pár: Rain/Uhm Tae-woong
varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
„Ale, pane... to
predsa...“ namietol rozhorčene a pokúsil sa dostať z jeho zovretia.
No namiesto toho, aby sa mu to podarilo, cítil ako jeho ruky skončili za
chrbtom.
„To nejde, nepôjde
to... pane, to predsa...“ nariekal ďalej.
„Len pokojne,
chlapče, len sa neboj, bude to v poriadku, ešte budeš sám o to
prosiť...“ pokračoval Midorima
neúprosne.
Bol odtisnutý
trochu ďalej od stola a pokúšal sa vymaniť z pevného zovretia.
„Máte pravdu,
pane, bola by škoda, nevyužiť takúto príležitosť...“ Tae Woong sa pomaly
nadvihol.
Rain pocítil jeho
ruky na svojom rozkroku, cítil ako bol zrazu hladený, stláčaný
a nemilosrdne dráždený.
„Pane, nie, ach...
pane...“
Tlmene zalapal po
dychu.
Starší muž naňho
hľadel s túžbou, ktorá sa nemohla vyrovnať ničomu inému. A Rain
vedel, že si želá, aby ho mohol zlomiť.
Opäť si ho
podrobiť svojej vôli a aj on cítil to šťastie, ktoré bolo spojením medzi
nimi, to puto medzi pánom a otrokom, ktoré obaja rešpektovali
a ctili.
„Pane, nie...
pane...“ ešte raz sa márne pokúsil vyslobodiť, no keď Tae-Woong pomaly vzal do
úst jeho pravú bradavku, nežne ju okusoval, dráždil, vydral sa z jeho
hrdla slastný ston, oprel sa o druhého muža a prestal vzdorovať, pod
vplyvom sladkého dráždenia, ktoré akoby nemalo konca, a keď Midorima
pustil jeho ruky a pritlačil ho bližšie k stolu, cítil ako jeho telom
prebehol ten dobre známy impulz.
Bol v ňom,
prudko a neúprosne si vzal všetko, čo potreboval a on cítil
spokojnosť, ničím nenahraditeľnú istotu, že bol práve ponížený svojím druhým
pánom a užil si každý jeden okamih, svojej prehry tak, akoby bola jeho
víťazstvom.
„Si pripravený?“ opýtal sa ho jeho pán, keď po
ich dôkladnom uspokojení, dokončovali tú poslednú časť ich vzájomného spojenia.
Kľačal
na kolenách pred svojím druhým pánom a prijímal od neho znamenie ich
spojenia. Cítil ako položil ruku na jeho obojok a zvolil si svoj vlastný
rituál na to, aby ho prijal. A bol pri ňom aj Tae-Woong aj jemu prisahal
svoju vernosť a úctu, potvrdzoval staré sľuby a vytváral nové, ktoré
boli preňho prísľubom rozkoše a spokojného života.
Kľačal
pri nich na kolenách, trpezlivo čakal, na ich dotyky, pohladenia, na tie jemné
ubezpečenia toho, že im patrí a nikdy viac nebude z ich služieb
prepustený.
„Som
váš...“ vyhlásil spokojne a vrátil sa do objatia k svojim pánom.
Sedel pri nich a prijímal všetko, čo mu boli ochotní poskytnúť.
***
„Toto
mi podpíš...“ povedal mu pán Midorima napokon.
Bol
v jeho kancelárii.
Oblečený
ako mladý dedič a pripravený na to zohrať úspešne až do konca svoju úlohu,
ktorej súčasťou bolo aj opätovné stretnutie so sestrou.
Pán
Midorima ho dobre pripravil a aj keď mal o tomto stretnutí isté
pochybnosti, poslúchol jeho radu a tentoraz sa už skutočne zveril do jeho
rúk.
A bolo
nutné, ešte vybaviť nejaké formality týkajúce sa jeho formálneho zastupovania a prevodu
akcií.
Všetko
si to dobre pozrel, podpísal a posunul smerom k nemu.
„Bude
to vybavené do troch dní, komplet všetko, no už teraz, môžeš sám seba opäť
nazývať dedičom...“ potvrdil mu, že to po čom tak veľmi túžil sa stalo
skutočnosťou.
Mal
späť svoje miesto.
Bol
opäť úplný a cítil sa skutočne skvele pri predstave, že sa opäť vrátil
späť k tomu, čo bolo vždy príjemnou súčasťou jeho života.
„Budete
tu so mnou, pane?“ opýtal sa predstierajúc úplnú pokoru.
„Áno,
počas celého stretnutia ťa nespustím s očí...“ prisľúbil mu starší muž, s ktorým
mal dnes stráviť celý deň, keďže Tae-Woong mal nejaké povinnosti vo svojej
firme, a práve teraz ho nepotreboval, druhý pán mal v úmysle venovať
mu všetku svoju pozornosť a postarať sa o to, aby sa počas toho
obdobia, keď bude manažér Tae-Woong vybavovať svoje záležitosti nenudil.
„Ďakujem
vám, pane...“ hlesol spokojne a bol pripravený mi jeho starostlivosť oplatiť rozkošou,
ktorá ho pripraví o možnosť myslieť a prinúti ho zabudnúť na všetko
ostatné.
No
keď sa otvorili tie dvere a jeho sestra vošla dovnútra, náhle stuhol a zdalo
sa mu, aby sa všetko, čo ho sa obával naraz vrátilo späť.
No
bol to len okamih, lebo ona sa naňho len usmiala a povedala: „Rada ťa opäť
vidím... Rain...“ nepoužila jeho pravé meno, neoslovila ho ako brata, ale v jej
pohľade, aspoň nebolo toľko nenávisti ako predtým.
„Som
rád, že si prišla...“ oslovil ju a pozdravil kývnutím hlavy.
Podobala
sa na matku čoraz viac, spoznával ju v jej pohľade, v jej úsmeve.
„Ja
tiež, po dlhom čase sa opäť stretávame... nebudeme viac hovoriť o minulosti,
ja rozhodla som sa, že o istých osobách, ktoré skomplikovali náš život
viac hovoriť nebudeme, ja osobne sa už dívam len do budúcnosti...“
„Aj
ja sa o to snažím...“ vyhlásil spôsobom, tak odlišným od toho, ako zvyčajne
komunikoval, no s ňou to inak nešlo. Nevedel ani akoby sa v jej prítomnosti
mal správať, aj keď bol na to pripravovaný, zrazu sa mu zdalo, že všetko je
úplne inak, a nebolo také ľahké byť opäť blízko nej, takmer si prial, aby
mali tú záležitosť už raz a navždy za sebou.
„Pokojne si obaja sadnite, máme toho ešte veľa
pred sebou...“ povedal pán Midorima.
Rain
automaticky poslúchol a aj jeho sestra napokon zaujala ponúkané miesto.
Prišla
Midorimova sekretárka s kávou a občerstvením a on opatrne siahol
na svoju šálku.
