názov: Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
Pre ell, Nade.
Stál
na chodbe pred tými dobre známymi dverami.
A nevedel
či sa odhodlá zaklopať, alebo odtiaľ radšej utečie, skôr než osoba, ktorá je za
nimi, zaregistruje jeho prítomnosť.
Takmer
mu tam prišlo nevoľno od toľkého napätia a Myoung-soo sa akosi nevedel
rozhodnúť medzi týmito dvoma dostupnými riešeniami. No napokon po pár
upokojujúcich hlbokých nadýchnutiach, rýchlo zaklopal na dvere tej kancelárie.
Nejaký
čas bolo ticho a on cítil svoje srdce, takmer akoby mu šlo vyskočiť
z hrude.
„Vstúpte...“
ozvalo sa pomerne strohé a rezervované vyzvanie.
Zverenec
pána Junga vošiel do Byunovej kancelárie.
„Dobrý
deň...“
„Dobrý
deň, Kim Myoung-soo... poď ďalej...“ pozval ho pomerne zhovievavo starší
úradník.
Pomaly
sa vliekol k nemu, chrbát mal zhrbený a hľadel do zeme.
Podarilo
sa mu odísť z domu bez toho, aby ho niekto sledoval či kontroloval, pretože poslúchol kamarátovu radu
a skutočne si nevzal so sebou nič, čo mu dali Jungovci.
„Sadni
si...“ pokynul mu, pomaly, zrejme pod vplyvom toho, že ostal akosi zarazene
stáť pred mužovým stolom.
Klesol
na tú stoličku, už vôbec nie tak ako predtým a ani zďaleka nie taký
vzdorovitý ako keď odtiaľto odchádzal.
Byun
ďalej prechádzal akési papiere a nechával ho na chvíľu vychladnúť.
Tváril
sa chladne a rezervovane tak ako vždy a on nadobudol dojem, akoby ho
jeho prítomnosť zaujímala len minimálne.
„Musím
s vami o niečom hovoriť...“ začal napokon Myoung-soo, keďže to ticho,
ktoré nastalo bolo prerušované len ťukaním pána Byuna do klávesnice, nového
počítača od istej veľmi známej firmy.
„Samozrejme,
počúvam ťa...“ zamumlal jeho poradca napokon.
A Myoung-soo
posilnený jeho zdanlivo dobrou náladou, to napokon vyslovil.
„Pán
Jung a ja... on so mnou spáva namiesto toho, aby bol len mojím
opatrovníkom a...“ keď už raz začal šlo to pomerne ľahko a všetko zo seba
dostal, keďže pán Byun, ho ani na chvíľu neprerušil, dokonca ani neprestal
písať.
„Nemôžem
u nich za týchto podmienok ostať... pochopte, že nie je možné, aby... to
aj naďalej trvalo... ja... musím odtiaľ urýchlene odísť...“ dodal napokon, nie
veľmi potešený tým, že robí správnu vec.
Pán
Byun, konečne prestal písať.
„To
je všetko, čo by si mi chcel povedať?“ opýtal sa ho, akoby mu snáď práve teraz
hovoril recepty na cupcakes a nie takéto pomerne závažné informácie
týkajúce sa jeho opatrovníckej rodiny.
„Áno,
pane...“ hlesol napokon.
Nepáčil
sa mu tón, akým to Byun, povedal, akoby sa ho snáď snažil okríknuť či umlčať.
Očakával samozrejme, že mu bude klásť množstvo otázok a že bude zložité
dosiahnuť, aby mu uveril, no chladnú ľahostajnosť, ktorá sa črtala vo výraze
jeho tváre neočakával ani náhodou.
„Počkaj
ma tu...“ sykol Byun napokon.
Vzal
si svoj mobil a bez toho, aby vôbec niečo komentoval, opustil svoju
kanceláriu.
Ostal
však pri dverách, pri jedinom východe z nej a Myoung-soo z toho nemal
dobrý pocit, lebo nemohol z tej kancelárie len tak odísť, pričom práve
teraz mal pocit, že by to čo najskôr mal urobiť, pretože niečo mu na tom nesedelo,
samozrejme Byun mohol volať políciu, aby to prešetrila, ale určite by to
neurobil bez toho, aby ho dôkladne nevyspovedal.
A keď
sa vrátil k nemu, stále nič nehovoril.
„Pane...“
„Seď
a mlč!“ zahriakol ho Byun chladne.
Chcel
odísť, ale postavil sa mu do cesty a Myoung-soo vedel, že nie je vhodné ho
dráždiť.
„Pane...“
„Povedal
som ti, aby si mlčal...“ nedal mu možnosť ani len dohovoriť.
Akékoľvek
pokusy o komunikáciu z jeho strany úspešne sabotoval, až do chvíle,
kým
do
kancelárie nevstúpil pán Jung.
Myoung-soo zbledol.
„Dobrý
deň, pán Byun...“ povedal jeho opatrovník.
„Dobrý
deň, pán Jung...“ Byunov hlas zrazu znel omnoho miernejšie a horlivo sa
ukláňal.
Pán
Jung položil ruku na jeho plece.
„Poď
Myoung-soo odveziem ťa domov...“
„Nie,
to predsa...“ našiel v sebe ešte dostatok sily na protest.
No
stačil jediný pohľad na pána Junga a bolo mu jasné, že už teraz stojí na
tenkom ľade.
A Byun
mu vôbec nepomáhal, keď tvrdil. „Ten chlapec si z nás opäť prišiel robiť
žarty, opäť s tým začína, mali by ste sa postarať, aby viac nemyslel na
také hlúposti, pretože po druhý raz ma už nedostane do podobnej situácie ako
naposledy...“ no nevyzeral nahnevane, skôr akoby len ďalej hral tú svoju hru na
nevšímavého a hluchého.
A Myoung-soo
tušil, že s tým predchádzajúcim záznamom sú jeho šance takmer mizivé. A akoby
nestačilo, počul pána Junga povedať: „Samozrejme, pán Byun, toho sa neobávajte,
ja osobne sa postarám, aby sa to viac neopakovalo... Dovidenia, pán Byun...“
„Dovidenia,
pane...“
Myoung-soo
bol stále zarazený a nedokázal sa pohnúť z miesta.
„Poďme,
Myoung-soo...“ prikázal mu jeho milenec pevným hlasom...“
Cítil
jeho pevné zovretie a ani sa len nepokúšal z neho vymaniť.
Podrobil
sa sile toho príkazu.
Nahnevaný
a zúfalý, prechádzal tou dobre známou budovou a nemohol povedať nič,
lebo tušil, akoby to skončilo.
Aj
tak by ho poslali domov s ním, lebo potom aké scény urobil naposledy, a to
že to vtedy nebola vôbec pravda, ale len jeho rozmar, si všetci veľmi dobre
zapamätali.
Nechal
sa odviesť do auta, ktoré bolo bez šoféra, pán Jung zrejme šoféroval sám, čo ho
ani trochu nepotešilo, lebo mal strach z toho, čo bude nasledovať.
„Doma
sa porozprávame...“ povedal mu pán Jung, čím mu dal najavo, že si praje, aby ho
počas cesty vôbec ani len neoslovoval.
„Dobre...“
hlesol napokon, pripútal sa a zapadol do sedadla.
A úspešne
sa snažil predstierať, že tam vôbec nie je.
