Vtedy som mala ten pocit 13. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

18+, pocitové

poznámka: po mojej korektúre, zatiaľ prvá korektúra

O pár dní neskôr...

Šťastná spomienka. Hľadala ju. Oči mala privreté. Sústredila sa na ňu celou svojou bytosťou. Lebo on jej sľúbil odmenu, ak to dokáže. Lebo on jej sľúbil, že s ním zažije niečo mimoriadne, ak mu dovolí, aby skúmal jej myseľ, kým ona bude hľadať.

Myslela naňho. Na ten okamih, keď bola šťastná práve s ním. Keď sa jej dotýkal. Tak ako teraz. Keď bol s ňou. Keď zabudla na všetko, keď sa nebála ničoho. Keď si myslela, že by preňho mohla byť dôležitá...

Astronomická veža. To miesto, sa v jej mysli prepojilo s tým správnym impulzom.

Dotkla sa jeho tváre. Inštinktívne, bez toho, aby zvažovala každý krok. Bez toho, aby myslela na dôsledky. Jeho bozk bol cestou do temnoty. Výzvou k prekonaniu večného chladu. Osobnou skúškou, ktorej sa dobrovoľne odovzdala. Striedanie intenzity s precíznou istotou, od začiatku až do konca udržiavajúc prevahu. Zanechávajúc v nej pocit príjemného chladu. Ten bozk. Bol Jej peklom aj nebom. A jej odpoveď bola súhlasom. Definitívne uzavretie jeho objatia. Pritiahnutá bližšie. Ukrytá v tieňoch. Klesala. Bola vedená jeho pohľadom. Bola spútaná vôľou silnejšou než bola tá jej.

Zbavená bolesti. Pomaly sa pohybujúca na hladine svojho vedomia. Pozvaná. Žijúca len pre ten jediný okamih.

Ten pocit, keď sa jej dych zrýchlil a srdce bilo rýchlejšie. Ten pocit, keď nebola sama, ale patrila aj niekomu inému. Keď jej vedomie cítilo tlak toho druhého. Keď jej telo podliehalo inštinktom.

Iný pocit. Úplne nový a dosiaľ nepoznaný.

Dovolila aby zaplavil jej myseľ, jeho prítomnosť cítila kdesi na okraji, no nerobila si kvôli tomu starosti.

Chcel len vedieť, ako to funguje, zvnútra a ona proti tomu nič nenamietala. Otvorila oči. Sedel tam a pozoroval ju.

„Tak začni...“ prikázal jej takmer panovačne.

Naučil ju všetko, strávili nad tým dosť dlhý čas a ona sama bola prekvapená, že to bol hlavný dôvod ich stretnutia. Bola pripravená, dychtivá učiť sa od neho a poslúchať ho. Neuniklo jej ani jedno jediné slovo a skutočne sa snažila sústrediť.

Patronus, to bolo jediné kúzlo, ktoré  sa mu vskutku vôbec nedarilo, a nerozumel tomu, kde robí chybu. Ovládal techniku, aj prevedenie a všetko ju naučil. Bezchybne. No on sám zatiaľ nedospel k žiadnemu pokroku.

„Expecto patronum...“ vyhlásila Myrtla sebaisto.

Striebristé stvorenie, len napol sformované, s dosť neistými tvarmi, odhodlane krúžilo okolo nej.

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť