pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil
štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu
panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v
bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka
sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa
potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť
mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená
nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
Pre ell, ester.
PO TROCH ROKOCH...
„Strýko,
strýko...“ malá Celia ho privítala, tak ako mala vo zvyku a doktor ju
musel vziať do náručia.
„Prepáčte,
pán barón...“ ospravedlňovala sa jej pestúnka a chcela si malú vziať, ale Cezare
povedal len: „To je v poriadku, Ariadna, ja sa o ňu postarám...“
„Ako si
želáte, pane...“ uklonila sa mu a nechala ich prejsť.
Odniesol
malú do ich vidieckeho sídla, v ktorom takpovediac momentálne vládla jeho
sestra, keďže nemal v úmysle sa tam presťahovať natrvalo. No tešil sa na
tieto návraty domov, ktoré preňho boli vždy zdrojom príjemného oddychu po
hektickej sezóne v meste a nikdy nekončiacej práci v nemocnici.
„Ako sa
má, naša mladá dáma?“
„Výborne...“
pošepla mu a usmiala sa naňho.
Pomaly
ju zložil späť na zem a pozrel na svojho priateľa. Luca ho sprevádzal,
keďže súkromná škola, ktorú momentálne navštevoval, mala prázdniny, aj on
s ním mohol pobudnúť pár dní na čerstvom vzduchu.
„A na
mňa si ešte pamätáš?“ opýtal sa malej.
„Áno, aj
na teba, Luca... ty sa voláš Luca...“ pokračovala Celia.
„Áno
presne tak, drahá Celia...“ prisvedčil mladý muž.
„Vitajte...“
prišla za nimi aj jeho sestra a jej manžel.
Opäť
boli spolu.
A Celia
mala chuť pohrať sa aj s Lucom.
Cezare sledoval, ako ju
Luca pohladil po vlasoch a niečo jej pošepol.
Zároveň jej aj odovzdal
dar, ktorý pre ňu priniesli. A mladý barón vedel, že sa jej bude venovať
so všetkou vážnosťou.
Bol to
už jeho partner.
Žili
spolu, tak ako im to bolo umožnené, bol jeho šťastím, jeho láskou, na ktorú
nedal dopustiť. Bol to už mladý muž, začínalo sa na ňom prejavovať to, akým
spôsobom formoval jeho charakter. Mal v úmysle sa stať jeho asistentom
a on mu túto voľbu schvaľoval, ale zmieril by sa aj s inou, ak by to
bolo to, čomu by sa chcel jeho drahý chlapec venovať. A nebolo to ani
zďaleka všetko, čo priniesli posledné roky do ich životov.
Po smrti
grófa Alviseho, si jeho syn napokon našiel výhodnú partiu a prestal
o nich javiť akýkoľvek záujem a keďže sa mu gróf zrejme nezdôveril s ich
tajomstvom, lebo nikdy za nimi neprišiel so žiadnymi vyhrážkami, Cezare usúdil,
že ich spoločné tajomstvo je nateraz dobre chránené pred zrakmi ostatných.
Antonio sa
oženil s dcérou jeho správcu, čo sa nezaobišlo bez menším mrzutostí, no
podarilo sa im to urovnať, skôr než došlo k nenapraviteľným škodám a vybudoval
si, teraz už pomerne známu detektívnu agentúru, ktorá pracovala na mnohých
prípadoch. Zamestnával ho aj prvorodený syn, ktorého nedokázal pustiť
z rúk. Aj doma bolo nateraz všetko v poriadku, ako mal možnosť
vidieť. Statok hospodáril dobre. Ich dohoda s Čarodejníkom bola pre nich
oboch výhodná. Pretože každý koho stretol, sa veľmi pekne vyjadroval
o jeho sestre a jej manželovi.
Vyzeralo to tak, že ich
spolupráca prinesie rodine prosperitu a pevné zázemie, spojené
s nemnohými výhodami.
A Cezare
bol šťastný, keď držal za ruku svojho anjela a nebolo nič krajšie ako
cítiť jeho láskavý dotyk.
