varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: po mojej korektúre
Pre Abequa, Profesor, Mononoke, bacil, weras.
„Nemuseli ste to robiť,
Potter... Ani to, čo robíte teraz... Pozrite, Potter, nie ste povinný sa
o mňa zaujímať...“
Snape naňho hľadel takmer
vyčítavo, keď si opäť krátil čas letmými dotykmi, ktorými chcel dať svojmu
milencovi najavo všetko, čo sa mu práve teraz neodvážil povedať pod vplyvom
jeho chladného pohľadu. A nebolo to
ani zďaleka všetko, čo mal v úmysle.
Snape mu dovolil ostať
s ním v posteli, nikam sa neponáhľali a Harry bol skrátka
šťastný a pripravený splniť každé jeho prianie. Vedel o jeho únave,
o frustrácii, ktorá ho prenasledovala a chcel mu ju zmierniť, znížiť
ten tlak takmer na minimum, aj za cenu toho, že by sa s ním mohol dostať
do konfliktu, ak by to bolo nevyhnutné. No považoval to až za tú poslednú
možnosť.
Stačilo si len priať,
a on by urobil všetko, čo by od neho tento muž požadoval. Severus však
nemal žiadne špecifické požiadavky. A dalo by sa povedať, že sa pokúšal
držať si odstup. Dualmancia zatiaľ otvorila len Harryho myseľ. Snape s ňou
pracoval, no tú svoju si ponechával viac-menej len a len pre seba. No pod
jej vplyvom, mu toho dovolil viac než zvyčajne. Rozširovala sa medzi nimi a on
spoznal aj inú príchuť než tú útočnú, ktorá mu vždy spôsobila len bolesť hlavy.
Pokojná a liečivá
dualmancia bola preňho práve teraz tým pravým liekom. A bol pripravený
túto formu myšlienkového kontaktu prijať.
„Chcel som vás potešiť
a páči sa mi, keď sa vás môžem dotýkať...“ trval na svojom Harry
a nemienil mu dovoliť, aby s ním o tomto vyjednával. Páčilo sa
mu mať ho blízko seba, bozkávať ho a dovoliť, aby zistil aké to je, keď
sa vás dotýka osoba, ktorá vás miluje a túži sa s vami o túto
radosť podeliť. A takisto spoznal aké to je, vidieť ho, prežívať rozkoš,
cítiť jeho pohľad a dopriať mu to slastné uvoľnenie, to takmer sladké
zabudnutie na všetko, čo na nich čakalo vonku. Na všetky tie výzvy, pred ktoré
boli aj budú postavení. Prežíval to spolu s ním na dosiaľ nepoznanej
úrovni. Profesor Snape však zjavne nepatril k osobám, ktoré by sa takýmito
možnosťami nechali uchvátiť.
„Ako myslíte, Potter, ak
je to skutočne to, v čom chcete pokračovať, nebudem vás od toho ďalej
odhovárať... ale teraz si oddýchnite, dualmancia vás vyčerpala, aj keď si to
ešte poriadne neuvedomujete, čoskoro budete presne vedieť o čom
hovorím...“ upozornil ho profesor takmer prísne. No pritom naňho stále hľadel
takým tým mierne ostražitým spôsobom a snažil sa udržať si odstup, aspoň
taký, aký daná situácia umožňovala.
No Harry postrehol istú
zmenu v jeho pohľade, a tušil, že ani on nie je voči jeho osobe tak
celkom ľahostajný a zrejme ani nikdy nebol. Len Harry nevytušil isté
náznaky, že by snáď mohol istým spôsobom stáť na jeho strane, aj keď nie tak,
akoby si to on predstavoval.
Nateraz však pocítil
dôsledok svojho rozhodnutia. Snapove objatie bolo pevné, cítil jeho tlak na
svojom páse.
„Postarám sa o to,
aby ste sa vyliečili, Potter, ale potom budete musieť ísť ďalej bez ohľadu na
to ako to so mnou dopadne, predpokladám, že je vám to jasné a nebude mať
ohľadom toho žiadne pochybnosti...“ bola to jedna z tých krutých právd,
ktoré ho mali pripraviť na všetky možné výsledky, ktoré by mohli nastať.
Harry túto možnosť
odmietal, no nebol ochotný o nej hovoriť priamo, nechcel zničiť to všetko,
čo práve teraz podnecovalo jeho telo k uzdravovaniu jedinou znepokojujúcou
myšlienkou.
Snape tomu možno neverí,
ale on ho zachráni, urobí to tak, ako si to predsavzal a nech Merlin chráni toho, kto by ho chcel zastaviť.
Pomyslel si, akoby snáď sám seba ubezpečoval o tom, že nič iné preňho nie
je prípustné.
„Rozumiem vám
a urobím všetko, čo bude potrebné...“ prisľúbil mu ešte raz, aj keď myslel
tým niečo iné, než navonok sľuboval.
„Rozumiete? Tak to je
vôbec po prvý raz, čo niečo také od vás počujem... výborne, Potter, vskutku
možno je to pravda, že ste napokon dokázali dospieť...“ povedal a rukou
pritom zľahka reagoval na jeho dotyky.
Harry prijal tento takmer
kompliment s miernym pobavením.
A úľava, ktorá ho
zaplavila, bola nevýslovná. Už len pomyslenie na to, že by to aspoň raz mohli
byť tak, ako si to on predsavzal naňho malo mimoriadne silný účinok.
Rovnajúca sa blaženosti,
ktorú v takejto forme nikdy predtým nespoznal.
Položil si hlavu na jeho
hruď a dovolil mu, aby pokračoval v tých takmer nepatrných
nežnostiach, s ktorými pôvodne začal on.
Počúval tlkot mužovho
srdca.
Stále s ňou ostával
v kontakte, aby mu chcel dať najavo, že si nepraje, aby ho pustil.
No Snape mal napokon
pravdu, dostavila sa akási príjemná forma únavy, ktorá pozvoľna prechádzala do
pocitu, spojeného s túžbou po výdatnom spánku. No ešte nejaký čas jej
plánoval odolávať.
„Prepáčte...“ zamumlal už
zo zvyku, skôr než zavrel oči.
„Potter, čo som vám
povedal o tom ospravedlňovaní...“ vyhlásil profesor takmer karhavo, no tón
jeho hlasu nebol nepriateľský, Harrymu znel na určitej úrovni veľmi príjemne. Takmer
až upokojujúco.
Jeho mladý milenec, za
ktorého sa Harry práve teraz rád považoval, potlačil ten prvotný impulz, ktorý
mu velil, aby to urobil znovu a radšej vyhlásil: „Budem sa snažiť, pán
profesor, zvyknúť si na to, že to už nie je potrebné...“
A opäť sa pritom
usmieval, takmer akoby ho potešilo, to opätovné ubezpečenie, že jeden
z druhým zdieľajú dôvernosť, ktorá im to umožňuje.
***
Harry sedel v Snapovej
pracovni.
Dopisoval list pre
Hermionu, zrazu sa mu zdalo, akoby toho mal na srdci omnoho viac než by si
pôvodne myslel.
A zvuky
prichádzajúce z laboratória, ktoré naznačovali, že Snape preňho opäť
niečo pripravuje, boli jednou z tých vecí, vďaka ktorej čoraz väčšmi túžil
po živote, a dovolil tieňom, aby aspoň nateraz ustúpili preč.
Snažil sa sústrediť, aby
tú stránku opäť celú nepokvapkal atramentom, lebo po Severusom rýchlom prechode
cez pracovňu, sa jednoducho musel naňho pozrieť a ešte nejaký čas ho sprevádzať
pohľadom, keď hľadal niečo na najvyššej polici.
Pretože ešte stále
nemohol uveriť svojmu šťastiu, že ho má ešte stále pri sebe.
Boli spolu už takmer tri
dni.
Tri dni, počas ktorých si
neželal nič iné len to, aby s ním profesor mohol ostať. Jeho spoločnosť mu
veľmi prospela.
Mal nádej.
Cítil sa inak. Takmer
napol vyliečený. Tak by to nazval aj on sám, aj keď Snape na to mal tak trochu
iný názor.
A nebolo to len
vďaka tomu, že jeho myseľ bola momentálne pod kontrolou a usmerňovaná tak,
aby nemal tie svoje stavy, ktoré ho predtým privádzali takmer na pokraj
šialenstva. Vedel, že je to hlavne kvôli
nemu, hlavne kvôli tomu, že jeho milenec sa oňho tak dobre staral a on
sám si prial, aby to čo najdlhšie takto pokračovalo.
Sklonil sa nad list,
odstránil ďalšiu škvrnu od atramentu, a tentoraz už poctivo písal, lebo
bolo skutočne nevyhnutné zistiť, ako jeho priateľka zatiaľ pokročila v ich
spoločnom pláne, a nemohol ju sem len tak zavolať, lebo zákony času vôbec
neboli príjemnou záležitosťou a už len tým, že ich narušovali oni dvaja sa
vytvárali isté podmienky k tomu, aby mohlo dôjsť k nepríjemným
dôsledkom, preto používal radšej túto formu kontaktu, aby sa vyhol zbytočným
rizikám, spojeným so stretnutiami s ďalšími osobami z budúcnosti,
ktorú nebolo treba podceňovať.
Dokončil list
a chystal sa ho poslať, no jeho pozornosť opäť upútala fľaštička so
spomienkou.
Na nejaký čas bol
k nej takmer pripútaný pohľadom. Mal pocit, akoby z nej zaznieval ten
dobre známy šepot.
A jeho ruka po nej
siahla, akoby bol vedený zvláštnym impulzom, ktorý mu nedovolil ani len
pouvažovať o dôsledkoch.
Videl už len sám seba,
ako ju dostal do mysľomisy...
Cítil
zvláštne, takmer až temné vzrušenie, ktoré akoby nepatrilo k jemu
samotnému.
Dotkol
sa hladiny, jeho telo prehlo viac dopredu, akoby tlačené neviditeľnými rukami,
a potom už padal, kamsi do búrky, ktorá pod ním zúrila. Temné nebo,
záblesky kúziel, neľudský krik, ktorý trhal na kusy jeho sebaovládanie... Prial
si, aby mohol zasiahnuť, aby bolo v jeho moci niečo urobiť...
Prepadal
sa čoraz hlbšie, až kým zrazu nestál mieste, kde cítil silný pach hliny
a videl osoby, ktoré prechádzali okolo neho, takmer bez povšimnutia, no on
aj v spomienke cítil ich nepríjemnú spoločnosť.
Dážď
bol čoraz silnejší.
A on
obrátil svoju tvár smerom k jedinej osobe, ktorú si prial sledovať.
Skúška.
Nepochybne
tá najkrutejšia, akej sa mohol zúčastniť.
To
bola pečať, ktorú táto spomienka niesla.
Snape
stál na okraji dediny, spolu s Temným pánom.
No
jeho spomienka akoby sa stále otriasala, akoby sa chvela, takmer ako lístok
unášaný silným vetrom.
Harry
siahol na Snapovu ruku.
Neočakával
nič iné než chladné sebaovládanie, no profesor zrejme všetku svoju energiu
vynakladal na iný boj než na to, aby sám pred sebou uzamkol svoje pocity, lebo
aj on sám vnímal tú takmer elegantnú hrubosť spôsobenú pátracím dotykom.
Útok
na Snapovu myseľ bol nesmierny, bolo to niečo, ako silná mrazivá vlna chladu,
ktorá by jeho samého rozbila na kúsky, keby jej musel čeliť. Surová
a fascinujúca moc, ktorej on sám nikdy nečelil na takej úrovni, lebo voči
nemu Temný pán nikdy neudrel tak tvrdo a takým spôsobom. Harry sa
domnieval, že mu to ich spojenie neumožňovalo, a to bolo zrejme jeho
jediné šťastie.
„Učili
ťa dobre, Severus, veľmi dobre...“ povedal Temný pán svojmu smrťožrútovi,
ktorým Snape práve teraz bol, lebo jeho myseľ sa okolo toho krútila, okolo
obdivu a úcty a všetkého možného, čo by tie pátravé ruky mali možnosť
zachytiť.
No
Snape tam len stál, navonok pokojný, len ruka s temným znamením sa mu
mierne chvela, no bol to len detail, takmer nepostrehnuteľný. A nebolo
ťažké ho rozoznať od tých ostatných, aj pre bežného pozorovateľa, lebo mu Temný
pán zrejme nedovolil ponechať si masku. Mal možnosť vidieť jeho tvár,
kontrolovanú a sústredenú, počas toho okamihu, keď pokračoval
v rozhovore so svojím pánom.
„Je
mi cťou, že práve vy ste mi udelili takúto pochvalu...“ povedal profesor
bez náznaku zachvenia.
A ten
tlak bol pozvoľna a veľmi pomaly zmiernený, no Snape stále držal svoju
líniu, akoby sa obával toho posledného bodnutia.
„Áno, iste, ako inak... No napriek tomu viem,
či skôr predpokladám, že to, čo nás spájalo, už nie je také silné, Severus, má
tie jej oči, chcel by si ho, však by si chcel, aby sa aj on na teba díval tak,
ako to robievala ona...“ to posledné bolo takmer ako zlovestné šepnutie, takmer
ako ďalšia časť skúšky, v ktorej bolo ťažké obstáť, lebo neexistovala
správna odpoveď, ktorá by nebola lžou.
Tlak
sa opäť vrátil, udieral doňho, takmer akoby s neúprosnou istotu hľadal
trhlinu, ktorou bola Lily.
Harry
nemohol myslieť, bolo to silné, také silné, až dopadol na zem a takmer
stratil počas tej spomienky vedomie.
Preto
nevedel, čo si Snape myslel, ani nepočul, čo odpovedal... A keď sa
z toho napokon spamätal, boli už niekde inde, niekde medzi horiacimi
domami, blízko Temného pána a on videl akúsi postavu, ktorá smerovala do
lesa.
A boli
tam aj smrťožrúti, dementori a iné temné stvorenia, ktoré boli priamou
príčinou toho kriku.
A bol
to práve dementor, ktorého pozornosť si tým bežiaca postava získala.
***
Celým jeho telom
otriasala prirodzená mágia. Počul ako kričí, chcel to zastaviť, no nemohol. Chvel
sa, všade okolo neho praskala rozvírená prirodzená mágia, a on cítil tie
ruky, ktoré ho držali, ktoré mu nedovolili padnúť.
„Potter, už tam nie ste,
ste opäť so mnou... počujete, Potter, ja vás nepustím, rozumiete? Povedzte, že
mi rozumiete....“ naliehal ten príjemný hlas, ďalej a aj keď znel
nahnevane, Harry cítil spokojnosť, keď ho počul, keď sa sústredil len naňho,
pomaly sa odpútaval od toho hrozného napätia, ktoré ho prenasledovalo.
Dôveroval mu, no napriek tomu ešte bojoval proti tým rukám,
ktoré sa ho snažili udržať, akoby ani to nestačilo na to, aby sa úplne
upokojil.
Neprišiel ešte úplne
k vedomiu. Nedokázal to, aj keď sa o to snažil, len kričal, len cítil
to pálenie a vnímal toľké nepríjemné zvuky, ktoré sa sťahovali okolo neho
a ten niekto ho stále držal, nedovolil mu uniknúť, nemohol myslieť, len
cítil, cítil obrovskú bolesť spojenú s tým, že on oddychoval, kým tí
ľudia, kým on... kým ona...
Spomienka na to, ako ju
videl bežať smerom k lesu, ako videl, temné znamenie vystrelené na oblohu,
zakryla všetko, lebo za ňou bolo ešte niečo omnoho zdrvujúcejšie...
„Potter...“ ten hlas, bol
tu stále prítomný a on prešiel tým neúprosným tlakom smerom k nemu,
ako k jedinej istote.
A zrazu ho opäť uvidel.
Uvedomil si, že má ruky
položené na jeho pleciach, že ho priam kŕčovito objíma a tisne
k sebe.
Ich tváre sa takmer
dotýkajú a on sa celý chveje.
Pomaly ho pustil, lebo
vedel, že práve teraz zrejme nebude prístupný voči takémuto druhu blízkeho
kontaktu.
Snape bol takpovediac
nahnevaný aj znepokojený zároveň. Jeho tvár tentoraz neskrývala značné obavy,
ktoré však boli okamžite nahradené chladným hnevom, keď si starší muž všimol,
že sa naňho díva a je schopný myslieť, čo bolo vzhľadom na jeho momentálny
stav, podobné tomu, akoby chcel niekto veľmi rýchlo naštartovať pomerne starý
muklovský počítač.
Držal sa Snapových
čiernych očí.
Zhlboka dýchal.
„Čo sa s ňou
stalo... čo sa s ňou stalo... Prečo ste ju nechali?“ opakoval rozrušene.
V jeho mysli toho
neostalo po tej spomienke veľa, len tá utekajúca dievčenská postava
a krik. Len jej meno, a to za koho ju považoval. To ostatné sa kamsi
vytratilo a zrejme aj tie časti, ktoré profesorovi mohli pomôcť, boli
z jeho mysle starostlivo vyňaté.
Po Snapovej tvári
prebehol tieň.
„Tak ja som ju nechal, Potter...“
skonštatoval nahnevane, akoby bol tesne
pred výbuchom.
„Ja len neviem, pamätám
si len na koniec tej vašej spomienky, na to, ako od vás Temný pán požadoval,
aby ste si vybrali...“ Harry mal pocit, akoby mu niekto pomohol zabudnúť na tie
neznesiteľné časti a čiastočne sa mu vďaka tomu uľavilo, no nezabránilo to
ďalším otázkam z jeho strany.
„Bola to... Eloise Midgeonová[1]? Ona... dementori...“ pomerne rýchlo z pamäti dostal
spolužiačkino meno.
„Áno, Potter, bola to
ona...“ pripustil Snape.
Nebola to tak celkom
muklovská dedina, aspoň nie úplne, pretože ona tam zrejme bývala spolu so
svojimi rodičmi, údajne aj potom ako ju otec zobral preč z Rokfortu, lebo
sa bál o jej bezpečnosť.
„Ale ona bola predsa
v štvrtom ročníku, vyzerala byť v poriadku, a to všetko...“ spomínal
si na ten rok, kedy on do školy nastúpil, a takmer aj s výčitkami na
to, ako si ju s kamarátmi doberali kvôli jej tvári, kým ona zrejme prežila
niečo, čo by neprial ani najhoršiemu nepriateľovi, možno len tak Dracovi
Malfoyovi, keby bol priveľmi drzý, ale inak... si bol istý, že to tvrdenie
presne vystihuje jeho pocity a ani v Dracovom prípade by to zrejme
nedotiahol až dokonca.
„Ona jej rodina patrili
k tým, ktorých sa podarilo zachrániť, nepochybne aj vzhľadom na to, že ich
dom bol v podstate dobre chránený a mali aj skrinku zmiznutia, no
hlavne kvôli tomu, že boli konfrontovaní s istými vecami... A ich
dcéra bola takpovediac mimo ochrany, takmer to pre nich neskončilo práve
najlepšie... a napokon bolo rozhodnuté, že im bude upravená pamäť...
Dumbledore trval na tom, že to bude potrebné... Keďže mali možnosť vidieť moju
osobu v istých súvislostiach, ktoré by pre mňa aj pre nich mohli byť
nebezpečné... No predpokladám, že vaša
spolužiačka je v poriadku aj v tomto čase, ak samozrejme...“ nebolo nutné to ani len dokončiť, keďže Snape
samozrejme nemal ani len poňatie o tom, ako skončí celá vojna a Harry
mu nemienil prezradiť, čo sa stane s tými ostatnými. Už len preto, lebo si
nemohol dovoliť uvažovať aj o tom, že by aj oni mohli byť... Myšlienka na
to spôsobila, že akási sila opäť tlačila na jeho vnútro tak neznesiteľne, až sa
na chvíľu zľakol, že ho to opäť stiahne do toho šialenstva.
Musel s tým prestať
a pripustiť, že sa nemôže zaoberať opäť týmito vecami. Už len to, že mal
právo vôbec uvažovať o záchrane svojho milenca, bolo preňho bremenom,
ktoré mu osud nechcel len tak ľahko odpustiť, aspoň on tú silu nazýval tak,
lebo nevedel, aké iné meno by jej mal určiť.
To či je Eloise v poriadku
osobne vôbec netušil, nebolo to niečo o čo by sa priamo zaujímal.
No vedel, že to nebol
jediný útok na jej rodinu. Počul o tom, že počas vojny došlo aj k ďalšiemu
stretnutiu so smrťožrútmi, s pomerne neistým výsledkom a mal taký
pocit, že už dávno o po nej niet ani stopy.
Mienil si to overiť, no
zdalo sa mu, že skončila po vojne medzi tzv.
nezvestnými osobami.
„A čo ste povedali jemu?
Bolo to predsa miesto kde žili, ako ste mu vysvetlili, že sa odtiaľ dostali?“
„Nebolo to jednoduché, no
našlo sa uspokojujúce vysvetlenie pre obe strany...“ poznamenal Snape. No
pohľadom mu dával najavo, že to vysvetľovanie nebolo práve najpríjemnejšie
preňho.
„Povedzme, že vtom istú
rolu zohrala skrinka zmiznutia, ktorú mali vo svojom dome... a včasný
zásah, ktorý im pomohol dostať sa v správnom čase na správne miesto,
a aj to dievča, malo šťastie, že šlo tým smerom, ktoré si zvolilo...“ ubezpečoval
ho.
Harry sa pomaly začínal
opäť upokojovať, čo však neznamenalo, že sa nehneval, že bol o tú
spomienku takto pripravený.
„No nemuseli ste ju
odobrať z mojej mysle, ja som to chcel vidieť, chcel som...“
„Áno, to mi jasné...“
pomerne necitlivo ho prerušil profesor. „Chceli ste to tak veľmi, že ste
zmarili naše úsilie a pretrhli liečivú dualmanciu skôr, než stihla opraviť
niektoré záležitosti... Ak by som ju tam ponechal, už by sme sa viac takto
nerozprávali, aj tak ma stálo takmer nadľudské úsilie, vás vôbec z toho
stavu prebrať... Nehovoriac o tom, čo všetko bolo nutné urobiť, aby sa
zachovali vaše ochrany a aby sa všetko nezrútilo...“
A všetko mu aj
ukázal, tak aby ho to nestresovalo, no mal možnosť vidieť, čo to s ním
urobilo a ako rýchlo sa takmer všetko zrútilo. Videl aj to, že Snape
použil všetko, čo mohol na to, aby ho udržal v dobrej pohode, aj keď práve
teraz k tomu vďaka jeho zásahu pristupoval dosť ľahkomyseľne, lebo sa
v podstate cítil dobre. No aj tak sa cítil vinný za to, že odčerpal toľko
profesorových síl, lebo opäť vnímal tú únavu, skrz jeho myšlienky ju takmer
dokázal cítiť.
Prehltol ďalšie možné
ospravedlnenie a uchýlil sa radšej k sľubom.
„Už to viac neurobím,
pane... nechcel som zmariť vaše úsilie, no mal som isté nutkanie, ktorému sa
akosi nedalo odolať...“ priznal Harry popravde, keď profesorov tlak opustil
jeho myseľ.
„Áno, aj tak by sa to
dalo nazvať, no nebolo to len obyčajné nutkanie, ale jedna z tých pascí, ktoré
sú pripravené presne pre vás... Budem si musieť dávať väčší pozor, aby neunikli
mojej pozornosti... a buďte si istý, že to urobím...“ aj Snape mu niečo sľúbil a Harry bol
presvedčený o tom, že si bude stáť za slovom.
[1] Odkaz na
pripravovanú poviedku o Eloise, no udalosti nezodpovedajú presne tým,
ktoré budú popísané v tejto novej poviedke.
poznámka: nuž zvyšok spomienky bol fakt zlý, násilný, vražedný atď, ale nuž momentálne som tak trochu slabá povaha takže to nechávam na domyslenie, ale skrátka bola to čistá brutalita, mučenie zabíjanie a no veď si viete predstaviť, čo ešte aj vysávanie duší... a iné ... milé záležitosti...
[1] Odkaz na
pripravovanú poviedku o Eloise, no udalosti nezodpovedajú presne tým,
ktoré budú popísané v tejto novej poviedke.