Vtedy som mala ten pocit 14. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K. 

 

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

Pobozkali sa. Jediný bozk zmazal všetko odhodlanie, ktoré v sebe nosila. Spálil v nej všetko, v čo dúfala. A vrátil všetko, proti čomu sa snažila bojovať späť. S neúprosnou istotu jej pripomenul slabosť, keď mu namiesto odmietnutia odpovedala ďalším bozkom. Nedokázala urobiť nič iné, len pripomenúť mu to, čo stratil, len dovoliť, aby nad ňou opäť zvíťazil. Ale nech.Tentoraz áno, a nabudúce... to ukáže až čas...

Keď ho pevne objala a dala mu najavo, že ho potrebuje, aj keď podvedome tušila, že to využije proti nej, nedalo sa to zastaviť. Nechcela nič viac, než opäť cítiť jeho blízkosť. Len aspoň na chvíľu zabudnúť na všetko a myslieť si, že by skutočne mohol... Aspoň raz stáť pri nej... Túžila po tom, práve teraz viac než inokedy. A sama pred sebou si to priznávala, ako tú jedinú istotu, ktorou bola ovládaná.

Tesná blízkosť jeho tela, v jej rozochvela všetky tie márne túžby, všetky tie nádeje, ktoré sa snažila potlačiť.

Oplácala mu bozky s istotou, ktorej ju naučil on, snažila sa ich naplniť svojimi pocitmi, aby to pochopil, aby sa o to aspoň mohol snažiť, keby chcel... keby dokázal... Opierala sa oňho takmer bez dychu, keď prerušili bozkávanie, mlčala, nemyslela, len cítila, dovolila svojim emóciám, aby nad ňou prevzali vládu. Len tentoraz. Potom už nie, potom už určite nedovolí, aby...

Cítila jeho ruky, jeho objatie, ktoré jej stačilo na to, aby jej srdce hralo opäť tú istú nebezpečnú pieseň. A priala si, aby to urobil znovu, aby ju opäť tak bozkával. Aby nemuseli prestať.

Chýbal jej, to ako veľmi si uvedomila práve teraz, keď bola v jeho objatí, keď to ostatné strácalo dôležitosť pod vplyvom tých jeho nebezpečných očí.  No on ju pomaly pustil.

Takmer ako vo sne odstúpila od dverí.

„Tak zatiaľ...“ povedal Tom spôsobom, ktorý mohla pokojne vnímať ako provokáciu. Jeho pohľad neprezrádzal nič, čo by už predtým nepoznala. Aj on nepochybne prežíval fyzické reakcie, ktoré jej samej nedali pokoj, no nepostrehla žiadne hlbšie emócie, nič čo by nasvedčovalo tomu, že je niečoho takého v súvislosti s ňou nebol vôbec schopný. No nemala čas o tom priveľmi uvažovať. Nebol na to priestor v kabinete jedného z profesorov.

Otvoril jej dvere, aby mohla prejsť. Už mu nič viac nedokázala povedať.

Ledva sa dokázala pohnúť, ledva z neho dokázala spustiť zrak, no napokon pomaly prešla tými dverami, pričom stále ešte cítila svoje srdce, silnejšie než za posledné dní.

Nevedela presne, kedy sa ich cesty rozdelili, lebo sa neodvážila naňho viac pozrieť. Jej znovunadobudnutá hrdosť jej to nedovolila.

Nechcela, aby spoznal to, čo práve teraz prežívala, aby to odsúdil jediným pohľadom. Lebo tá bolesť, by ju tentoraz mohla rozbiť na kúsky, ak by si niečo také dokázala pripustiť.

Nechápal to. Nemohol pochopiť, aké je to, čeliť tomu, čo mala pred sebou ona. Hnevala sa sama na seba. Obklopená tou nebezpečnou spontánnou mágiou, o ktorej všetci hovorili, že je prejavom nezrelosti, no ona cítila jej dotyk a nemohla sa ho len tak ľahko zbaviť.

Prechádzala po chodbách takmer ako vo sne, myšlienky jej vírili hlavou, stále rýchlejšie sa k nej vracali obrazy spojené s jeho prítomnosťou a s tým všetkým, čo pre ňu predstavoval.

Ostala ešte nejaký čas sama. Podrobila sa dotyku chladného vzduchu a chvíľu  nechala svoje myšlienky voľne plynúť a mágiu pomaly odchádzať do bezpečia chladnej zeme. Sústredila sa len na to, aby sa s ňou o nich podelila. O všetok tej zmätok aj o chvíľu šťastia, ktorú si chcela uchovať čo najdlhšie. Stála tam. Celkom sama.

V kruhu so svojimi vlastnými myšlienkami. Pod vplyvom hrejivého kúzla, ktoré v nej opäť zanechalo príjemné pocity.

Skladala sama pred sebou opäť ten istý sľub, o ktorom už vopred vedela, že ho nemôže dodržať.

predchádzajúca časť   nasledujúca časť