Pradiarska ulička 14. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika


obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 varovanie: 18+
po mojej korektúre

 Pre Profesor, Abequa, Mononoke, bacil.

„Prečo to nefunguje?“

Srdce mu prudko tĺklo, keď jeho mysľou prechádzal strach spojený s ďalším neúspechom. Presunul sa takmer na okraj postele, sužovaný výčitkami, že jeho zvedavosť bola príčinou toho, že dualmancia medzi nimi prestala rásť. Necítil nič len Snapovu prítomnosť vo svojich myšlienkach bez toho krásneho efektu, ktorý ho predtým celého napĺňal.

„Hlavne zachovajte pokoj, Potter a priveľmi sa tým netrápte, vráti sa to v ten pravý čas. Bola to jedna z komplikácií, s ktorou zrejme obaja musíme počítať... “ povedal mu profesor Snape a naznačil mu, aby sa k nemu vrátil.

Harry si sadol späť do jeho objatia, všetko ostatné čo spolu urobili, bolo veľmi príjemné, užíval si to, aj bez toho liečebného efektu, milencovo pozvanie prijal bez najmenšieho zaváhania.

Bol v bezpečí a postupne sa upokojoval, keď si dovolil privrieť oči a sústredil sa len na hlas svojho milenca, na jeho blízkosť, ktorá mu dávala viac sily, než by si zaslúžil, pretože z nej už odčerpal viac než štedrú dávku.

 „Ale zajtra už musíte odísť, však?“ vyslovil to takmer v panike, akoby sa toho obával viac než hrozby novej čarodejníckej vojny.

„Nedá sa to až tak presne určiť, je to ako záblesk, ako niečo, čo viete, len tesne predtým... podobné ako keď sa ozve temné znamenie, no nie natoľko nepríjemné...“ pomaly mu to vysvetlil Snape.

„A nemôže vám to ublížiť? Povedali ste predsa, že je to čierna mágia...“

Harry cítil ako jeho myseľ na tie dve slová reagovala znepokojením, ktorého sa nedokázal zbaviť inak než tým, že svoje obavy nahlas pomenoval.

„Nie všetky zaklínadlá čiernej mágie, sú permanentne určené len na tie veci, ktoré si pod tým predstavujete, niektoré z nich slúžia aj na získavanie výhod. Je samozrejme nutné zaplatiť istú cenu, no v tomto prípade je riziko minimálne. Každopádne čierna mágia je fascinujúca vetva prirodzenej mágie, ktorá nech je akokoľvek obávaná, má svoje osobitné kúzlo...“

Profesor Snape zjavne nestratil svoj záujem o toto temné umenie, a stále o ňom hovoril s istou mierou úcty, ktorú by mladší Harry možno odsúdil, no teraz si už nebol taký istý tým, že je skutočne nutné zameriavať sa až tak veľmi na kúzla, ako na konečný výsledok, ktorý by sa nimi mal dosiahnuť.

Harry sa cítil už omnoho lepšie, keď mu to bolo takýmto spôsobom objasnené, a zatiaľ netúžil vedieť viac podrobností, len pre prípad, že by v samotnom recepte mohlo byť niečo, čo by nemalo naňho práve ten najlepší vplyv.

Práve teraz mu však stačil tento krátky rozhovor o mágii, keďže jeho telo aj napriek tomu, že necítil dualmanciu reagovalo na milencove bozky a na takmer nežné mapovanie jeho citlivých miest.

Pomaly opustil milencovo objatie, nahý si ľahol na bok, no napokon sa obrátil tvárou viac k nemu.

„Ale aj tak vás chcem, veľmi vás chcem...“  vyjadril nahlas svoje túžby, zdalo sa mu, že toho povedal akosi priveľa. Nemal vo zvyku priamo požiadať o...  Práve teraz však nebol priestor na to, aby sa mal hanbiť či priveľmi sa zaťažovať tým, čo si o tejto jeho žiadosti bude myslieť jeho starší milenec. Boli tu aj iné okolnosti, ktoré mu umožňovali zabudnúť na zaužívané postupy.

Snapova tvár prezrádzala náznak niečo, čo bolo možné označiť ako prijatie, prípadne výzvu, nie chladné odmietnutie.

Jeho pery, také jemné, dôkladné, horúce, milované.

Cítil sa ovládaný nehou a spokojnosťou, keď bol v zajatí svojej vlastnej túžby.

Tlmene zastonal, postupne sa prepadajúc čoraz bližšie k rozkoši. Už spoznal jej chuť, vedel aké to je, keď stačí len jediný silný impulz, ktorý v jeho mysli utíšil búrku strachu, a postupne ju odvádzal späť k rozkoši, späť k šťastiu, ktoré prebúdzalo mágiu hlboko v ňom.

A žiadne slová nedokázali presne vyjadriť to, ako sa cítil, keď starší muž dôkladne sal jeho bradavky, keď bol v láskavom zajatí jeho rúk, otváral sa im, privítal ich. A cítil ako ho zbavili vnútorného napätia a priviedli ho späť k nemu, k jeho spôsobe lásky, ktorého sa nedokázal nasýtiť.  

A postupne bol pripravený prijať aj vášeň, aj intenzívnejšiu drsnosť, ich bozkov, v ktorých spoznával niečo osobité, čo patrilo k nemu, to nemilosrdné striedanie rytmu, ktoré pozvoľna poznamenalo sladké mučenie.

Jedna z jeho nôh, sa dotkla mužovho pleca, opieral sa oňho, hľadal stabilitu. Obom im priniesla možnosť na nič nemyslieť a spojiť sa.

„Legilimens...“

Nový pokus o preniknutie do jeho mysle bol neobyčajne jemný, nenasledovalo bolestivé bodnutie strachu, nestiahol sa, pretože jeho milenec len pomaly, a takmer nenápadne vstupoval do jeho mysle. Bez toho, aby za sebou zanechával bolestivú stopu. Čo utíšilo jeho dušu a podnietilo k telo.

Sám sa nadvihol, aby ho prijal čo najskôr, jeho ruky ho opäť prijali do pevného objatia, bol priťahovaný čo najbližšie, skúšaný silou, ktorá sa mu vymykala z rúk, keď ho cítil pri sebe, keď všetko v ňom bolo pripravené a Harry si bol istý, že takto to má byť, že všetka ta mágia, ktorú práve teraz cíti je len začiatkom toho, čo spolu môžu zažiť.

A pohľadom ho priam prosil, aby urobil všetko, po čom túži, aby ho nič nezastavilo a jeho milenec, akoby snáď rozumel tejto tichej prosbe, ho viedol ďalej, hlbšie, prudšie, aj za cenu prítomnosti tej temnoty, ktorá ich spoločnú mágiu obklopila tak nečakane, že sa jej ani len nestihol postaviť do cesty a opäť sa vrátil aj ten pocit, tá povznášajúca istota spojenia, ktoré opäť rástlo, kým sa oni pomaly približovali k vrcholu. Cítil ako jeho milenec predlžoval tú chvíľu, kým dualmancia nebola na takej úrovni, akú ju on potreboval. Harry už dokázal len stonať, absolútne bezbranný voči šťastiu, ktorým celé jeho ja oplývalo v takej miere, že by opäť bol schopný čohokoľvek, čo by bolo nutné, aby to ešte mohol cítiť, aby mohol vnímať jeho ruku na svojom penise, ich spojené pery, ich prepojené telá ovládané inštinktom, ktorému nebolo možné vzdorovať.

A jemné vlákna dualmancie pomaly obklopili všetko, takmer sladko naňho pôsobil ich ozdravujúci dotyk, Snapovo vedomie sa viac stiahlo, jeho pohyby boli tvrdšie, stonal, pevne sa ho držal, nechával ho, aby spojil svoju silu s tou rozkošou, aby si vzal všetko a nenechal mu nič, čím by sa mohol ešte trápiť.

Pozoroval ho.

Miloval jeho tvár poznačenú rozkošou, miloval jeho celého a nebolo pred tým úniku.

Slasť ho zanechala bezbranného, šťastného a obklopeného zvláštnym pokojom, ktorý pozvoľna plynul, akoby pomimo jeho samého.

Nechcel svojho milenca pustiť, prial si, aby sa celý ich svet zúžil len na túto izbu, len na tento okamih, keď bol s ním a nič iné k nim nemohlo preniknúť.

Oddychoval, plný tých príjemných dojmov a dualmancie, ktorá opäť zaujala svoje miesto v jeho mysli.

Na správnom mieste, pôsobila tak, akoby nikdy ani len neodišla a on nemusel viac cítiť jej stratu.

Inak než predtým, keď bola tvrdo zatláčaná krutosťou osoby, ktorá obrátila toto spojenie proti nemu.

***

Prebudil sa uprostred noci v prázdnej posteli.

Obával sa, že profesor už možno odišiel, no nikde nevidel Severína, tak pomaly opustil svoju posteľ.

Prehodil si cez seba župan a vyšiel zo spálne.

„Pane...“

„Tu som, Potter...“ ozval sa profesorov hlas.

Magické ochrany mu naznačili, že sa nachádza v jednej z menších izieb.

Harry pomaly šiel za ním, a našiel ho stáť pred svojou nástenkou, ktorú si priniesol so svojimi vecami a umiestnil ju na jednu zo stien. Bola to takpovediac pomôcka k pátraniu, boli na nej fotky, poznámky, všetko pospájané, takmer ako jedna z tých vyšetrovateľských násteniek v muklovských filmoch, ktoré ho v tomto prípade k takejto činnosti vskutku inšpirovali. No bol rád, že niektoré veci, ktoré boli preňho až príliš bolestivé, na túto nástenku neumiestnil.

Hlavne preto, že profesor Snape stále pred tým jeho výtvorom a obzeral si ho.

„Je to príprava na moju... ehm... vašu obhajobu....“ povedal mu Harry aspoň toľko, čo mu ten pocit, ktorý on nazýval neľútostným osudom, dovolil.

Snape mu na to nič nepovedal, len naňho hľadel, opäť s istou fascináciou, akoby snáď urobil niečo mimoriadne čo by si malo vyžadovať jeho pozornosť.

A svojím spôsobom sa od neho dočkal,  istej formy poďakovania, keď Snape povedal: „Pôsobivé a desivé záujem, že so vo vás zanechal ten dojem, že som hrdina... No ak je to to, si práve teraz potrebujete myslieť, nebudem sa snažiť vám to vyhovoriť, strávili ste nad tým dosť času a energie, len by som vám navrhoval menšie kúzlo, ktoré to zakryje v prípade návštev, ktoré by nemuseli mať pre túto vašu záľubu také pochopenie ako ja...“ to posledné slovo vyslovil s miernou iróniou v hlase.

A skutočne ho počas tej noci, učil, inak než na Rokforte, a Harry rád prijal to malé kúzlo, ktoré mu bolo pošepkané a objasnené dostatočne na to, aby bolo použiteľné aj v praxi.

***

Milý Harry,

Pracujem na našom spoločnom projekte, no zatiaľ som ešte nezískala všetko, čo budeme potrebovať. Ale už je to na dobrej ceste a ubezpečujem Ťa o tom, že čoskoro Ti budem môcť ponúknuť omnoho viac. O jednej veci som však viac než presvedčená už teraz.

Severín je každopádne jedným z kľúčov nášho problému, aspoň podľa môjho názoru bude veľmi dôležitou súčasťou tvojich plánov. No musím ťa varovať, aby si nezabúdal na to, o čom sme spolu naposledy hovorili. A ešte raz si zopakoval to, čo som ti pri príležitosti nášho stretnutia pripomenula.

Mrzí ma, že som Ti neodpísala skôr, ale dosiaľ nemám nič nové a chcela som počkať, aby som získala pre Teba aspoň nejaké informácie, týkajúce sa Tvojho druhého listu, ktorý dorazil včera.

Podarilo sa mi zistiť, že naša spolužiačka Eloise Midgenová, ktorá bola po vojne skutočne evidovaná ako nezvestná, sa nedávno objavila, no dalo by sa povedať, že žije dosť nezávisle, nemá ani žiadnu stálu adresu, údajne pracuje pre Oddelenie záhad ako externý pracovník, no to je asi všetko, čo mi boli ochotní povedať.

Kontaktovala som ju na oficiálnej úrovni, tak ako mi to odporúčali a pozvala na stretnutie, čakám na jej odpoveď a dám ti vedieť, keď zistím niečo viac. 

Tvoja kamarátka Hermiona.

PS:  Prikladám odkaz od Rona.

Bol to len krátky lístok, keďže jeho najlepší kamarát dosiaľ nemal dobrý vzťah k dlhším písomným prejavom:

Kámo, skoro sa uzdrav a dávaj na seba pozor, všetci sa už na teba tešíme, Ron.

Potešil ho aj odkaz od kamaráta a skutočne si prial, aby odteraz už smeroval len a len k lepšiemu a časom možno bol schopný ukázať sa aj na verejnosti a dať svojim priateľom najavo, že mu na nich stále záleží. Skrátka žiť si svoj život, no pritom samozrejme doňho začleniť aj svojho milenca, ktorého sa nemienil za žiadnych okolností vzdať.

Harry sa po Snapovom odchode zamestnával čítaním pošty, potreboval to, aby nemyslel neustále na všetky tie udalosti, ktoré boli pre jeho milenca neúprosnou prítomnosťou.  Nebol s ním už viac než dva týždne, lebo Snape mal isté povinnosti, vďaka ktorým nebolo možné, aby ho práve teraz navštívil, aspoň on mu to tak vysvetlil, no dualmancia medzi nimi stále pôsobila na liečivej úrovni, pretože to bola sila, vymykajúca sa času, priestoru a nezodpovedajúca bežným zákonitostiam mágie. Jediné čo by ju mohlo pretrhnúť bola smrť, tá nepríjemná okolnosť, ktorá bola tou jedinou záležitosťou, ktorá mohla zatieniť jeho šťastie. A preto stále neúnavne pracoval na tom, aby sa mu podarilo dostať ho aj do svojej prítomnosti.

Profesorove spomienky však mal momentálne zakázané, len pre istotu, aby náhodou nejaká z nich nezvrátila liečebný proces, no ich majiteľ ich odblokoval na jeho žiadosť, preto ich mal na starosť Abelforth, ktorý netrpel jeho citlivosťou a pod jeho vedením to šlo prezeranie spomienok omnoho rýchlejšie.

Samozrejme, myslel aj na Severína a na to, akú úlohu mal v celej tej záležitosti s časom. Nepochybne práve preto bol dnes pripravený urobiť istú vec, o ktorej sa s nikým nepodaril, ani len s Hermionou, no predpokladal, že aj ona myslí na to, isté, čo sa už aj jemu pomaly počas ich rozhovorov a prípravu plány ukázalo ako jedno z možných riešení.

Pomaly vzal kocúra k sebe.

„Severín, ja... chcel by som sa pozrieť za Severusom, ak by to bolo možné, mohol by si ma vziať za ním... aspoň na chvíľu...“ požiadal ho Harry.

Vedel, že mu rozumie, počas tých pár dní pozorovania sa mal možnosť presvedčiť o tom, že čím častejšie kocúr Severusovi pomáha, tým je vnímavejší. No keď pocítil ako sa pazúriky mierne zaťali do jeho rukáva a zachytil to, ako sa kocúr priam ukážkovo mračil, začínal tušiť, že to nebude až také jednoduché aj keď je ten rituál medzi minulosťou a prítomnosťou stále otvorený.

A zdalo sa mu, akoby snáď počul akúsi nevyslovenú odpoveď na jeho otázku.

„Takže ja z tejto strany budem mať len jeden pokus?“ zopakoval to, čo sa dostalo do jeho myšlienok.

Odpoveďou mu bolo akési tiché takmer, akoby prikývnutie, niekde mimo jeho poľa pôsobenia. Čo preňho bolo impulzom na to, aby svoju kamarátku o tejto možnosti informoval a požiadal ju, aby zvážila všetky možné okolnosti, pretože ak mal mať z tejto strany len jeden pokus, ktorý by Severusov rituál umožňoval, bude si to ešte vyžadovať veľa príprav.

S ktorými bolo nutné začať podľa možnosti čo najskôr.

A čas bol práve teraz jeho nepriateľom a nie spojencom a on sám najlepšie vedel ako rýchlo plynie,  hlavne teraz, keď napriek komplikáciám prežíva jedno z tých šťastnejších období.

13. kapitola 

 15. kapitola