Pradiarska ulička 11. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto. 

po mojej korektúre

poznámka: zabudla som minulý týždeň dorobiť korektúru, tak bude meškať aj korektúra (tá moja) k tejto kapitole...) táto kapitola je opäť bez môjho druhého čítania...

 Pre bacil, Abequa, Mononoke.

„Je poškodená...“ hlesol sklamane, keď mal možnosť vidieť len akési slabé vírenie na povrchu mysľomisy a pár zdanlivo nesúvislých obrazov.

Obrátil sa späť k skrinke, len pre prípad, že by tam ostalo ešte niečo z tých ďalších dní.

A mal šťastie. Bola tam ešte jedna spomienka s neskorším označením, tú predchádzajúcu odložil nabok, dával si dobrý pozor, aby nič nepoškodil, len pre prípad, ak by sa ešte náhodou dala zrekonštruovať, vzal si ďalšiu a opatrne ju vložil dovnútra.

Spokojne sledoval, ako sa pred ním otvorila nová príležitosť.

Po istom čase sa spomienka vyjasnila a bola preňho pripravená. 

Prosím, buď v poriadku, prosím...

Pomyslel si znepokojene.

Sľúbil sám sebe, že to nebude až tak veľmi prežívať, Snape bol predsa len nedávno pri ňom a toto ešte zďaleka nie je jeho najhorší rok...  Myšlienka na ten posledný, jeho siedmy ročník, bola preňho taká zdrvujúca, že nejaký čas sa len pridržiaval okraja mysľomisy a nebol sa schopný ani len pohnúť. Dosiaľ ešte neprišiel na to, akoby ho mal zachrániť, akoby mal dosiahnuť, aby sa k nemu had nedostal... No vždy, keď si na to pomyslel, cítil ako ho niečo odvádzalo preč, akoby nemal ani len právo o tom uvažovať...  Až kým nedospel k tej šialenej myšlienke, že had sa k nemu zrejme bude musieť dostať, a niečo ako zovretie akejsi istoty, mu tvrdilo, že túto skutočnosť nebude môcť zmeniť.

Zachránim ho aj napriek tomu. Zistím, ako ho zachrániť... zistím...

Zaumienil si napokon.

No potom sa táto téma opäť uzavrela a on na ňu znovu nesmel myslieť.

Mohol sa sústrediť len na svoju terajšiu úlohu a na mysľomisu, ktorá už naňho čakala.

S tlčúcim srdcom sa do nej ponoril.

Severus Snape  sa nachádzal v akejsi drevenej chatke.

Bezpochyby chránenej mágiou.

Prešla ním úľava, keď ho tam videl, takmer ho zatúžil opäť objať, aj keď vedel, že pre spomienku by to nemalo žiadny hlbší význam.

Tak sa ho aspoň dotkol, lebo chcel vedieť, ako sa cíti, chcel sa ho dotýkať...

Opäť cítiť spojenie s ním.

No aj keď to urobil, nič sa nestalo.

Profesor sa kontroloval, uzavrel všetko v sebe a nebolo možné nič odhaliť.

Harry musel obdivovať to, ako zvládal preňho dosť komplikované myšlienkové vedy.

A neostávalo mu nič iné len pozorovať jeho vonkajšie reakcie a dúfať, že to uzavretie nie je dôsledkom jeho vlastného utrpenia.

Pohľad mal strhaný, oči chladné, prechádzal nimi po dverách, akoby si prial odtiaľ čo najskôr zmiznúť, no napokon sa v jeho očiach mihlo pevné odhodlanie.

 „Povedali mi, že ma chcete vidieť...“ povedal Severus Snape, akejsi neznámej žene, ktorá pomaly pristúpila k nemu.

Usmiala sa.

„Chcela by som vám poďakovať...“

„To nie je potrebné...“ vyhlásil chladne.

„Ale áno, som presvedčená o tom, že vy si to zaslúžite...“ chcela sa ho dotknúť, ale on od nej ustúpil, akoby utekal pred prejavom láskavosti.

„Vôbec ma nepoznáte, nemali by ste vynášať predčasné závery,“ naďalej sa bránil proti akémukoľvek prejavu, čo i len matne pripomínajúcemu poďakovanie.

No Harry ich sledoval s neskrývanou zvedavosťou.

Bola to akási neznáma žena, Harry ju nepoznal ani o nej nikdy v živote nepočul.

Tmavovlasá.

Vcelku obyčajná.

Oblečená v džínsoch a tričku.

A mala pri sebe chlapca.

Najprv si ho takmer vôbec nevšimol, lebo sa  za ňou doslova skrýval a len veľmi nesmelo občas vykukoval spoza nej.

Okrem toho hľadel pred seba a zvuk odsúvajúceho sa kresla, ktorý prišiel z opačnej strany, ho ešte viac prinútil k tomu, aby sa stiahol do seba, celý sa chvel a upokojil sa, až v jej objatí. Harry usúdil, že je to zrejme jej syn. No bol to len jeho pocit, nemal to nikým potvrdené.  

„Ale áno,“ tvrdohlavo trvala na svojom,“ zachránili ste nás, keď zaútočili na našu dedinu... On by nás zabil, keby ste tam neboli, keby ste nás nedostali preč, tak by... Je to zvláštne, doteraz som netušila, že existujú... že skutočne existujete a máte tú moc... tú strašnú moc... A on... odkiaľ prišiel? Prečo nás nenávidí?“  v jej hlase zaznieval neskrývaný strach a Harry pochopil, že je to žena bez čarodejníckych schopností, ktorá sa zrejme prvý raz dostala do kontaktu s ich svetom a nie práve v najlepšom možnom okamihu.

Snape si ju zamračene premeral.

„Nie je mi určené to, aby som vám tieto veci vysvetlil a nebude to vôbec potrebné, som tu len preto, lebo istý sentimentálny blázon si myslí, že by vám mal tentoraz vyhovieť...“

Obrátil pozornosť smerom ku kreslu, no veľmi skoro uprel vážny pohľad opäť na tú ženu a na jej syna.

„A má pravdu, niekto by vám to mal povedať, to ako veľmi ste pre nás riskovali, a to že nechcete nič na oplátku...“

Snape ju priam prebodol mrazivým pohľadom, čím jej dal jasne najavo, že jej nedovolí preniknúť cez jeho obranu.

A niečo v jeho pohľade svedčilo o tom, že si isté veci vyčíta, že si myslí, že mohol urobiť viac.

„Chcela som vám len poďakovať, nič viac...“ povedala napokon a on to pod vplyvom riaditeľovho neúprosného pohľadu napokon prijal.

„To nestojí za reč...“ dodal ešte a potom už opustil tú chatu a nejaký čas čakal na riaditeľa.

Harry tam stál s ním.

Možno to bol jeden z tých útokov, ktoré neboli ani len spomenuté v novinách, jedna z tých vecí, ktoré minister úspešne začal potláčať po JEHO návrate. Predpokladal, že práve takáto spomienka by im mohla pomôcť na očistenie profesorovho mena.

 Mal možnosť vidieť aj to, ako sa Dumbledore napokon pridal k profesorovi Snapovi.

Spomienka na nejaký čas skončila, a keď pokračovala, boli v profesorovej pracovni.

„Skutočne obzvlášť neznášam, keď ma nútite, aby som... hovoril s ... Aký to asi tak malo význam, Albus? Nebude si to pamätať a ani ja si tú spomienku nesmiem v tejto podobe nechávať...“ profesor elixírov zasypal staršieho muža výčitkami

Riaditeľ najprv nič nehovoril.

No napokon so seba dostal, len: „Nie pre budúcnosť, ale aspoň pre túto chvíľu si dopraj, aby niekto v tebe videl to, čo v tebe vidím ja... To, čo je v tebe najlepšie zvyčajne ukrývaš pred všetkými, dopraj sám sebe aspoň jeden večer, aspoň tentokrát ma poslúchni...“

„Nie je to nevyhnutné, aby...“ snažil sa ho prerušiť Severus.

„Ale áno, je... viem veľmi dobre o čom hovorím, môj chlapče... a aj ty to raz pochopíš... No už je neskoro, neskoro na rozhovory, ktoré by ťa mohli len zmiasť, a to si dnes neželám, “ položil ruku na jeho plece, keď prešiel okolo neho... Snape nereagoval.

Harry tam ešte nejaký čas zotrval, až kým po uzavretí spomienky neskončil späť nad hladinou.

Zhlboka sa nadýchol a snažil sa ešte raz si to všetko zrekapitulovať.

Snapov pohľad bol akýsi vyhasnutý, niečo sa v ňom odohrávalo a on nemohol preniknúť cez oponu ľahostajnosti, vpísanú do jeho tváre, ktorá priam akoby rozprávala o niečom, čo nebolo možné pochopiť len z letmých náznakov.

„Zdá sa, že som predsa len niečo našiel...“  potešil sa, že možno získajú niečo ďalšie pre podporu jeho tvrdení o profesorovi Snapovi. Aj záver spomienky vyzeral sľubne a Dumbledorova prítomnosť jej dodala hodnovernosť.

Všetko si podrobne zapísal a zaumienil sa, že sa ho opýta na viac podrobností pri najbližšej možnej príležitosti.

Ale až potom, ako dokončia to, čo začali.

Pretože si aj teraz s odstupom času bol istý, že to chce urobiť.

***

Rádio mu odhodlane hralo za chrbtom, naladil si pomerne dobrú stanicu, počúval ten upokojujúci rytmus, kým sa motal po profesorovej kuchyni. A snažil sa priveľmi nemyslieť na to, že spomienka, ktorú hľadal, bola poškodená a nepodarilo sa mu zistiť, čo sa dialo s Snapom, potom ako opustil jeho čas a presunul sa späť do svojho. No keďže v tej ďalšej bol opäť s Dumbledorom a nevyzeral až tak zle, akoby sa mohlo zdať, uľavilo sa mu a zmieril sa s tým, že na ďalšie novinky si bude musieť počkať. Bol priveľmi unavený na otváranie ďalších spomienok.

Snapov elixír však účinkoval a on opäť pocítil hlad, preto si musel niečo pripraviť, hlavne preto, že mal opäť krízu a netúžil nikam ísť. A nechcel zbytočne plytvať svojimi peniazmi, vedel, že ešte veľmi dlho nebude schopný pracovať, aspoň nie kým sa nezbaví tých záchvatov, ktoré by mohli medzi ostatnými čarodejníkmi spôsobiť rozruch a jeho samého dostať na uzavreté oddelenie.  Na čo sa zo všetkých síl snažil radšej ani nemyslieť.

Severín bol stále niekde pri jeho nohách, musel si dávať pozor, aby naňho náhodou nestúpil.

Nyx sa vrátila s lovu, posledné objednávky mala už dávno vybavené, a teraz sa dalo povedať, že odpočívala na svojom bidielku. Po noci, počas ktorej aktívne lovila, zrejme nemohla urobiť nič lepšie.

Harry práve nakladal mierne opečené zemianky na svoj tanier, keď ho ochranné kúzla upozornili na osobu stojacu pri dverách, ešte skôr než vôbec zazvonila na zvonček.

A následný zvuk zvončeka ho natoľko vyviedol z rovnováhy, že mu panvica skoro vypadla aj s jej obsahom.

No podarilo sa mu jedlo včas dostať do taniera, zjavne vďaka tomu, že mal výhodu mágie na svojej strane.

Srdce mal až kdesi v hrdle, keď mieril k dverám, a pod vplyvom akéhosi náhleho impulzu ich otvoril bez toho, aby si čokoľvek overoval, lebo akosi počítal s tým, že to nebude nikto iný než Aberforth, namiesto neho tam však stála Hermiona.

Neodpísal na jej list, čo jej zrejme nedalo pokoj a toto bol výsledok.

Tak prišla za ním osobne.

Takmer akoby bolo úplne bežné, že práve ona zaklope na dvere patriace stále ešte Severusovi Snapovi a bude ho hľadať na mieste, ktoré jemu samému pripadalo ako skvelý úkryt.

No nebola by to ona, keby sa jej nepodarilo zistiť ako teraz premýšľa a vyvodiť si z toho správne závery. Nepredpokladal, že Aberforth jej to povedal sám, vedel, že slovo dodržať dokáže a v tomto zmysle sa skôr spoliehal na to, že ju nepoženie do nebezpečenstva, ktoré predstavoval on sám.

„Ahoj, Harry...“ začala nervózne.

„Pozveš ma ďalej? Ja... nemusíš sa ničoho obávať, len by som ťa chcela vidieť a pozhovárať sa s tebou... odpoveď na môj list neprišla...“ hovorila ďalej, no on ju nepočúval, díval sa na jej tvár, na to miesto, ktoré bolo na fotke poznačené, už tam nič nemala, jej líce bolo hladké, čo v ňom aj proti jeho vôli vyvolali silný pocit úľavy.

„Dobre...“ hlesol Potter napokon, keď už raz za ním prišla, nedokázal ju poslať preč, lebo čiastočne mu chýbala, poznal ju predsa od svojich jedenástich rokov, bola to jeho kamarátka, s ktorou toho prežil neskutočne veľa a nedokázal jej len tak zabuchnúť dvere pred nosom, no obával sa seba a svojich reakcií, preto len veľmi neochotne ustúpil.

A vzal na ruky Severína, aby si ich niečím zamestnal.

Nechal ju poobzerať sa po jeho byte, snažil sa držať ďalej od nej a priveľmi si nepripúšťať to, že by mohol práve teraz urobiť niečo, čo by jej ublížilo.

„Máš to tu pekné... upratal si tu a tak... je vidieť, že sa o byt dobre staráš...“ poznamenala napokon a aj ona bola nervózna, hlas sa jej chvel.

„A Ron?“ opýtal sa napokon.

„Nevie, že som tu... a myslela som si, že pre teba bude lepšie, ak prídem sama...“

„Čaj?“ nervózne jej skočil do reči, otázkou, o ktorej ani nevedel, odkiaľ presne prišla.

„Áno, dám si veľmi rada, ale ty sa pokojne najedz, ja si tu len sadnem... a zoznámim sa s...“ povedala Hermiona, keď si všimla, jedlo, ktoré mal na stole, lebo sa akosi dostali až do kuchyne, aj keď on si to uvedomil, až keď tam už obaja stáli.

„Skutočne sa nemusíš ničoho obávať, Harry... všetko je v poriadku... ja... to čo som ti napísala, som myslela vážne a... nemohla som inak než...“

Pohladkala Severína, ktorý prijal jej pohladenie, pomerne ochotne, no neponáhľal sa z náručia svojho majiteľa.

„Neskôr...“ hlesol napokon.

Nevedel, či by bol schopný jesť pred ňou.

Bol úplne ovládnutý nervozitou, cítil silnejší tlkot svojho srdca.

Ohrozovala samu seba svojou prítomnosťou a jeho tiež, no poslať ju preč nedokázal, čo bola zrejme tiež jedna z pascí, do ktorých mohol veľmi rýchlo padnúť.

No čiastočne to povolilo, keď Severín opustil jeho objatie a pomaly zamieril k nej.

„Pokojne si sadni...“ povedal napriek všetkému a snažil sa premôcť ten impulz, ktorý akoby naňho kričal, že by bolo najlepšie keby čím skôr odišla, aby opäť mohol nájsť seba.

„Ďakujem...“ zamumlala jeho kamarátka ešte stále dosť znepokojene.

Bolo to zvláštne, také čudné ju vidieť práve tu a práve teraz a aj keď čiastočne podliehal tomu nepríjemnému stavu, veril, že ak sa jej nepozrie do očí všetko bude v poriadku.

A vtedy sa to stalo, opäť tu bol ten zvláštny pocit, to prapodivné pôsobenie akejsi istoty.

„Hermiona, možno by si mi mohla s niečím pomôcť, bude to trochu zvláštne, ale... tvoje vedomosti a znalosti... povedzme, že ty by si mohla poznať odpoveď...“

 Zrazu si uvedomil, že všetko je tak ako má byť, a že práve ona by mu mohla pomôcť s vecami, z ktorých on sám nevidí východisko.

„Rozmýšľal som nad tým, či bolo možné... či bolo možné profesora Snapa zachrániť, vtedy, keď... či existoval nejaký spôsob, aj keď bol tak ťažko ranený, dalo by sa niečo urobiť, keby sme dopredu vedeli, že sa to stane, ale nemohli by sme tomu zabrániť...“

Vedel, ako to asi musí znieť.

Áno, teraz bol takpovediac blázon, no potreboval ju, práve preto, že ona dokázala myslieť s chladnou hlavou.

Ticho.

Bál sa jej mlčania.

„Harry, to...“

„Nie, vážne, skrátka si to predstav, ak mi chceš pomôcť, tak to urob...“ žiadal ju.

„Dobre, pokúsim sa o to... ale ty vieš, že nebolo možné... vtedy, keď...“

„Áno, áno viem, to... ale aj tak chcem, aby si to skúsila, prosím, Hermiona...“

„Tak dobre, ale sľúbiš mi, že sa naješ a dáš si so mnou potom aj čaj, keď ti odpoviem...“ vyjednávala nemilosrdne.

Harry prikývol.

„Ak nájdeš riešenie, tak áno...“ Rozhodol sa prijať jej podmienky.

 „Čisto hypoteticky?“ opýtala sa.

„Áno, samozrejme, že len hypoteticky...“ potvrdil jej to a snažil sa pôsobiť dôveryhodne, kým ona uvažovala nad vhodnou odpoveďou.

10. kapitola 

12. kapitola 

poznámka: Knižka je už dá sa povedať, že doriešená, ešte na niečo čakám, ale i tak plánujem sa zdokonaliť v tvorbe kníh a snáď budú nabudúce aj tak trochu iné rozmery v hre...  ale teraz určite nie, najprv sa musím ešte čo-to naučiť... Musím sa skrátka niečím zaoberať, keďže zas začínajú u nás hádky, takže potrebujem niečo, čím si zamestnám mozog...