Spal
dlho.
Bez
snov a iných komplikáciách, dovolil sám sebe všetko vypnúť a dopriať
sám sebe dostatok priestoru na oddych.
Nikam
sa neponáhľal a nič neriešil, ani si nezapol počítač,ani mobil, ani
neskontroloval maily, len sa pomaly dal do poriadku, obliekol a približne
okolo obeda zamieril do jedálne. Na svadbe toho veľa nezjedol vďaka svojim
náladám, nepochybne preto ho pohľad na starostlivo pripravený stôl doslova
prebral k životu.
Pán
Jung, ako vždy vstal pomerne skoro a už sedel za stolom, keď tam prišiel
on. Prechádzal si popoludňajšie novinky a on ho pozdravil takmer nepatrným
kývnutím hlavy, zaujal svoje miesto.
Siahol
na misku s ryžou, ktorú mienil skombinovať s mäsom a podobnými
záležitosťami, na ktoré mal práve teraz chuť.
Mladí
už boli preč, včera odišli na svadobnú cestu a bolo na nich vidieť
nadšenie, dokonca aj Min sa upokojil a viac-menej vyzeral takmer, akoby
chcel všetkých nakaziť svojim znovunadobudnutým optimizmom. Myoung-soo si
spomenul na to, ako mu počas rozlúčky pošepol: „Poslúchaj, braček...“ Jeho
objatie bolo presne také, ktoré zodpovedalo tomu, čo považoval za čisto
rodinné. Čo naňho pôsobilo pomerne dobre.
„Chystáte
sa dnes niekam?“ opýtal sa pána Junga.
„Dnes
mám voľno...“ povedal mu takým tónom,
akoby chcel naznačiť, že dnes môže byť celý len a len jeho. Čo by bol
ochotný prijať, po včerajšom rozhovore mu bolo na duši ľahšie, aj keď v podstate
nič nedosiahol, už len to, že spolu hovorili otvorene, považoval za dobrý
spôsob, ako sa k nemu dostať bližšie.
„A
pani Jungová?“ chcel si byť istý, že sa tu práve teraz neobjaví, ani nevedel
prečo, no jej prítomnosť ho práve teraz dosť znepokojovala, obzvlášť preto, že
už možno aj vedela, že pátral po Tieňovi, že vyzvedal a nebolo mu to
príjemné, aj napriek tomu, že mu to priamo nevyčítala.
„Ešte
spí...“ povedal takmer, akoby za tým bolo niečo viac, Myoung-soo v jeho
tóne postrehol opäť istú mieru uzavretosti, ktorá zrejme znamenala, že nejde
len o obyčajný spánok.
Možno
to bola príležitosť na to, aby sa pustil do niečoho sám, no myslel si, že skôr
ide o skúšku, ktorá by ho opäť mohla zahanbiť, preto potlačil tú
myšlienku, že by sa nenápadne mohol dostať do jej blízkosti. Netúžil potom byť
prichytený, chcel pokračovať v podpore svojej dôveryhodnosti.
„Tomu
veľmi dobre rozumiem, aj ja som sa po včerajšku ledva prebral...“ vyhlásil
takmer bezstarostne.
„Áno,
bolo to náročné...“ súhlasil s ním pán Jung, potešený jeho reakciou na túto menšiu
provokáciu z jeho strany.
Myoung-soo
si vzal paličky a pustil sa do jedla. Po prianí dobrej chuti, nebolo ťažké
venovať sa tejto pomerne príjemnej činnosti, vzhľadom na to, že jedlo u Jungovcov bolo to najlepšie, aké
mal doteraz možnosť ochutnať.
Na
Shin-Woo sa nepýtal, predpokladal, že má svoj vlastný program, na ktorý jej
rodičia skutočne veľmi dbali, aj keď si všimol, že pán Jung sa dcére veľmi
nevenuje, takmer akoby preňho istým spôsobom neexistovala, čo by ho za bežných
okolností znepokojovalo, no možno to bolo tak najlepšie.
Najedol
sa v pokoji spolu so svojím milencom a popritom uvažoval, o čo presne
by mal záujem. Po svadbe bol dosť unavený, pretože ho len tak ľahko nepustili z kola,
dievčatá z ich okruhu príbuzných a z rodiny nevesty, tvrdili, že
je strašne zlatý... mu takmer nedali
vydýchnuť, keď bol zrazu zapojený do tanca, nemal takmer ani chvíľu pokoja.
Dostal
aj pár pozvaní, ktorých sa pomerne elegantne zbavil. Našťastie to nebolo až
také ťažké, no čiastočne mu to aj lichotilo a keby nemal iné záujmy,
nepochybne by si mal z čoho vyberať. Ani chlapci tam neboli najhorší, no
radšej sa k nim priveľmi nepribližoval, nebol ešte pripravený na to, aby
si skomplikoval život, aspoň nie ďalšou osobou, ktorej by pán Jung nepochybne
pripravoval peklo na zemi. Stačilo mu to čo urobil naposledy, nebol pripravený
tomu opäť čeliť a zatiaľ ani nestretol nikoho, kto by za to stál, nikoho,
kto by mu nahradil to, čo prežíval v rukách svojho komplikovaného milenca.
„Neviem,
ja chcel by som len tak relaxovať... možno vo vírivke, a tak...“ mierne
sklopil zrak, keď o tom hovoril, a dodal ešte: „ potom si večer
pozrieť nejaký film, urobiť pukance a ničím vážnym sa nezaoberať,“
vyhlásil napokon, najlepšie by bolo preňho si po príjemnej vodnej masáži, pozrieť nejaký film, možno si posedieť nič nerobiť
len oddychovať, byť dnes lenivý a nemusieť sa o nič starať, predtým
než opäť prídu na rad ďalšie školské dni.
„Rád
sa k tebe pridám... Samozrejme, ak súhlasíš?“ opýtal sa ho pán Jung.
No nenútil ho k tomu,
dával mu na výber, čo bolo preňho ešte horšie, lebo nemal v úmysle ho
odmietnuť.
