Vtedy som mala ten pocit 11. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

poznámka: po mojej korektúre, ale ešte bude ďalšia... príprava na knižné vydanie...

***

Počas tej noci sa s ňou udiala istá zmena. Niečo, čo postrehla zrejme len ona, no odvtedy už nič nebolo také ako predtým.

Ležala v posteli. S rukami pritisnutými pri tele. A zdalo sa jej, že všetko je zrazu iné. Už viac neplakala. Nehnevala sa. Cítila niečo, čo ani sama nedokázala tak presne vyjadriť. Lebo čiastočne ešte stále lipla na tej Myrtle, z toho predchádzajúceho večera.

Ticho, ktoré prinieslo to nasledujúce ráno, ju znepokojovalo. Ale každý zvuk, ktorý odporoval tomu tichu, spôsobil, že náhle spozornela. Nie preto, že by jej ublížil, alebo, že by urobil niečo, čo by si mohla zle vysvetliť. Súhlasila so všetkým, neurobila nič proti tomu, aby ho zastavila... A on bol... Nevedela by to presne popísať ani keby sa o to snažila. Boli to len záblesky, len niečo, takmer neuchopiteľné.

Zhlboka sa nadýchla. Hľadela na strop svojej izby a počítala imaginárne hviezdy. Až kým si neuvedomila, že stojí pri jej posteli.

Nevedela, kedy presne vošiel do jej izby, akosi to nestihla zaregistrovať.

„Môžem?“

Prikývla.

Stál tam a nehýbal sa a pôsobil dosť neisto. Takého to nepoznala, akoby na ňu práve teraz aj on hľadel inak než predtým. No možno si to len namýšľala, možno to bol len taký pocit a nič viac.

„Pokojne si sem sadni...“ navrhla mu Myrtla. Urobil to. Takmer váhavo sa presunul na kraj jej postele.

Díval sa na ňu, tak akoby ju po prvý raz vôbec bral do úvahy.

Bola to úplne iná reakcia, než tá, ktorej sa obávala. A ona sa takisto posadila.

No ostala zahalená v prikrývke, takmer akoby v jej ochrannom zajatí.

„Potrebuješ niečo, Tom?“ opýtala sa a snažila sa znieť úplne pokojne, aj keď hlboko v nej opäť ožívalo to nepríjemné napätie. A práve v tejto chvíli nevedela, čo by vlastne mala chcieť.

Všetko bolo až príliš zložité a on... on bol práve tou osobou, ktorú túžila nenávidieť, no namiesto toho ho milovala.

„Ten včerajší večer...“ začal úplne pokojne, akoby hovoril o celkom bežných veciach. Vytáčalo ju to, no nechala ho, lebo bola zvedavá na to, čo jej slušná Tomova verzia povie.

Vo svojich myšlienkach sa vrátila k tomu okamihu, keď to medzi nimi akosi začalo byť vážne.

„Chcel som sa len ubezpečiť o tom, že je všetko v poriadku...“ povedal Tom napokon to, čo ona odsúhlasila len krátkym prikývnutím. No nebola schopná nič povedať nahlas.

„Tak dobre, uvidíme sa neskôr...“ rozlúčil sa s ňou, stále sprevádzaný tou istou neistotou.

Nechala ho odísť. Všetko bolo v poriadku.

Nestalo sa nič, čo by nechcela. Samu seba opäť ubezpečovala o tom, že je to tak.

No nedokázala prestať myslieť na to všetko. Myslela na to, aké to bolo cítiť ho blízko seba. Aké to bolo po prvý raz spoznať, niekoho tak dôkladne ako teraz poznala jeho. Dosiahol až na dno jej vnútorného sveta.

Myslela na chlad, ktorému sa snažila čeliť, ten chlad, ktorý zjemnila svojím prístupom k nemu, keď spoznala jeho temnú stránku. A na jeho túžbu po cudzej bolesti, ktorá bola viac než očividná, pôsobila mu potešenie.

Spomínala na to, ako boli prepletení v objatí, ktoré nebolo možné za daných okolností rozdeliť žiadnymi racionálnymi úvahami. Ešte stále sa z tohto svojho náhleho rozhodnutia spamätávala, niektoré podrobnosti jej unikali a trochu ju bolel chrbát. Podarilo sa jej poškriabať sa na ostrom povrchu, keď bola tak náhle pritlačená k jednej z tých chladných stien. A niektoré spomienky predsa len prerazili tú hradbu pokoja, ktorú si okolo seba vytvorila.

Na ich telá, spojené v tme. Nenachádzala v ňom ani len stopu po akejkoľvek nežnosti. Len vášeň. Prudkú a pohlcujúcu. Vášeň, ktorej bola podrobená jej vôľa. A tie iné bozky, ktoré ešte len spoznávala v nej prebudili zvedavosť. Držal ju pevne, skúsene sa jej dotýkal, prebúdzal v nej ženu, ktorou ešte len mala byť. Prebúdzal v nej tú výbušnosť a dravosť, ktorú sa vždy snažila potláčať.  A ona reagovala na jeho priania, svojimi vlastnými. Bez možnosti, že by on sám dokázal niekomu prejaviť náklonnosť či lásku.

No Myrtla ho nedokázala pustiť, nemohla ho len tak nechať ísť. Podriadila sa jeho vplyvu. Rovnako neľútostne ako on sám.

predchádzajúca časť  nasledujúca kapitola