa mohol len tak bez boja
vydať na cestu, ktorá jemu ešte nebola určená.
„Nedá sa ani
opísať to, čomu ste čelili... U Svätého Munga s tým skutočne nemohli
veľa urobiť, je to veľmi subjektívna záležitosť... veľmi špecifická... len
veľmi málo ľudí, po niečom takom vôbec dokáže fungovať...“ profesor Snape sa s ním pokojne zhováral,
nerobil žiadne prudké pohyby, len ho držal a on sa čoskoro v jeho prítomnosti
cítil bezpečne.
Bol unavený.
Chcel mu toho toľko povedať, na toľké veci sa opýtať,
no nedokázal prekonať únavu spojenú s preniknutím do jeho mysle.
Zaspal.
***
Prebudil sa prikrytý a s hlavou
bezpečne uloženou na vankúši.
Z ľavej strany naňho
hľadeli Severínove oči.
Tlmene zaklial, keď si
uvedomil, že polovicu času, ktorý mali pre seba vyhradený, jednoducho prespal.
Okamžite vstal
z postele.
A na stolíku naňho
čakal narýchlo napísaný odkaz:
Náš čas sa pre
tentokrát skončil, zhodnotím Váš stav a budem Vás informovať
o ďalšom postupe. Oddychujte, Potter, priveľmi
sa nenamáhajte a snažte sa jesť aspoň
po malých dávkach.
Čoskoro
sa s Vami opäť skontaktujem.
SS.
