Pradiarska ulička 16. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika


obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 varovanie: romantickejšie,

verzia po mojej korektúre

 Pre Abequa, Profesor.

Padal kamsi hlbšie akýmisi temnými tunelmi, celé jeho telo bolo akoby ovládané vôľou nezávislou od neho, lebo sa nemohol ani len pohnúť, bol tým tlakom len prudko zmietaný, až kým napokon dosť tvrdo nedopadol na dobre známu podlahu bytu v Pradiarskej uličke, nanešťastie tvárou napred. Najviac si to odniesli jeho okuliare, opatrne si ich zložil, nateraz boli v nepoužiteľnom stave a on nemal silu na príslušné zaklínadlo, vlastne nemal silu vôbec na nič, už len ten krátky pohyb, v ňom vyvolal akúsi zvláštnu slabosť, jeho mysľou pomerne slabo a neurčito prechádzali tie posledné obrazy, svoje vlastné pocity vnímal dosť skreslene, akoby sa pomaly krčili za akousi clonou, ktorú nestihol odhrnúť. Nejaký čas trpel stratou druhého spojenia, akoby tá prerušená časť v jeho mysli spôsobovala bolesť a chaos.

Dualmancia len veľmi pomaly opäť zaplnila jeho osobný priestor, jej upokojujúca hladina ho celého obklopila a pomaly sa vrátila späť, aby v jeho zmätenej mysli nastolila poriadok. Z nejakého neznámeho dôvodu sa mu práve teraz vybavila akási staršia spomienka, ktorá pomaly vyplávala na povrch.

Videl matkinu tvár, opierala sa o postieľku a pomaly sa nakláňala nad ním.

„Vieš, Harry, Severus, nie je taký,  tvoj ocko sa o ňom pred tebou nepekne vyjadril, ale on nám pomohol, urobil to, aj keď nemusel, ja stále ešte verím, že by... Stále verím, že je niečím výnimočný, ale otcovi to nehovor, hneval by sa, že ti rozprávam také veci... on tomu nerozumie, ale my, áno... však my, áno... Viem, že v ňom niečo, je,  tvoj otec to nevidí, ale my, áno, my áno, však?“  usmiala sa naňho Lily.

Cítil jej pohladenie, jej smiech bol niečím tak výnimočným, počúval ho a snažil sa zachytiť všetko, čo mu ešte hovorila, akoby to bolo dôležité, akoby sa to nestávalo často, lebo cítil ako jeho srdce urobilo pár rozrušených obratov keď mu spievala akúsi jednoduchú uspávanku, keď sa ho dotkla a niečo hlboko v ňom, akoby pocítilo smútok.

Severus?

Jeho myseľ sa držala toho mena ako záchytného bodu. Matka mu rozprávala o Severusovi a on sa usmieval.

Kto je to Severus?

Tá otázka bola začiatkom, prvotným impulzom, po ktorom prudko nasledovalo všetko ostatné.

„Severus! Profesor Snape...“  šepol Harry a s námahou sa mu podarilo posadiť sa. Nevidel toho veľa bez okuliarov, no teraz, keď sa k nemu v znesiteľnej miere vrátilo všetko, čo súviselo s jeho životom v prítomnosti, trochu roztrasene vyskočil na nohy.

Ak sa zachránil, mal by byť tu, alebo nie? Nebol si istý, lebo všetko bolo také zmätené, no Severín nebol pri ňom a on pocítil ako ho na určitý čas zachvátila panika, spojená s bolesťou, ktorá sa v ňom opäť prebudila, klesol späť na kolená, neschopný urobiť žiadny ďalší krok.

Bojoval so svojím vlastným telom, ktoré sa bránilo voči akýmkoľvek ďalším snahám. Bol unavený, zúfalý z toho, že sa nedokáže len tak rozbehnúť za ním, udržiavaný v zajatí svojimi vlastnými ranami, ktoré mu pripomenuli, ako na tom je a čo všetko potrebuje na to, aby sa udržal pod kontrolou.

„Profesor Snape!“ zopakoval ešte raz a hlasnejšie.

Rukami si zakryl tvár, neschopný bojovať s tou bolesťou hlavy, ktorá ho istý čas ovládala, bolo to rýchle, príliš prudké a stále sa bál, viac než inokedy sa obával toho, že by jeho cesta mohla byť zbytočná, že toho neurobil dosť, že nebojoval viac, že nemohol ... Privrel oči neschopný vstrebať to všetko, čo sa k nemu blížilo.

A potom prišli tie ruky, ktoré ho zrazu držali a nadvihli, neodvážil sa ich otvoriť, zviazaný strachom, že v tejto prítomnosti by to mohol byť niekto iný, že síce došlo k zmene paradigmy, ale nie v jeho prospech.

Ledva vnímal to, čo sa s ním dialo, no napokon pod sebou pocítil tú dobre známu posteľ.

„Otvorte oči, Potter...“ zaznel ten hlas, ktorý tak veľmi túžil počuť a zrazu bola všetka tá hrôza preč a bola nahradená niečím, čo by mohol nazvať šialenou radosťou. A on mal na nose opäť svoje okuliare.

Poslúchol, urobil by všetko, o čo ho požiadal, úplne všetko, držal ho, dotýkal sa ho a zasypával ho rýchlymi bozkami, na tvár, na nos, na líca, na pery, srdce mu prudko tĺklo, nenachádzal slová, nemohol myslieť, len ho držal pri sebe, neprestával, nedokázal prestať, musel sa neustále uisťovať, že je skutočne s ním, až kým nepocítil, ako mu profesor chytil ruky a nejaký čas ho držal.

Cítil neúprosný tlak jeho rúk, prudko dýchal, jeho mágia bola mimo prípustnej hranice, cítil ju všade okolo seba, uvoľnenú a nespútanú.

„Upokojte sa, Potter, som v poriadku, len pokojne...“  trpezlivo sa mu prihováral, Snape, akoby sa snažil zmierniť tú horúčku pocitov, ktorou bol stále zmietaný takmer na nebezpečnej úrovni...

„Milujem vás, rozumiete, skrátka milujem...“ povedal to, prišlo to takpovediac samo od seba. 

„Povedzme, že ste pre mňa istým spôsobom znesiteľný, Potter a vaša prítomnosť nie je až taká nepríjemná, ako som si pôvodne myslel...“ oplatil mu to svojským spôsobom profesor.

A Harry dovolil tým čiernym očiam, aby utíšili tú búrku, ktorá prebiehala v ňom, bolo mu ukázané, ako tým opäť rozochvel svoje vlastné zranenia a odpútaval dualmanciu od jej účelu, preto sa naňho len díval a zhlboka dýchal.

Jeho ruky boli napokon pustené, starší muž sa oprel o rám postele, Harry sa pomaly obrátil k nemu.

Jemne odhrnul svojmu milencovi vlasy z tváre, boli mastné ako vždy, no práve teraz netúžil po hodnotení ich kvality, namiesto toho odhalil mužov krk. 

Pohľadom po ňom prešiel.

Sledoval líniu tých bielych jaziev, ktoré boli stopou po jeho vyliečení. Nejaký čas sa ich takmer ospravedlňujúco dotýkal.

„Prepáčte, mal som to urobiť dôkladnejšie, nechcel som, aby vám ostali...“

„Pri Merlinovi, Potter, už s tým konečne prestaňte, zachránili ste mi život, čo viac si podľa vás ešte môžem priať!“

„Musel som vás tam nechať...“ hlesol Harry previnilo.

„Mali by ste sa naučiť, že v živote málokedy prebieha všetko presne podľa vašich predstáv, Potter...“ pripomenul mu Snape dôrazne.

Ešte nejaký čas sa ho dotýkal, po kľúčnej kosti, po pleci... nedokázal sa nasýtiť tých dotykov...

No Snape ho tentoraz nezastavil,  lebo už viac nebol pod vplyvom toho prudkého náporu pocitov, ktoré by mu mohli ublížiť, tej horúčky, ktorá opäť destabilizovala jeho mágiu, akoby mu to neskôr Snape podrobne vysvetlil, no práve teraz túžil aj po iných vysvetleniach.

Únavu už takmer ani necítil, nič nebolo dôležitejšie, než dať mu najavo, aký je šťastný, že môže byť s ním.

„Áno, ja viem, ale skrátka som chcel ostať s vami, kým sa neprebudíte, aby som sa ubezpečil o tom, že ste v poriadku... že sa to podarilo...“

„Iste, Potter, rozumiem vám... A musím pripustiť, že moje vtedajšie ja, by nebolo proti, keby vám to skutočne bolo umožnené, ale poradil som si s tým, mal som dosť času, všetkých zamestnávali, iné záležitosti...“

„Ale ja som sa ešte raz vrátil, moje predchádzajúce ja...“ spomenul si náhle Harry, na ten moment, keď sa oddelil od svojich priateľov a ponáhľal sa späť k nemu, chcel sa postarať o to, aby s ním bolo nakladané s úctou, ktorú si zaslúžil. A zároveň ho aj naposledy vidieť. Nedokázal poprieť to, čo všetko v ňom vtedy zanechali mužove spomienky a ako veľmi sa tým zmenil jeho vzťah k nemu.

No nenašiel ho tam, v tejto novej verzii, ktorá prepísala jeho predchádzajúcu spomienku, profesora kryl a nechal si pre seba, že jeho telo nebolo na mieste, lebo súhlasil s tým, že teraz bude preňho najlepšie, ak sa bude od istých osôb držať čo najďalej.

No zvláštne bolo aj to, že nezabudol ani na tú prvú verziu, čo bola nepochybne anomália spôsobená jeho cestou v čase, no nepredstavovala preňho problém, bolo to skôr tak, akoby si pamätal obe svoje cesty, no nevyvolávali v ňom natoľko silné emócie, ako profesorova opätovná prítomnosť v jeho živote.

„No ja som nemal možnosť vás vidieť, využil som svoje privilégium, ktoré mi ostalo po mojom riaditeľskom mieste... a povedzme, že naše opätovné stretnutie bolo vďaka vašej posadnutosti viac než nevyhnutné,“ dokončil Snape.

„Takže sa to uzavrelo...“ skonštatoval Harry, bolo to priveľmi komplikované, aby o tom práve teraz premýšľal, isté bolo len to, že profesor Snape ešte nebol zbavený svojich obvinení ani podľa nových spomienok a dalo by sa povedať, že aj naďalej s Aberforthovým prispením pracovali na očistení jeho mena a na tom ako neskôr zariadiť aj tie ostatné veci, spojené s jeho úplným oslobodením.

Spomienky mu hovorili, že so Severusovou pomocou postupujú omnoho rýchlejšie, no návšteva u ministra bola stále súčasťou budúcnosti a ani záchrana profesora nič nemenila na tom, že ho Shacklebolt chcel vidieť vo svojej kancelárii.

„Tá záležitosť s časom nepochybne, áno...“ prerušil Snape ďalšie jeho úvahy, ktoré k nemu opäť prichádzali s menším oneskorením. A nebolo to jediné stretnutie, ktoré naňho čakalo.

No bola tu ešte jedna vec, ktorú by si s ním rád vyjasnil.

„A Severín? Nebol tu, keď sme sa vrátili a ...“

„Obávam sa, že to vám neviem vysvetliť, pán Potter, možno tu nebol, lebo jeho prítomnosť už nie je nevyhnutná, možno je práve teraz tam, kde ho potrebujú...“  povedal mu Severus len niečo, čo on sám zrejme považoval za pravdu.

Harry pomaly prikývol, vskutku si naňho zvykol a mrzelo by ho, keby sa mu niečo stalo, no zo Severusovej prítomnosti sa tešil tiež a vedel, že nikdy nemôže mať všetko, že to čo získal, má zvyčajne aj cenu, s ktorou je nutné počítať.

***

Takmer dna dni nebol schopný vstať z postele. Energia, ktorú pociťoval počas toho prvého dňa, sa pozvoľna vytrácala. A jeho telo prežilo pár nepríjemných okamihov, kedy bol dá sa povedať, že odkázaný výlučne na starostlivosť svojho milenca. Bol chorý, tak ako nikdy predtým, unavený a zmätený. Jeho mágia nefungovala tak ako mala a istý čas trvalo, kým sa stabilizovala. Tie posledné dni väčšinou len spal a nechal dualmanciu naprávať škody, ktoré si svojím výletom spôsobil.

„Teplota vám už klesla, Potter... aj ostatné hodnoty vyzerajú normálne, zdá sa, že ste vyliečený... aspoň čo sa týka, nepríjemností spojených s vašou cestou časom...“ oznámil mu Snape, keď ho počas toho piatkového rána opäť kontroloval.

 „A niečo tu pre vás mám, pán Potter, je dosť možné, že vám to pomôže...“ vložil mu do rúk list, ktorý zrejme prevzal od Nyx, kým Harry ešte spal.

„Je to od Hermiony...“

Snape sa ho chystal nechať osamote, ale on ho zastavil slovami: „Ostaň, ešte neodchádzaj...“

Profesor ostal sedieť pri jeho posteli, no stále sa tak trochu mračil:„Ak to takto pôjde ďalej, čoskoro vám začnem liezť na nervy, Potter...“

„Ty nie, Severus...“ bránil sa Harry čo i len voči možnosti, že by niečo také mohlo byť opäť spojené s jeho osobou.

A nejaký čas ten list nebol až taký dôležitý, lebo cítil ako sa mu profesor snažil dokázať pravý opak, už len tým, že ho provokoval  ďalšími dotykmi, ktoré v ňom zanechali ten dojem, že práve teraz netúži po ničom inom, len po jeho pozornosti.

Cítil Snapovu ruku na svojom stehne, jeho provokatívnu jemnosť, ktorá ho postupne presviedčala o tom, že sa skutočne cíti lepšie, primkol sa bližšie k nemu a dovolil mu, aby sa s ním pohrával, aby ho naplnil tou príjemnou spokojnosťou.

„Prosím, chcel by som...“

„Neskôr, Potter, mám ešte prácu...“ profesor Snape napriek jeho protestom opustil ich (od určitého času už) spoločnú posteľ.

„Toto ti len tak ľahko nedarujem...“ naoko sa hneval Harry, no veľmi dobre vedel, že toto je len také menšie provokovanie, po ktorom bude nasledovať sladká odplata z jeho strany.

Preto ho nechal odísť a doprial mu, aby si vychutnal svoje víťazstvo a veril tomu, že za to bude čoskoro odmenený, preto najprv otvoril ten list, aj keď tým takpovediac mučil samého seba, no vedel, že to bude mať efekt, ktorý neskôr ocení.

Samozrejme nebol schopný stretnúť sa s ňou Ronom a Eloise, no stihol im aspoň napísať, že bol chorý, tesne pred tým, než malo dôjsť k tomu stretnutiu si na to spomenul a odpísal jej.

Milý Harry,

Dúfam, že sa už máš lepšie, každý deň sme sa na Teba pýtali a chceli sme Ťa aj navštíviť, no vzhľadom na cestu, ktorú si podstúpil nám bolo odporúčané, aby sme Ťa ešte nejaký čas nechali, aby si sa aklimatizoval.

Stretnutie s Eloise sme posunuli na neskôr, vzhľadom na to, že isté okolnosti Ti neumožnili rozhodnúť sa v tomto prípade celkom slobodne, rozhodli sme sa ešte nejaký čas počkať a aj ona súhlasila.

Skoro sa uzdrav.

S láskou

Hermiona.

PS: Kámo, len tak ľahko sa z toho nevykrútiš, Ron.

Pridal aj jeho kamarát svoj tradičný odkaz.

A on už vedel, čo im odpovie, no práve teraz naňho čakal jeho milenec a on s radosťou opustil posteľ a vybral sa za ním.

15. kapitola

17. kapitola