a motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
po mojej korektúre
Pre weras, Abequa, Mononoke, bacil.
Prebudil sa v dvojlôžkovej
posteli.
V Snapovej spálni.
Cítil sa omnoho
lepšie, telom mu prechádzalo príjemné teplo a energia ním prúdila,
takmer akoby ho už vôbec nič netrápilo.
Nevedel, ako sa tam
dostal, no predpokladal, že tmavá postava, ktorú vnímal len veľmi okrajovo,
bola riešením tejto záhady.
Okamžite sa ho zmocnil
nepokoj.
Ak to bol Aberforth,
nepochybne bude trvať na tom, aby čo najskôr navštívil nemocnicu svätého Munga.
Preto sa čo najrýchlejšie
posadil.
Rukou si prešiel po
tvári, a nejaký čas neisto pátral po svojich okuliaroch.
No neboli nikde
v dosahu.
A osoba, ktorá mu
pomohla, pomaly podišla bližšie.
„Pane, prepáčte, moje
okuliare...“ zamumlal Harry rozrušene a upokojil sa, až keď boli do jeho rúk vložené okuliare a mohol si
ich pomaly nasadiť.
Srdce mu takmer
poskočilo, keď mal možnosť rozoznať tie dobre známe črty.
„Potter, môžete mi
vysvetliť, čo ste to stvárali?“ obdaril ho profesor mimoriadne prísnym
pohľadom.
Snape sa posadil k nemu
na posteľ.
Tácku s akýmsi
nevábne vyzerajúcim elixírom odvarom položil na nočný stolík.
Nevoňalo to veľmi dobre,
ale na tom vlastne ani nezáležalo.
Nemohol hovoriť.
Nedokázal zastaviť ten
impulz, ktorý ho prinútil pomaly sa
nadvihnúť a doslova stiahnuť Snapa do pevného objatia.
V nestráženej
chvíli ho takpovediac aj pobozkal.
Presnejšie len sa zľahka
obtrel o jeho pery.
Snape sa tomu nebránil,
no nevynaložil ani žiadne úsilie na to, aby z toho urobil skutočný bozk.
Zjavne sa nestávalo
často, že by čelil takejto forme preňho pomerne neprimeraného správania.
No zrejme vzhľadom na to
v akom stave Harryho našiel, bol mladý previnilec uchránený od jeho ostrej
kritiky.
„Potter, radšej si šetrite sily... na
neskôr... Ešte budete musieť vypiť aj toto... pravda, ak sa nechystáte umrieť
od hladu, čo vám nemôžem dovoliť...“ pošepol mu Snape neúprosne a jeho
hlas nestrácal nič zo svojho povestného chladu.
Nebolo veľa príležitosti,
počas ktorých by zakolísal.
Jednou z nich bol
však len ten okamih, keď bol nútený poslúchnuť riaditeľovu prosbu
a vysloviť smrteľnú kliatbu.
Harry si to však vtedy
neuvedomoval, horel v ňom neúprosný hnev, ktorý nič nemohlo zastaviť
a bol bezmocný, čo ešte viac zvyšovalo jeho podráždenosť.
„Ako ste to zvládli, ako
ste zvládli to...“ vyslovil to nahlas, takmer bez toho, aby sa nad tým poriadne
zamyslel.
„Čo presne, Potter?“
„Harry,“ opravil ho
neisto.
No on zrejme nemal v úmysle nazvať ho menom.
Ešte nie.
A Harry si nebol istý, či
bude mať čas čakať na to, kým to profesor dokáže.
Snape však nepatril
k ľudom, ktorí vám povedia to, čo si najviac želáte počuť.
Aspoň nie pokiaľ od toho
nezávisí výsledok vojny.
„O čom presne to
hovoríte?“ opýtal sa ho, keď sa vymotal zo svojich zmätených myšlienok.
A uvedomil si, že sa
preriekol, to na čo si práve teraz spomenul, sa ešte nestalo v čase, z ktorého
profesor prišiel.
„Mrzí ma to, prepáčte,
ako ste zvládli to, keď moja matka... keď ona a vy... počuli ste proroctvo,
povedali ste to jemu a potom sa stalo to... to všetko...“ rýchlo sa
opravil.
Snape ho od seba opatrne
odtisol, nemusel na to vynaložiť vôbec veľkú námahu.
„Nikdy si to neprestanem
vyčítať, no je to moje bremeno, nie vaše, je to jeden z dôvodov, prečo sa
venujem istým činnostiam, povedzme, že to je môj spôsob ako sa vyrovnať
s mojimi vlastnými démonmi... Bude lepšie, ak náš čas využijeme na to, aby
ste mi povedali, o čo sa to tu snažíte? Ako je možné, že sa o vás
nikto nestará? Prečo ste tu sám, a čo má znamenať to, že sa zrazu tak
rýchlo vzdávate a práve vy... “ neodpustil si profesor elixírov to menšie
podpichnutie.
Harry to rešpektoval
a rozhodol sa mu poskytnúť pravdivú odpoveď.
„Nie je to bezpečné, ja...
mohol by som im ublížiť, už som to urobil... už som niekoho zranil, počas
jedného z tých záchvatov paranoje... Ja... nemohol som zniesť to, že sa
vám kvôli mne niečo stalo... bál som sa, keď ste sa tak dlho neozývali... bál
som sa, pane, že som sa... že kvôli mne... a nemohol som zniesť myšlienku,
že už za mnou možno neprídete...“
Snape si ho nejaký čas
len premeriaval, akoby sa snáď snažil kontrolovať svoj hnev a nepochybne
sa mu to aj podarilo, keďže sa zdržal ostrých komentárov.
„Nemohol som sa
s vami skontaktovať, Temný pán ma náhle povolal, a keďže nie je ešte
úplne presvedčený o mojej vernosti, musel som s ním nedobrovoľne
stráviť istý čas... usúdil som, že bude lepšie za vami prísť
a skontrolovať vás radšej osobne a čo najskôr, keďže prešlo viac času
než som predpokladal...“
Harry pomaly prikývol.
„Ste... ste
v poriadku...“ opýtal sa svojho bývalého profesora napokon.
„Áno, som...“ chladne
vyhlásil jeho spoločník, opäť to bola jedna z tých kontrolovaných
odpovedí.
Snape opatrne siahol na
tácku, zdvihol čašu, premiešal jej obsah a opatrne mu ju vložil do rúk.
„Vypite to po malých
dúškoch... až do dna...“
„Ostanete so mnou?“
skočil mu Harry do reči, za čo si vyslúžil ďalší nepríjemný pohľad, no Snape
naňho opäť bral ohľad, zrejme viac než zvyčajne.
„Ostanem tak dlho, ako
budem môcť...“ vyhlásil napokon o niečo príjemnejším tónom, než mal vo
zvyku.
Harry si váhavo
nasmeroval čašu k ústam.
Trpkú chuť mierne
zjemňovalo niečo, čo chutilo takmer ako med.
Takmer nežné pohladenie,
ktoré ho podnietilo k tomu, aby pil ďalej.
A po jeho tele sa
s každou dávkou rozlialo ďalšie teplo.
Cítil pulzovanie mágie
hlboko v sebe, akoby opäť ožívala s každým dúškom.
„Uľahčí vám to prijímanie
potravy... a iné záležitosti s tým spojené... čoskoro opäť pocítite
hlad, no budete jesť tak, ako vám to vysvetlím, zo začiatku menšie porcie
a častejšie do dňa... a neželajte
si ma, ak zistím, že to nedodržiavate... a ten predchádzajúci elixír slúži na
vyživovanie organizmu... budete sa cítiť silnejší...“ informoval ho Snape pomerne
podrobne o tom, čo na čo by sa mal zrejme opýtať, no Harry si skrátka vzal,
čo mu dal, lebo mu dôveroval, bol presvedčený o tom, že mu môže opäť
pokojne zveriť do rúk svoj život.
Niečo podobné mu dali aj
v nemocnici, ale nemalo to ani zďaleka také príjemné účinky, ako odvar,
ktorý mu dal on.
Účinok jeho pomoci sa
dostavil takmer okamžite.
Rozhodne necítil to
pulzovanie mágie, ani tú silu, ktorá akoby odniekiaľ priam nemilosrdne
prerazila na povrch.
A mal pocit, že by
mohol dokázať všetko, že by opäť dokázal prekročiť svoj tieň, ak by to bolo
potrebné.
„Ďakujem vám, pane, mrzí
ma, že som vám spôsobil starosti....“ vyhlásil mladý muž napokon, keď poslušne
vyprázdnil celú čašu a položil ju späť na tácku.
„Ešte som s vami
neskončil, Potter,“ poznamenal Snape nespokojne a nereagoval na jeho
poďakovanie.
„Čo sa týka vašej mysle,
pustil som sa do analýzy ešte počas toho prvého večera, preto mám pomerne jasný
obraz o vašom momentálnom stave, je to horšie než som čakal, nie ste na
tom vôbec dobre, veľa toho, čím ste boli je zničené a bude nutné sa
zmieriť aj s tým, že došlo k niektorým nezvratným zmenám, no sú
tu stavy, ktoré môžeme spolu odbúrať, ale
nebudú vám stačiť len vyživovacie elixíry... Skutočne je nutné vzhľadom
na rozsah poranení vytvoriť medzi nami dualmanciu,
aby sa mi podarilo pretrhnúť ten začarovaný kruh, ktorý vám nanútil Temný
pán... No nemôžem vám zaručiť pozitívny výsledok... musíte počítať aj
s tým, že to nemusí vyjsť podľa mojich predstáv... A čo sa týka vašich snov, predpokladám,
že boli vložené preto, aby vás takýmto spôsobom odrádzali od kontaktu
s osobami, o ktorých Temný pán vedel, že vám na nich záleží... “
Harry to všetko pochopil
a prijal, pomerne rýchlo.
„Čo navrhujete?“ opýtal
sa ho pomerne netrpezlivo.
Pretože nech to už malo
dopadnúť tak či onak, práve teraz, túžil skôr po vyliečení, ako po páde do tmy.
„Odporúčal by som vám,
pokus o celkovú obnovu, dualmanciu v kombinácii s vyživovacím
procesom. Postarať sa o dušu, ale aj o telo... a nič z toho
nezanedbať... Budete potrebovať veľa síl na to, aby ste dokázali čeliť tomu, čo
si pre nás Temný pán pripravil... Nepochybne práve preto bude teraz vhodné, aby
ste sa pokúsili vstať a zjesť večeru...“ opatrne sa stiahol z jeho
postele.
Vzal so sebou podnos
a zrejme zamieril do kuchyne.
Harry ho pomaly
nasledoval.
Pod vplyvom tých elixírov
sa mu kráčalo ľahko a skutočne začal pociťovať hlad.
Po takom dlhom čase to
bolo takmer nepríjemné a najprv si s tým nevedel poradiť.
Snape pre nich prestrel
svoj stôl.
Boli tam teraz dve
stoličky.
Veľmi pekné, akoby
z nejakej starožitnej rady, o ktoré on sám párkrát zakopol.
Jedna mala poškodené
operadlo, no Harry ju nevyhodil, jednoducho preto, že sa mu páčil ten vzor na
nej.
Harry na svojom tanieri
videl, niečo čo pripomínalo jednoduchú a pomerne ľahko stráviteľnú kašu.
No nesťažoval sa,
predpokladal, že jeho žalúdok by momentálne aj tak nič iné nezniesol.
Namiesto toho poznamenal.
„Vy nebudete jesť?“
„Nanešťastie to kúzlo ma
isté obmedzenia... povedzme, že som sa postaral o to, aby to nebolo
potrebné...“
„To ma mrzí...“
„Dá sa to zniesť, no
teraz si už sadnite... lebo vám to vychladne...“ pripomenul mu profesor, že
jeho večera naňho už netrpezlivo čaká.
Sadol si na svoje miesto a robil mu spoločnosť, čo
sa Harrymu skutočne páčilo.
A jeho popletená
myseľ voči tomu nemala žiadne námietky.
Necítil ohrozenie tak ako
v prítomnosti iných ľudí.
Odhodlane ochutnal
a skutočne to nebolo až také zlé ako predpokladal.
„Na večeru si budete
dávať toto, urobím vám obmeny, aby to chutilo inak... počas dňa môžete pomaly
začať jesť normálne jedlo... podľa plánu, ktorý bude vyhovovať tempu vašej
liečby, budeme pridávať aj ďalšie zložky...“
„Áno, pane... ja...
urobím všetko, čo mi poviete...“ pokúšal sa ho o tom presvedčiť obzvlášť
preto, lebo ho viac nechcel sklamať.
„To dúfam, hlavne kvôli
vám Potter, pretože ak vás ešte raz nájdem v takomto stave ako dnes,
nedokážem ručiť za to, čo sa stane ďalej... Je vám to ja jasné?“ prebodol ho
pohľadom, ktorému nebolo možné odporovať.
„Už sa to viac nestane,
pane...“ opäť mu prisľúbil Harry.
Pomaly jedol a opäť
pociťoval to príjemné teplo, ktoré pulzovalo hlboko v ňom.
Skončil, až keď si bol
istý, že viac už nevládze.
Snape sa postaral
o to, aby riad poputoval do dresu.
A príslušné kúzlo
spôsobilo, že sa začal umývať sám.
„Budeme ešte dnes niečo
robiť, niečo z toho vášho liečebného plánu?“ zaujímal sa Harry.
„Dovolil som si vám počas
vášho nedobrovoľného spánku pomôcť a uľahčiť vám tak aspoň na čas život,
momentálne nie je nutný ďalší zásah... Urobíme
len pár jednoduchých skúšok, aby sme zistili, či by medzi nami mohla fungovať
dualmancia...“ profesor sa zatváril, akoby to bolo nejaké veľmi neslušné
a takmer poburujúce slovo.
„Ako to chcete urobiť?“
opýtal sa Harry takmer dychtivo.
„Na aké neprístojnosti to opäť myslíte,
Potter?“ mierne ho pokarhal Snape, keďže nepochybne správne vysvetľoval jeho
nedočkavosť.
„To by ste sa čudovali,
pán profesor, keby som sa odvážil vám to prezradiť...“ neodpustil si Harry
menšiu provokáciu.
A po dlhom čase sa
skutočne tešil na to, že iná osoba, ktorá je v jeho blízkosti, sa ho možno
pokúsi dotknúť.
A takisto rozmýšľam o tejto veci teda... len tak mi to napadlo
