14. 6. 2015

Vtedy som mala ten pocit 13. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

poznámka: po mojej korektúre, prvá korektúra
 

Dívala sa do zrkadla. Na mieste, na ktoré sa chodí plakať. Bola to nepísaná dohoda, že tu nikto nikoho neotravuje a na nič sa nepýta. A ona to práve teraz potrebovala.
Pretože pri pohľade do zrkadla jej nebolo všetko jedno. Prezrela si tie svoje opuchnuté oči, úplne rozhádzaný účes. Pokrčenú školskú uniformu. Opäť dokonale rozhodená. To všetko kvôli chlapcovi a ako inak, práve kvôli takému, ktorý si vôbec nezaslúži, aby sa preňho trápila. Nikdy sa k nej neprizná a Myrtla by mala prestať dúfať.
Mala za sebou pomerne dlhú prechádzku, počas ktorej zo seba uvoľnila všetky emócie, uľavilo sa jej a bola na tom omnoho lepšie než predtým. Slzy uschli. Napätie sa uvoľnilo.  
Pred návratom do fakultných miestností sa chcela aspoň trochu upraviť, aby zas niekto nezačal s Umrnčanou Myrtlou.
Dnes to nepotrebovala počuť, ani keď to možno bola pravda, ani trochu potom netúžila. Práve uvažovala nad tým, čo by sa s tým dalo urobiť, keď počula prudké buchnutie dverí a kroky.
Rýchlo ustúpila k tej poslednej kabínke, a ukryla sa za odchýlene dvere. Pozorovala to vysoké dievča, ktoré pomaly pristúpilo na miesto, kde ešte pred pár okamihmi stála ona. Myrtla videla, ako sa kŕčovito oprela o umývadlo.
Bola to Blacková. Jedna z bohatých dedičiek. Tá Blacková, ktorá teraz bola s Tomom. Tá kvôli ktorej tak veľmi plakala.
Myrtla bola rada, že poslúchla ten impulz a neukázala sa pred ňou. Bola to posledná osoba, ktorú by túžila vidieť.
To, čo mala možnosť vidieť však nebol hrdý výraz triumfu. Vyzerala horšie než ona, nejaký čas sa triasla. Jej ruky párkrát zamierili k hrdlu, akoby sa snažila zahnať neviditeľného nepriateľa. Takmer na smrť vystrašená. Nejaký čas si umývala tvár vodou, akoby sa spamätávala z nejakého prudkého otrasu.
No potom odišla tak ticho a pokojne, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, za sebou zavrela dvere.
***

Nemala v úmysle sa nikde zdržiavať. Potom ako sa ako-tak dala do poriadku, plánovala jednoducho prejsť cez hlavnú miestnosť,  padnúť do postele, nič neriešiť a na nič nemyslieť.
Nedívala sa ani naľavo ani napravo, len automaticky kráčala dobre známym smerom, až kým ju niekto nestiahol kamsi do bočnej chodby, za staršie brnenia.
Bola pritlačená k jednej z bočných stien, cítila chlad a magické pulzovanie, prítomné na Rokforte, obzvlášť teraz, akoby v tých stenách ožívalo niečo temné.
Ten pocit, ju však veľmi rýchlo opustil, pretože mala možnosť dívať sa do Tomových očí. A bol to práve on, kto jej takýmto spôsobom zabránil v pohybe.
Chvíľu si jeden druhého len premeriavali, akoby ani jeden z nich nedokázal prehovoriť.
Myrtla mala hrdlo úplne stiahnuté, bola zmätená jeho náhlou blízkosťou a neschopná identifikovať všetky pocity, ktoré to v nej vyvolalo.
„Kde máš prívesok?“ položil jej Tom tú otázku, takmer s hnevom. Hľadel na jej odhalený krk a na to, že tam istá vec nepochybne chýbala. A spôsob akým ju držal, nebol pre ňu práve teraz veľmi príjemný, no nesnažila sa z jeho zovretia dostať, aspoň nie hneď. Predpokladala, že táto strata sebakontroly je aj v jeho prípade len dočasnou záležitosťou a bola priveľmi šokovaná už len tým, že niečo také vôbec urobil.
„Nie som si istá...“ odvetila Myrtla chladne. Nemal žiadne právo sa ju na to pýtať, akoby mu snáď na tom záležalo.
Tlak jeho tela nebol práve tým, čo by práve teraz chcela cítiť. Nedávno sa predsa dosť dôverne správal k inému dievčaťu a všetci na škole teraz o nich nepochybne klebetili ako o novom páre.
„Možno by si sa mal skôr zaujímať o svoju priateľku, stretla som sa s ňou a akosi sa necítila dobre...“ snažila sa jeho pozornosť upriamiť niekam inam.
„Nezáleží mi na tom...“
„Nevyzeralo to tak.. vyzerali ste, akoby ste boli spolu, akoby ste...“ odvážila sa mu to pripomenúť.
„Položil som ti otázku a radím ti, aby si mi dala jednoznačnú odpoveď... Čo si s ním urobila!“ nedovolil jej, aby to dopovedala.
Nerozumela tej jeho reakcii. Netušila, prečo mu záleží na tom, čo sa s ním stalo.
„Je vo vrecku, len som si ho na chvíľu zložila, nič viac... je v poriadku...“ ubezpečovala ho rozochvene.
„Nestrať ho...“ upozornil ju Tom bez toho, aby si vôbec overil, či mu hovorila pravdu, alebo nie.
Prikývla.
Pustil ju a dovolil jej odísť.


predchádzajúca časť  nasledujúca kapitola