varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: akčnejšie
po mojej korektúre
Milý Harry,
Toto je ten
balíček, ktorý som Ti sľúbila. Je tam všetko, čo som dokázala zohnať.
PS: Máš čas
tento štvrtok? Eloise mi odpísala a súhlasila so schôdzkou. Ak by si mal
záujem, daj mi vedieť. Nemusíš sa obávať, vyberieme pokojné miesto, podľa
možnosti v súkromí aj ona trvala na tom, aby sme nerobili príliš veľký
rozruch. Príde aj Ron. Samozrejme, ak by Ti to tvoj zdravotný stav nedovoľoval
aj tak budeš informovaný o všetkom, čo by ťa mohlo zaujímať.
S láskou
Hermiona.
K jej listu bol
vskutku priložený pomerne úzky balíček. Bol zabezpečený ochranným kúzlom, podľa
ich predchádzajúcej dohody a na heslo, ktoré Harry vybral sám. Bol rád, že
mu tú zásielku napokon poslala po Nyx.
Prišlo to práve včas, tak
to cítil, nemal na to žiaden racionálny dôvod, no bolo mu omnoho lepšie, keď
mal tie veci konečne pri sebe. Pretože tých pár dní od toho posledného listu,
na to neustále musel myslieť, písal jej preto takmer denne či už náhodou nejako
nepokročila.
„Ďakujem ti... bola si
skvelá....“ pochválil ju za to, že doručenie prebehlo bez problémov
a ponúkol jej keksík.
Vzala si ho a nejaký
čas len oddychovala na svojom zvyčajnom mieste, kým on musel balíček ešte na
nejaký čas odložiť, lebo v jeho obývačke bol Aberforth. A on sa už aj
tak dosť dlho zdržal v kuchyni.
Hermione sa chystal
odpísať neskôr, keď si rozmyslí to, či bude schopný zvládnuť to stretnutie. Rád
by ich opäť videl a zatiaľ bol voči tejto možnosti pozitívne naklonený.
„Všetko v poriadku,
pán Potter?“ opýtal sa ho Dumbledore, keď napokon úspešne dostal tácku na
miesto určenia.
„Áno, pane...“
Posadil sa oproti nemu,
ako to mal vo zvyku a snažil sa správať úplne normálne, čo sa mu aj
zvyčajne darilo, no dnešný deň akosi už od rána nebol dobrý. A on to
pociťoval viac než kedykoľvek predtým.
„Minister vás chce
vidieť, Potter... Zavolal si ma k sebe pred pár dňami... odkedy som podal
prvú predbežnú žiadosť a v súvislosti s ňou som musel použiť vaše meno,tak ako sme sa na tom
dohodli, no nestačí mu moje prostredníctvo, povedal, že ak za ním prídete
osobne, bolo by možné celú vec aj urýchliť... presnejšie povedané, trvá na tom,
aby ste s ním hovorili vy osobne...“
Harry nového ministra
poznal a vážil si ho, hlavne kvôli starým časom, no ešte sám sebe natoľko
neveril aspoň čo sa týkalo oficiálnych stretnutí. A predpokladal, že
Shacklebolt má teraz tak trochu iné priority, ako vtedy, keď bojovali proti
Voldemortovi.
„Alebo chce zistiť, či sú
pravdivé chýry o tom, že som sa zbláznil...“ trpko skonštatoval Harry. Nepochyboval
o tom, že isté reči sa už zrejme dostali aj k nemu, nebolo predsa
žiadnym tajomstvom to, čo sa stalo naposledy na uzavretom oddelení.
„S tým musíme
nanešťastie, počítať... Budem sa snažiť to istý čas odďaľovať, no ak skutočne
stojíte o obnovenie procesu, zrejme sa nevyhneme rozhovoru s ním,
pokiaľ na tom pán minister bude aj naďalej trvať...“
Harry pomaly prikývol.
Myslel na Severusa, na to všetko, čo musel podstúpiť on. Oproti tomu to
skutočne nebola až taká výzva. Jeho vlastný strach bol oproti tomu bezvýznamný,
no napriek tomu ho to znepokojovalo viac než by si dokázal pripustiť. Vždy, keď
si myslel, že to bude lepšie, že to už v ňom odznelo, niečo v ňom mu
pripomenulo, že ešte ani zďaleka nedosiahol všetko čo chce.
A teraz keď sa jeho
rany začínali pomaly liečiť, nachádzal v sebe takmer niečo, čo by sa dalo
označiť ako iný Harry a potreboval
sám seba opäť spoznať, prijať aj tú časť, ktorú teraz nenávidel
a považoval za slabosť, ako jednu zo súčastí svojho sveta, prípadne ako tú
súčasť, s ktorou bude musieť bojovať, tak ako kedysi bojoval s ním.
„Budem sa snažiť na to
dobre pripraviť, rozhodne sa teraz nemienim vzdať...“ povedal mu Harry pevným
hlasom. A snažil sa svojim démonom pripomenúť, že kontrolu nad nimi bude
mať odteraz on.
„Pripravte si niečo
výnimočné, žiadne citovanie z papierov, chce počuť len vašu motivačnú reč,
predpokladám, že vy viete najlepšie čo by ste mu mali povedať, aby ste ho
dokázali presvedčiť...“ upozornil ho na to Dumbledore.
Nejaký čas trvalo, kým
Harry povedal : „Áno, tuším asi čo by malo fungovať, pokiaľ je to stále on...“
Mal stále v sebe
nedôveru voči ministerstvu ako takému, na tom sa nič nezmenilo a zmieril
sa s tým, že o ministerstve bude zrejme vždy pochybovať, nepochybne
pod vplyvom jeho predchádzajúcich skúseností s touto inštitúciou.
„Podľa môjho názoru, áno,
aspoň ja som sa uňho nestretol s ničím takým, čo by ma oprávňovalo myslieť
si opak...“ dodal Aberforth pomerne spokojne.
Potom spolu opäť
absolvovali tradičný čajový rituál, obaja mlčali a Harry si v duchu
vskutku začal pripravovať tú motivačnú reč, hľadal v sebe toho Harryho,
ktorý dokázal ľudí nadchnúť, aby mu verili a šli za ním. No časť
z neho, akoby to odmietala, akoby tie slová, ktoré sa v ňom
sformovali, túžila nahradiť niečím iným...
„Ako dlho to podľa vás
potrvá aj s tým menším zdržaním?“ opýtal Harry sa napokon, keďže sa mu
nepodarilo celkom presne uchopiť to, čo by mu takpovediac šlo od srdca
a bolo by to dostatočne dôveryhodné na to, aby s tým mohol za niekým
prísť.
„Možno tak tri týždne,
nie viac, ak chceme aby súd ešte tento rok vôbec prijal prvú nezáväznú žiadosť
o preskúmanie... či už v bežnom alebo v skoršom termíne...“
„Rozumiem a zariadim
sa podľa toho...“ povedal Harry to, čo považoval za vhodné.
Z druhej strany
prišlo pomerne prívetivé prikývnutie.
„Tak ja už pôjdem, pán
Potter, budem vás informovať, ak by náhodou ešte došlo k nejakej zmene...“
starší muž pomaly vstal, nechal šálku na stole, Harry ho odprevadil k dverám.
A predtým než
Aberforth opustil jeho byt, stihol mu
ešte povedať: „Ďakujem vám, pane, za všetko, čo robíte pre mňa aj pre
Severusa...“ použil jeho krstné meno
celkom prirodzene, akoby na tom nebolo nič výnimočné.
Starší muž mu len strohým
prikývnutím naznačil, že jeho poďakovanie vzdal do úvahy.
***
To, že sa niečo deje,
pochopil, keď ho niečo štuchlo do ramena. Zobudil sa v kresle,
v ktorom zrejme zaspal. Ešte sa mu občas stávalo, že ho prepadla únava,
hlavne keď dlhší čas na niečom pracoval. Aj keď sa jeho stravovacie návyky
zlepšili, neznamenalo to, že mal úplne všetko za sebou a počas tejto noci
veľmi nespal, stále uvažoval o tej reči, no ešte to nebolo sformované
celkom tak, akoby si to predstavoval, zdalo sa mu, že tomu celému niečo chýba.
Práve teraz, však motivačná reč nebola tou jedinou záležitosťou, ktorú bolo
nutné čo najskôr doriešiť.
Tie oči sa naňho dívali
s naliehavosťou, ktorú priam mohol cítiť.
A on si zrazu
uvedomil, že dualmancia, začína slabnúť, takmer akoby visela na nejakej tenkej
linke, ktorá sa mohla kedykoľvek pretrhnúť. A on opäť cítil ako strach
zviera jeho telo, ako nemôže poriadne dýchať a napätie v ňom narastá
až do nepríjemnej istoty. Niečo sa dialo s ich časovým spojením.
Severín mu to ukázal.
„Zatvára sa to...“ hlesol
zdesene.
A odpoveďou mu bolo
akési takmer neviditeľné prikývnutie.
„Nie, to nemôže byť
pravda...“
Oblial ho studený pot,
akoby prežíval tú najhoršiu nočnú moru a opäť v ňom narastala mágia,
ktorá útočila na všetko v okolí, jedine ochranné kúzla bránili v tom, aby
sa nebezpečné veci dali do pohybu.
Severus sa možno už
k nemu nedostane. Zaplavila ho čistá hrôza pri predstave, že by mal prísť
o jedinú šancu na jeho záchranu. A zároveň sa v jeho mysli
sformovalo až prekvapivo pevné rozhodnutie.
„Tak to urobme teraz,
zaplatím, všetko čo bude potrebné...“
Nejaký čas akoby bolo
v medzipriestore ticho, no napokon prišla kladná odpoveď.
Natiahol sa po prútik.
„Accio batoh!“
Pristál na jeho kolenách,
všetko už mal v ňom zbalené a bol rád, že na to tentoraz myslel
a po Aberforthovom odchode sa skutočne pustil do vážnych príprav, keďže
nevedel, či by teraz v tej rýchlosti dokázal všetko skontrolovať.
Prehodil si ho cez plece
a dotkol sa kocúra, akoby bol snáď vedený neviditeľnými rukami.
Cestoval už všetkým
možným, ale nič ho nemohlo pripraviť na to, čo prežíval, keď bol vedený kamsi
do tej krútiacej sa tmy a nejaký čas sa mu zdalo, akoby sa priestor okolo
neho natoľko zúžil, až sa mu zdalo, že tadiaľ nedokáže prejsť. No po chvíli došlo opäť k ďalšej prudkej zmene
a on pocítil ako dosť tvrdo dopadol na zem. No istý čas bol ešte takmer
slepý a hluchý, voči všetkému, čo ho obklopovalo.
A potom to zrazu pocítil.
To druhé spojenie, ktoré v ňom ožívalo rovnako intenzívne ako Severusova
dualmancia. Bola späť. Zaplavila ho úľava no zároveň aj znepokojenie, kvôli
temným vláknam druhého spojenia, ktoré mu však chýbalo rovnakou mierou, ako to
prvé, no nemal priestor na ďalšie úvahy, lebo sa mu razom vrátilo všetko
ostatné, akoby to bolo súčasťou jedného prudkého záblesku.
A on videl tú
žiarivú ochranu, ktorá obklopovala Rokfort počas poslednej
bitky čarodejníckej vojny.
Severín nebol pri ňom,
necítil jeho fyzickú prítomnosť, no zdalo sa mu, akoby bol súčasťou jeho
vlastnej mysle. A práve teraz mu bolo naznačované, že nie je čas na ďalšie
obzeranie sa a zvykanie, že je nutné sa pohnúť ďalej.
Siahol do svojho batoha
a vybral neviditeľný plášť. To bola prvá vec, ktorú potreboval, obzvlášť
preto, že ho nesmel nikto vidieť, čo bol veľmi dôležitý zákon, na ktorý musel
myslieť a odosobniť sa od všetkého ostatného.
No skôr než si ho stihol
natiahnuť, zrazu začul za chrbtom akýsi hlas: „Harry, ty si tu? Myslel som si,
že...“
Remus Lupin.
To bola jedna z tých
nepríjemných komplikácii.
Zareagoval takmer
okamžite, pretože starší muž neočakával útok z jeho strany, skutočne
vyšiel z cviku, ako mal Harry možnosť vidieť. A zaklínadlo, ktoré
vzápätí použil, poslalo staršieho muža na kolená, bol omráčený, no zároveň to
malo spôsobiť aj kratší výpadok pamäti, bola to tzv. dvojitá kliatba, ktorú sa
istý čas učil pod Hermioniným dozorom.
„Prepáč, Remus, veľmi ma to mrzí...“ povedal
hlasom, ktorý akoby ani nepatril, natiahol si neviditeľný plašť, napravil batoh
tak, aby spod neho nevytŕčal a ponáhľal sa do Škriekajúcej búdy, pretože cítil chvenie toho druhého spojenia,
ktoré opäť slablo, no zároveň vnímal aj oslabenie Temného pána, ktoré akoby ich
spojenie rozbilo na menšie čiastočky, a on ich odmietal, neprijal to čo mu mohla dať jeho dualmancia,
vystaval si proti nej múr, preto ani len netušil, že práve teraz prišiel aj iný
Harry, čo bolo zrejme jeho jediné šťastie, lebo si vedel veľmi dobre predstaviť,
akoby asi reagoval na túto skutočnosť.
Harry sa ponáhľal
preč od bojových výkrikov, preč od tých záležitostí, ktorých sa nesmel ani
dotknúť a snažil sa ich považovať len za zvuky minulosti, za niečo čo sa
už stalo a nemá to s jeho poslaním nič spoločné.
Zatajil dych, keď videl
sám seba a svojich priateľov vstupovať do Škriekajúcej búdy. Šiel
s nimi, tichý, pokojný, s dostatočným odstupom, dával Severusovi možnosť, aby mohol čerpať
silu z ich puta, prekonať strach, posilniť... To všetko mu mohol dať, keď
zabudol na svoje zranenia a obrátil pozornosť viac naňho. A napokon
pomaly klesol k jednej zo stien. Musel tam čakať. To bol jeho údel
v tomto čase.
Nehybne tam stáť
a nebyť sám sebou odhalený, lebo by sa rozpútalo peklo, myslel by si, že
Voldemort si preňho pripravil nejaký úskok, nepochopil by, že len prišiel,
aby... Sám sebe by to zrejme nedokázal v tomto rozpoložení vysvetliť.
Bolo zvláštne opäť vidieť
samého seba, takmer akoby to bola iná osoba, ako nejaký jeho vzdialený
príbuzný, ktorého po dlhom čase navštívil...
Mohol len dúfať, že to
vyjde... že sa mu podarí. Jeho myseľ sa k tomu upínala dávala do toho
všetko.
Na chvíľu takmer zabudol
na pôvodný plán aj na to zovretie, ktoré prichádzalo odniekiaľ
z medzipriestoru, lebo si neprial, aby Severus musel prežiť tú bolesť,
chcel zasiahnuť, no nemohol, nesmel, nedokázal sa ani len pohnúť.
Len dualmancia v ňom
dosahovala svoj vrchol. Rozširovala ich spojenie prirodzenou cestou. Privrel
oči, oprel sa a len dýchal, snažil sa nevnímať zvuk toho prudkého dopadu,
ani pohyb svojho druhého ja, ani jeho slová, no počul Severusa, počul ho ako
požiadal, aby sa naňho pozrel.
Stálo ho veľa úsilia len
tak mlčať, nerobiť nič, nehýbať sa a predstierať, že sa tam vôbec
nenachádza. Nič nebolo ťažšie len prežiť tie posledné minúty ešte raz. Mohol
kričať a odhaliť sám seba, v tom by mu nebolo zabránené, no ďalej by
sa aj tak nedostal, vedel to, už keď uvidel Harryho vstupovať do škriekajúcej
búdy, jeho mysľou preblesklo varovanie, ktoré nebolo možné ignorovať. Čo však
neznamenalo, že to čakanie bude o niečo príjemnejšie.
Zaplavila ho úľava, keď
napokon otvoril oči a videl sám seba odchádzať. No bola to cena, ktorú
musel zaplatiť za to, aby sa sem smel dostať, a tou bol ďalší otras, ktorý
jeho myseľ zanechal opäť v chaose.
Harry si myslel, že
Severus je mŕtvy, ten Harry, ktorým napokon odišiel pozrieť si spomienky. Tak
to malo byť. Bola to jedna z tých istôt bez ktorých nebolo možné urobiť
ďalší krok.
Nevedel, že len zavrel
oči a pri živote ho drží dualmancia, ktorá ho nepustí zo svojho objatia,
pretože on to nedovolí.
Severus chcel žiť
a on si prial, aby žil, to stačilo na to, aby ho držal, kým jeho mágia
neobrátila liečivý proces v jeho prospech. Pomaly tlačil dualmanciu
k nemu, len inštinktívne, nebolo nutné žiadne vyššie umenie, len sa
s ním delil, o to čo mu predtým dával on.
Nebolo však isté či to
bude fungovať, no skutočne tomu veril a robil všetko, čo bolo v jeho silách,
aby k nemu dostal čo najviac liečivej sily. Oslabovalo ho to, no nesmel
prestať.
Vedený skôr silou vôle
než čímkoľvek iným, napokon vstúpil do tej miestnosti. A spadol
pod vplyvom toho všetkého čo si dualmancia od neho práve teraz vyžadovala. Postavil
sa s dosť veľkými ťažkosťami, no napokon sa mu to podarilo.
Siahol do batoha. Nahmatal
fľaštičku s elixírom. Kľakol si k Severusovi.
Krk nemal poranený,
uzatvorilo sa to, no bol veľmi bledý, zrejme aj tak stratil veľa krvi, bolo
nutné ju rýchlo doplniť, kým bola dualmancia silná.
Nalial doňho elixír na
doplnenie krvi a po ňom aj tú druhú fľaštičku s posilňujúcim. Boli
upravené dalo by sa povedať, že istým zakázaným postupom. S tým si však už
nerobil ťažkú hlavu, dôležité bolo, aby boli účinné aj v takomto prípade,
keď mala všetko pod kontrolou len dualmancia.
„Severus, počuješ ma, ja
prišiel som, aby ...“ nebol si istý či
je toho schopný, no aj tak k nemu prehovoril, pretože túžil po akomkoľvek
čo i len malom potvrdení toho, že ešte stále majú nádej.
Chcel tam ostať
s ním a ubezpečiť sa o tom, že bude v poriadku, no nebolo
mu to umožnené.
Náhle bol bez varovania
vtiahnutý späť do tmy.
„Nie, ešte nie!“ kričal
Harry.
