Vtedy som mala ten pocit 14. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K. 

poznámka: v predchádzajúcej kapitole, bola chyba v číslovaní, opravila som ju... 

po mojej korektúre, ale bude aj ďalšia.

Slughorn bol počas toho týždňa práve tou osobou, ktorá jej pripravila pomerne nemilé prekvapenie. Odkázali jej, aby sa zastavila v jeho kabinete, no keď tam prišla, bol tam aj Tom. Akoby to snáď bolo naplánované, že všade musí naraziť naňho. Nemala z toho veľkú radosť, aj keď počas tých posledných dvoch týždňoch sa nič nestalo, neprišiel žiadny útok a ona s Tomom nehovorila osamote, pretože ju od tej nešťastnej udalosti s príveskom viac nikam nezavolal z čoho usúdila, že ten posledný výbuch bol len prechodnou záležitosťou a zrejme si už na svoju novú známosť zvykol. Obzvlášť preto nebola nadšená tým, že by teraz s ním mala byť v jednej miestnosti. Pretože sa obávala, že ho opäť niečím nechtiac vyprovokuje.

Slughorn, ktorý si však jej váhanie vysvetlil inak, jej len pokynul: „Len si pokojne sadnite, slečna Warrenová...“ A tváril sa až priveľmi dychtivo, čo by za iných okolností uvítala, no práve teraz bolo sedenie v blízkosti Toma niečím, čomu by sa rada vyhla, lebo jej ešte ani zďaleka nebol ľahostajný, čo dokazovali všetky tie noci, keď nad ňou jej emócie opäť získavali prevahu.

Nemala však inú možnosť než poslúchnuť, sadla si opatrne na kraj, pričom pocítila ako sa jej ten prívesok pohol na krku. Nevzdala sa ho a on to ani len nechcel, preto sa viac nepokúšala urobiť niečo, čo by ju nepochybne dohnalo k slzám. No držala sa len na okraji a dávala si pozor, aby sa Toma ani len nedotkla.

         „Tom, Myrtla, zavolal som vás sem, kvôli tomu projektu, o ktorom sme už predtým hovorili... Predpokladám, že v istej kategórii by ste mohli uspieť práve vy dvaja, ak by ste pracovali ako tím, čo by vám samozrejme mohlo zabezpečiť kredity a cenu o zásluhy a rozvoj školy, ak by ste v tejto medziškolskej súťaži uspeli... Verím tomu, že ak z vás tento rok urobím tím, máme omnoho väčšiu šancu uspieť, než kedykoľvek predtým... “

Za iných okolností by bola Myrtla podobnou príležitosťou nadšená, kredity navyše potrebovala, obzvlášť kvôli slabej známke z obrany,  vážne uvažovala nad tým, že sa z toho nejakým spôsobom vyvlečie, Tom ju však predbehol, pričom Myrtla sa už pripravovala na to ako sa jej elegantne a nie príliš jemne zbaví, ale Riddle povedal len: „V poriadku, pán profesor, ak si skutočne myslíte, že naša spolupráca bude pre tento projekt prínosná, súhlasím...“

Súhlasí?

Takmer ju to zdvihlo zo stoličky a ledva zo seba dokázala dostať.

„Pán profesor, ja len...“ vyjachtala zarazene.

„Ničoho sa neobávajte, Tom už na podobných projektoch pracoval, postará sa o vás...“ ubezpečoval ju Slughorn spokojne. Na isté veci mal vskutku dobrý nos, preto Myrtla nepochybovala, že aj tentoraz ho ženie dopredu jedno z tých jeho dobrých tušení a za iných okolností by túto možnosť samozrejme veľmi rada využila.

„Však mám pravdu, Tom?“ oslovil svojho obľúbeného študenta.

„Samozrejme, pán profesor... Na mňa sa môžete spoľahnúť...“

„Výborne, teraz prejdime k podrobnostiam...“

Podrobne im vysvetlil o čo presne pôjde, no Myrtla takmer nebola schopná ho poriadne počúvať. Okrem tých pár vecí, ktoré si stihla zapamätať a momentálne to v nej budilo dosť veľké obavy. Budú sa stretávať v knižnici. Kvôli teoretickej príprave a potom aj neskôr v jednej prázdnej triede so Slughornom, kvôli praktickému prevedeniu. A keďže tá súťaž je dosť verejne známa a dosť prestížna o tom, že sú reprezentantmi za Rokfort, bude vedieť celá škola. Čo si akosi nedokázala tak celkom predstaviť a momentálne ju to dosť desilo. No nedokázala ani priamo odmietnuť, pokiaľ Tom povedal áno, ona v sebe nenašla dosť odvahy, aby tomu vzdorovala. A podľa toho, ako o tom Slughorn nadšene hovoril, bolo viac než isté, že by ho tým dosť sklamala, keby sa práve teraz rozhodla neprijať túto podľa neho skvelú príležitosť. Preto len mlčala a snažila sa aspoň trochu ho počúvať a nemyslieť na to, čo asi bude nasledovať, keď bude ich účasť oficiálne potvrdená.

Slughorn im dal ešte nejaké materiály, ktoré by si mali preštudovať, čo na záver svojho nadšeného a zápalistého prejavu zrejme považoval za vhodné a potom vyhlásil ešte : „Teraz vás na chvíľu nechám, aby ste sa dohodli na ďalších stretnutiach...“

Odišiel na svoju hodinu, pričom im dovolil ostať v jeho pracovni celkom osamote.

Keď sa za ním zavreli dvere, Myrtla okamžite vstala, Tom však pomaly začal pristupovať k nej. Cúvala pred ním smerom k dverám. Pohľadom prešiel po prívesku, ktorý mala na šťastie na krku a tváril sa vcelku takmer ako vždy.

„Zajtra sa uvidíme, v knižnici... čas ti ešte upresním...“ povedal Riddle takmer, akoby ho to stálo dosť veľa úsilia.

„Ehm... Dobre... ale ty... skutočne chceš, aby sme na niečo spolu pracovali, a aby celá škola...“  Myrtla nevedela, kde vzala tú odvahu, no potrebovala sa ho na to opýtať. Kvôli tomu na chvíľu aj zastala.

„Nevidím vtom problém, pokiaľ to bude ostatným správne podané...“ dal jej Tom najavo, že si kvôli tomu vôbec nerobí starosti. A ona tušila, že to zariadi tak, aby nikto nepochyboval o tom, aká veľká je to preňho obeť a čo všetko je ochotný podstúpiť v záujme školy. O čom ona samozrejme nechcela ani len počuť.

Nebola pripravená na to, aby si niečo také vôbec dokázala pripustiť. A uvedomila si, že sa opäť pohla a takmer vrazila do tých pomerne ťažkých dverí.

„Okrem iného...“ dodal Tom napokon. „A kam si myslíš, že ideš, ešte sme neskončili?!“

Myrtla takmer ani nedýchala, keď ešte raz prekonal tú poslednú vzdialenosť medzi nimi.

predchádzajúca kapitola  nasledujúca kapitola