21. 6. 2015

Pradiarska ulička 13. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka:  po mojej korektúre
Pre Abequa, Profesor, Mononoke, bacil, weras.




„Nemuseli ste to robiť, Potter... Ani to, čo robíte teraz... Pozrite, Potter, nie ste povinný sa o mňa zaujímať...“
Snape naňho hľadel takmer vyčítavo, keď si opäť krátil čas letmými dotykmi, ktorými chcel dať svojmu milencovi najavo všetko, čo sa mu práve teraz neodvážil povedať pod vplyvom jeho  chladného pohľadu. A nebolo to ani zďaleka všetko, čo mal v úmysle.
Snape mu dovolil ostať s ním v posteli, nikam sa neponáhľali a Harry bol skrátka šťastný a pripravený splniť každé jeho prianie. Vedel o jeho únave, o frustrácii, ktorá ho prenasledovala a chcel mu ju zmierniť, znížiť ten tlak takmer na minimum, aj za cenu toho, že by sa s ním mohol dostať do konfliktu, ak by to bolo nevyhnutné. No považoval to až za tú poslednú možnosť.
Stačilo si len priať, a on by urobil všetko, čo by od neho tento muž požadoval. Severus však nemal žiadne špecifické požiadavky. A dalo by sa povedať, že sa pokúšal držať si odstup. Dualmancia zatiaľ otvorila len Harryho myseľ. Snape s ňou pracoval, no tú svoju si ponechával viac-menej len a len pre seba. No pod jej vplyvom, mu toho dovolil viac než zvyčajne. Rozširovala sa medzi nimi a on spoznal aj inú príchuť než tú útočnú, ktorá mu vždy spôsobila len bolesť hlavy.
Pokojná a liečivá dualmancia bola preňho práve teraz tým pravým liekom. A bol pripravený túto formu myšlienkového kontaktu prijať.
„Chcel som vás potešiť a páči sa mi, keď sa vás môžem dotýkať...“ trval na svojom Harry a nemienil mu dovoliť, aby s ním o tomto vyjednával. Páčilo sa mu mať ho blízko seba, bozkávať ho a  dovoliť, aby zistil aké to je, keď sa vás dotýka osoba, ktorá vás miluje a túži sa s vami o túto radosť podeliť. A takisto spoznal aké to je, vidieť ho, prežívať rozkoš, cítiť jeho pohľad a dopriať mu to slastné uvoľnenie, to takmer sladké zabudnutie na všetko, čo na nich čakalo vonku. Na všetky tie výzvy, pred ktoré boli aj budú postavení. Prežíval to spolu s ním na dosiaľ nepoznanej úrovni. Profesor Snape však zjavne nepatril k osobám, ktoré by sa takýmito možnosťami nechali uchvátiť.
„Ako myslíte, Potter, ak je to skutočne to, v čom chcete pokračovať, nebudem vás od toho ďalej odhovárať... ale teraz si oddýchnite, dualmancia vás vyčerpala, aj keď si to ešte poriadne neuvedomujete, čoskoro budete presne vedieť o čom hovorím...“ upozornil ho profesor takmer prísne. No pritom naňho stále hľadel takým tým mierne ostražitým spôsobom a snažil sa udržať si odstup, aspoň taký, aký daná situácia umožňovala.
No Harry postrehol istú zmenu v jeho pohľade, a tušil, že ani on nie je voči jeho osobe tak celkom ľahostajný a zrejme ani nikdy nebol. Len Harry nevytušil isté náznaky, že by snáď mohol istým spôsobom stáť na jeho strane, aj keď nie tak, akoby si to on predstavoval.
Nateraz však pocítil dôsledok svojho rozhodnutia. Snapove objatie bolo pevné, cítil jeho tlak na svojom páse.
„Postarám sa o to, aby ste sa vyliečili, Potter, ale potom budete musieť ísť ďalej bez ohľadu na to ako to so mnou dopadne, predpokladám, že je vám to jasné a nebude mať ohľadom toho žiadne pochybnosti...“ bola to jedna z tých krutých právd, ktoré ho mali pripraviť na všetky možné výsledky, ktoré by mohli nastať.
Harry túto možnosť odmietal, no nebol ochotný o nej hovoriť priamo, nechcel zničiť to všetko, čo práve teraz podnecovalo jeho telo k uzdravovaniu jedinou znepokojujúcou myšlienkou.
Snape tomu možno neverí, ale on ho zachráni, urobí to tak, ako si to predsavzal a nech Merlin chráni toho, kto by ho chcel zastaviť. Pomyslel si, akoby snáď sám seba ubezpečoval o tom, že nič iné preňho nie je prípustné.
„Rozumiem vám a urobím všetko, čo bude potrebné...“ prisľúbil mu ešte raz, aj keď myslel tým niečo iné, než navonok sľuboval.
„Rozumiete? Tak to je vôbec po prvý raz, čo niečo také od vás počujem... výborne, Potter, vskutku možno je to pravda, že ste napokon dokázali dospieť...“ povedal a rukou pritom zľahka reagoval na jeho dotyky.
Harry prijal tento takmer kompliment s miernym pobavením.
A úľava, ktorá ho zaplavila, bola nevýslovná. Už len pomyslenie na to, že by to aspoň raz mohli byť tak, ako si to on predsavzal naňho malo mimoriadne silný účinok.
Rovnajúca sa blaženosti, ktorú v takejto forme nikdy predtým nespoznal.
Položil si hlavu na jeho hruď a dovolil mu, aby pokračoval v tých takmer nepatrných nežnostiach, s ktorými pôvodne začal on.
Počúval tlkot mužovho srdca.
Stále s ňou ostával v kontakte, aby mu chcel dať najavo, že si nepraje, aby ho pustil.
No Snape mal napokon pravdu, dostavila sa akási príjemná forma únavy, ktorá pozvoľna prechádzala do pocitu, spojeného s túžbou po výdatnom spánku. No ešte nejaký čas jej plánoval odolávať.
„Prepáčte...“ zamumlal už zo zvyku, skôr než zavrel oči.
„Potter, čo som vám povedal o tom ospravedlňovaní...“ vyhlásil profesor takmer karhavo, no tón jeho hlasu nebol nepriateľský, Harrymu znel na určitej úrovni veľmi príjemne. Takmer až upokojujúco.
Jeho mladý milenec, za ktorého sa Harry práve teraz rád považoval, potlačil ten prvotný impulz, ktorý mu velil, aby to urobil znovu a radšej vyhlásil: „Budem sa snažiť, pán profesor, zvyknúť si na to, že to už nie je potrebné...“
A opäť sa pritom usmieval, takmer akoby ho potešilo, to opätovné ubezpečenie, že jeden z druhým zdieľajú dôvernosť, ktorá im to umožňuje.
***
Harry sedel v Snapovej pracovni.
Dopisoval list pre Hermionu, zrazu sa mu zdalo, akoby toho mal na srdci omnoho viac než by si pôvodne myslel.
A zvuky prichádzajúce z  laboratória, ktoré naznačovali, že Snape preňho opäť niečo pripravuje, boli jednou z tých vecí, vďaka ktorej čoraz väčšmi túžil po živote, a dovolil tieňom, aby aspoň nateraz ustúpili preč.
Snažil sa sústrediť, aby tú stránku opäť celú nepokvapkal atramentom, lebo po Severusom rýchlom prechode cez pracovňu, sa jednoducho musel naňho pozrieť a ešte nejaký čas ho sprevádzať pohľadom, keď hľadal niečo na najvyššej polici.
Pretože ešte stále nemohol uveriť svojmu šťastiu, že ho má ešte stále pri sebe.
Boli spolu už takmer tri dni.
Tri dni, počas ktorých si neželal nič iné len to, aby s ním profesor mohol ostať. Jeho spoločnosť mu veľmi prospela.
Mal nádej.
Cítil sa inak. Takmer napol vyliečený. Tak by to nazval aj on sám, aj keď Snape na to mal tak trochu iný názor.
A nebolo to len vďaka tomu, že jeho myseľ bola momentálne pod kontrolou a usmerňovaná tak, aby nemal tie svoje stavy, ktoré ho predtým privádzali takmer na pokraj šialenstva. Vedel, že je to hlavne kvôli nemu, hlavne kvôli tomu, že jeho milenec sa oňho tak dobre staral a on sám si prial, aby to čo najdlhšie takto pokračovalo.
Sklonil sa nad list, odstránil ďalšiu škvrnu od atramentu, a tentoraz už poctivo písal, lebo bolo skutočne nevyhnutné zistiť, ako jeho priateľka zatiaľ pokročila v ich spoločnom pláne, a nemohol ju sem len tak zavolať, lebo zákony času vôbec neboli príjemnou záležitosťou a už len tým, že ich narušovali oni dvaja sa vytvárali isté podmienky k tomu, aby mohlo dôjsť k nepríjemným dôsledkom, preto používal radšej túto formu kontaktu, aby sa vyhol zbytočným rizikám, spojeným so stretnutiami s ďalšími osobami z budúcnosti, ktorú nebolo treba podceňovať.
Dokončil list a chystal sa ho poslať, no jeho pozornosť opäť upútala fľaštička so spomienkou.
Na nejaký čas bol k nej takmer pripútaný pohľadom. Mal pocit, akoby z nej zaznieval ten dobre známy šepot.
A jeho ruka po nej siahla, akoby bol vedený zvláštnym impulzom, ktorý mu nedovolil ani len pouvažovať o dôsledkoch.
Videl už len sám seba, ako ju dostal do mysľomisy...
Cítil zvláštne, takmer až temné vzrušenie, ktoré akoby nepatrilo k jemu samotnému.
Dotkol sa hladiny, jeho telo prehlo viac dopredu, akoby tlačené neviditeľnými rukami, a potom už padal, kamsi do búrky, ktorá pod ním zúrila. Temné nebo, záblesky kúziel, neľudský krik, ktorý trhal na kusy jeho sebaovládanie... Prial si, aby mohol zasiahnuť, aby bolo v jeho moci niečo urobiť...
Prepadal sa čoraz hlbšie, až kým zrazu nestál mieste, kde cítil silný pach hliny a videl osoby, ktoré prechádzali okolo neho, takmer bez povšimnutia, no on aj v spomienke cítil ich nepríjemnú spoločnosť.
Dážď bol čoraz silnejší.
A on obrátil svoju tvár smerom k jedinej osobe, ktorú si prial sledovať.
Skúška.
Nepochybne tá najkrutejšia, akej sa mohol zúčastniť.
To bola pečať, ktorú táto spomienka niesla.
Snape stál na okraji dediny, spolu s Temným pánom.
No jeho spomienka akoby sa stále otriasala, akoby sa chvela, takmer ako lístok unášaný silným vetrom.
Harry siahol na Snapovu ruku.
Neočakával nič iné než chladné sebaovládanie, no profesor zrejme všetku svoju energiu vynakladal na iný boj než na to, aby sám pred sebou uzamkol svoje pocity, lebo aj on sám vnímal tú takmer elegantnú hrubosť spôsobenú pátracím dotykom.
Útok na Snapovu myseľ bol nesmierny, bolo to niečo, ako silná mrazivá vlna chladu, ktorá by jeho samého rozbila na kúsky, keby jej musel čeliť. Surová a fascinujúca moc, ktorej on sám nikdy nečelil na takej úrovni, lebo voči nemu Temný pán nikdy neudrel tak tvrdo a takým spôsobom. Harry sa domnieval, že mu to ich spojenie neumožňovalo, a to bolo zrejme jeho jediné šťastie.
„Učili ťa dobre, Severus, veľmi dobre...“ povedal Temný pán svojmu smrťožrútovi, ktorým Snape práve teraz bol, lebo jeho myseľ sa okolo toho krútila, okolo obdivu a úcty a všetkého možného, čo by tie pátravé ruky mali možnosť zachytiť.
No Snape tam len stál, navonok pokojný, len ruka s temným znamením sa mu mierne chvela, no bol to len detail, takmer nepostrehnuteľný. A nebolo ťažké ho rozoznať od tých ostatných, aj pre bežného pozorovateľa, lebo mu Temný pán zrejme nedovolil ponechať si masku. Mal možnosť vidieť jeho tvár, kontrolovanú a sústredenú, počas toho okamihu, keď pokračoval v rozhovore so svojím pánom. 
„Je mi cťou, že práve vy ste mi udelili takúto pochvalu...“ povedal profesor bez  náznaku zachvenia.
A ten tlak bol pozvoľna a veľmi pomaly zmiernený, no Snape stále držal svoju líniu, akoby sa obával toho posledného bodnutia.
 „Áno, iste, ako inak... No napriek tomu viem, či skôr predpokladám, že to, čo nás spájalo, už nie je také silné, Severus, má tie jej oči, chcel by si ho, však by si chcel, aby sa aj on na teba díval tak, ako to robievala ona...“ to posledné bolo takmer ako zlovestné šepnutie, takmer ako ďalšia časť skúšky, v ktorej bolo ťažké obstáť, lebo neexistovala správna odpoveď, ktorá by nebola lžou.
Tlak sa opäť vrátil, udieral doňho, takmer akoby s neúprosnou istotu hľadal trhlinu, ktorou bola Lily.
Harry nemohol myslieť, bolo to silné, také silné, až dopadol na zem a takmer stratil počas tej spomienky vedomie.
Preto nevedel, čo si Snape myslel, ani nepočul, čo odpovedal... A keď sa z toho napokon spamätal, boli už niekde inde, niekde medzi horiacimi domami, blízko Temného pána a on videl akúsi postavu, ktorá smerovala do lesa.  
A boli tam aj smrťožrúti, dementori a iné temné stvorenia, ktoré boli priamou príčinou toho kriku.
A bol to práve dementor, ktorého pozornosť si tým bežiaca postava získala.

***
Celým jeho telom otriasala prirodzená mágia. Počul ako kričí, chcel to zastaviť, no nemohol. Chvel sa, všade okolo neho praskala rozvírená prirodzená mágia, a on cítil tie ruky, ktoré ho držali, ktoré mu nedovolili padnúť.
„Potter, už tam nie ste, ste opäť so mnou... počujete, Potter, ja vás nepustím, rozumiete? Povedzte, že mi rozumiete....“ naliehal ten príjemný hlas, ďalej a aj keď znel nahnevane, Harry cítil spokojnosť, keď ho počul, keď sa sústredil len naňho, pomaly sa odpútaval od toho hrozného napätia, ktoré ho prenasledovalo.
Dôveroval mu, no  napriek tomu ešte bojoval proti tým rukám, ktoré sa ho snažili udržať, akoby ani to nestačilo na to, aby sa úplne upokojil.
Neprišiel ešte úplne k vedomiu. Nedokázal to, aj keď sa o to snažil, len kričal, len cítil to pálenie a vnímal toľké nepríjemné zvuky, ktoré sa sťahovali okolo neho a ten niekto ho stále držal, nedovolil mu uniknúť, nemohol myslieť, len cítil, cítil obrovskú bolesť spojenú s tým, že on oddychoval, kým tí ľudia, kým on... kým ona...
Spomienka na to, ako ju videl bežať smerom k lesu, ako videl, temné znamenie vystrelené na oblohu, zakryla všetko, lebo za ňou bolo ešte niečo omnoho zdrvujúcejšie...
„Potter...“ ten hlas, bol tu stále prítomný a on prešiel tým neúprosným tlakom smerom k nemu, ako k jedinej istote.
A zrazu ho opäť uvidel.
Uvedomil si, že má ruky položené na jeho pleciach, že ho priam kŕčovito objíma a tisne k sebe.
Ich tváre sa takmer dotýkajú a on sa celý chveje.
Pomaly ho pustil, lebo vedel, že práve teraz zrejme nebude prístupný voči takémuto druhu blízkeho kontaktu.
Snape bol takpovediac nahnevaný aj znepokojený zároveň. Jeho tvár tentoraz neskrývala značné obavy, ktoré však boli okamžite nahradené chladným hnevom, keď si starší muž všimol, že sa naňho díva a je schopný myslieť, čo bolo vzhľadom na jeho momentálny stav, podobné tomu, akoby chcel niekto veľmi rýchlo naštartovať pomerne starý muklovský počítač.
Držal sa Snapových čiernych očí.
Zhlboka dýchal.
„Čo sa s ňou stalo... čo sa s ňou stalo... Prečo ste ju nechali?“ opakoval rozrušene.
V jeho mysli toho neostalo po tej spomienke veľa, len tá utekajúca dievčenská postava a krik. Len jej meno, a to za koho ju považoval. To ostatné sa kamsi vytratilo a zrejme aj tie časti, ktoré profesorovi mohli pomôcť, boli z jeho mysle starostlivo vyňaté.
Po Snapovej tvári prebehol tieň.
„Tak ja som ju nechal, Potter...“  skonštatoval nahnevane, akoby bol tesne pred výbuchom.
„Ja len neviem, pamätám si len na koniec tej vašej spomienky, na to, ako od vás Temný pán požadoval, aby ste si vybrali...“ Harry mal pocit, akoby mu niekto pomohol zabudnúť na tie neznesiteľné časti a čiastočne sa mu vďaka tomu uľavilo, no nezabránilo to ďalším otázkam z jeho strany.
 „Bola to... Eloise Midgeonová[1]? Ona... dementori...“  pomerne rýchlo z pamäti dostal spolužiačkino meno.
„Áno, Potter, bola to ona...“ pripustil Snape.
Nebola to tak celkom muklovská dedina, aspoň nie úplne, pretože ona tam zrejme bývala spolu so svojimi rodičmi, údajne aj potom ako ju otec zobral preč z Rokfortu, lebo sa bál o jej bezpečnosť.
„Ale ona bola predsa v štvrtom ročníku, vyzerala byť v poriadku, a to všetko...“ spomínal si na ten rok, kedy on do školy nastúpil, a takmer aj s výčitkami na to, ako si ju s kamarátmi doberali kvôli jej tvári, kým ona zrejme prežila niečo, čo by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi, možno len tak Dracovi Malfoyovi, keby bol priveľmi drzý, ale inak... si bol istý, že to tvrdenie presne vystihuje jeho pocity a ani v Dracovom prípade by to zrejme nedotiahol až dokonca.  
„Ona jej rodina patrili k tým, ktorých sa podarilo zachrániť, nepochybne aj vzhľadom na to, že ich dom bol v podstate dobre chránený a mali aj skrinku zmiznutia, no hlavne kvôli tomu, že boli konfrontovaní s istými vecami... A ich dcéra bola takpovediac mimo ochrany, takmer to pre nich neskončilo práve najlepšie... a napokon bolo rozhodnuté, že im bude upravená pamäť... Dumbledore trval na tom, že to bude potrebné... Keďže mali možnosť vidieť moju osobu v istých súvislostiach, ktoré by pre mňa aj pre nich mohli byť nebezpečné...  No predpokladám, že vaša spolužiačka je v poriadku aj v tomto čase, ak samozrejme...“  nebolo nutné to ani len dokončiť, keďže Snape samozrejme nemal ani len poňatie o tom, ako skončí celá vojna a Harry mu nemienil prezradiť, čo sa stane s tými ostatnými. Už len preto, lebo si nemohol dovoliť uvažovať aj o tom, že by aj oni mohli byť... Myšlienka na to spôsobila, že akási sila opäť tlačila na jeho vnútro tak neznesiteľne, až sa na chvíľu zľakol, že ho to opäť stiahne do toho šialenstva.
Musel s tým prestať a pripustiť, že sa nemôže zaoberať opäť týmito vecami. Už len to, že mal právo vôbec uvažovať o záchrane svojho milenca, bolo preňho bremenom, ktoré mu osud nechcel len tak ľahko odpustiť, aspoň on tú silu nazýval tak, lebo nevedel, aké iné meno by jej mal určiť.
To či je Eloise v poriadku osobne vôbec netušil, nebolo to niečo o čo by sa priamo zaujímal.
No vedel, že to nebol jediný útok na jej rodinu. Počul o tom, že počas vojny došlo aj k ďalšiemu stretnutiu so smrťožrútmi, s pomerne neistým výsledkom a mal taký pocit, že už dávno o po nej niet ani stopy.
Mienil si to overiť, no zdalo sa mu, že skončila po vojne medzi tzv. nezvestnými osobami.
„A čo ste povedali jemu? Bolo to predsa miesto kde žili, ako ste mu vysvetlili, že sa odtiaľ dostali?“
„Nebolo to jednoduché, no našlo sa uspokojujúce vysvetlenie pre obe strany...“ poznamenal Snape. No pohľadom mu dával najavo, že to vysvetľovanie nebolo práve najpríjemnejšie preňho.
„Povedzme, že vtom istú rolu zohrala skrinka zmiznutia, ktorú mali vo svojom dome... a včasný zásah, ktorý im pomohol dostať sa v správnom čase na správne miesto, a aj to dievča, malo šťastie, že šlo tým smerom, ktoré si zvolilo...“ ubezpečoval ho.
Harry sa pomaly začínal opäť upokojovať, čo však neznamenalo, že sa nehneval, že bol o tú spomienku takto pripravený.
„No nemuseli ste ju odobrať z mojej mysle, ja som to chcel vidieť, chcel som...“
„Áno, to mi jasné...“ pomerne necitlivo ho prerušil profesor. „Chceli ste to tak veľmi, že ste zmarili naše úsilie a pretrhli liečivú dualmanciu skôr, než stihla opraviť niektoré záležitosti... Ak by som ju tam ponechal, už by sme sa viac takto nerozprávali, aj tak ma stálo takmer nadľudské úsilie, vás vôbec z toho stavu prebrať... Nehovoriac o tom, čo všetko bolo nutné urobiť, aby sa zachovali vaše ochrany a aby sa všetko nezrútilo...“
A všetko mu aj ukázal, tak aby ho to nestresovalo, no mal možnosť vidieť, čo to s ním urobilo a ako rýchlo sa takmer všetko zrútilo. Videl aj to, že Snape použil všetko, čo mohol na to, aby ho udržal v dobrej pohode, aj keď práve teraz k tomu vďaka jeho zásahu pristupoval dosť ľahkomyseľne, lebo sa v podstate cítil dobre. No aj tak sa cítil vinný za to, že odčerpal toľko profesorových síl, lebo opäť vnímal tú únavu, skrz jeho myšlienky ju takmer dokázal cítiť.
Prehltol ďalšie možné ospravedlnenie a uchýlil sa radšej k sľubom.
„Už to viac neurobím, pane... nechcel som zmariť vaše úsilie, no mal som isté nutkanie, ktorému sa akosi nedalo odolať...“ priznal Harry popravde, keď profesorov tlak opustil jeho myseľ.
„Áno, aj tak by sa to dalo nazvať, no nebolo to len obyčajné nutkanie, ale jedna z tých pascí, ktoré sú pripravené presne pre vás... Budem si musieť dávať väčší pozor, aby neunikli mojej pozornosti... a buďte si istý, že to urobím...“  aj Snape mu niečo sľúbil a Harry bol presvedčený o tom, že si bude stáť za slovom.


[1] Odkaz na pripravovanú poviedku o Eloise, no udalosti nezodpovedajú presne tým, ktoré budú popísané v tejto novej poviedke.


poznámka: nuž zvyšok spomienky bol fakt zlý, násilný, vražedný atď, ale nuž momentálne som tak trochu slabá povaha takže to nechávam na domyslenie, ale skrátka bola to čistá brutalita, mučenie zabíjanie a no veď si viete predstaviť, čo ešte aj vysávanie duší... a iné ... milé záležitosti... 

[1] Odkaz na pripravovanú poviedku o Eloise, no udalosti nezodpovedajú presne tým, ktoré budú popísané v tejto novej poviedke.