Pradiarska ulička 17. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika


obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 varovanie: erotickejšie

  po mojej korektúre

 poznámka: navyšujem predpokladaný počet kapitol na 25

 Pre Bacil, Abequa, Profesor, Mononoke.

Hlavu mal položenú na mužových kolenách, pohodlne sa  oňho opieral a nechával sa unášať tou príjemnou únavou.

Bol nahý, v jeho tele aj mysli ešte doznievali spomienky na prudkú rozkoš, na ich vzájomné spojenie a na to ako mu jeho milenec umožnil, aby bol s ním,, aby spolu mohli prežívať všetky tie okamihy, keď medzi nimi padli starostlivo vybudované zábrany, keď jediné čo mohol pociťovať, bolo šťastie.

„Dobre, Potter, veľmi dobre...“ pošepol mu Snape. Cítil jeho ruku vo svojich vlasoch a zároveň vnímal profesorovu prítomnosť vo svojej mysli, bol uvoľnený, oči mal privreté, nechával všetko voľne plynúť a snažil sa nemyslieť na nič, čo by ho mohlo dostať z toho stavu príjemnej bezstarostnosti, do ktorého pomerne rád práve teraz upadol. Toto relaxačné cvičenie si veľmi rýchlo obľúbil a nebolo sily, ktorá by ho práve teraz dostala z profesorovej starostlivosti.

Dualmancia jemne prúdila jeho mysľou, takmer akoby už čiastočne patrila ku každému jeho nádychu, aj keď profesor mu povedal, že to nie je zvyčajne cieľom tohto druhu spojení, no jeho myseľ to potrebovala a Harry sa tomu vôbec nebránil.

Už nebol sám, dotyk svojho milenca uvítal a bol pripravený prijať ďalšie pozornosti z jeho strany. Nič ho nemohlo pripraviť na to ako sa dokázal úplne uvoľniť, keď cítil jeho oporu a prijímal ten spôsob lásky, ktorý mu bol bývalý profesor elixírov schopný venovať.

Nie slová, ale skutky a práve tie, ktoré pulzovali životom, motivujúcim jeho telo spôsobom, ktorý by sa dal nazvať vskutku príjemnou liečbou, spojenou s možnosťou sa zastaviť, nejaký čas vnímať a spoznávať len jeho a seba, zisťovať po čom vlastne túži, čo mu spôsobuje radosť a čo nie.  Snažiť sa porozumieť tomu, čo od neho jeho telo potrebuje, dovoliť sám sebe, naučiť sa prijímať a rozdávať slasť a dopriať si ten pocit šťastia. Relaxovať, snívať, užívať si ten pocit, že je milovaný a môcť niekoho milovať, niekoho kto presne chápe to, čím prechádza a stará sa oňho, inak než tí ostatní.

Otvoril oči a nejaký čas sa naňho díval. Na jeho sústredenú tvár, do jeho očí, ktoré boli pod vplyvom jeho prítomnosti v inej mysli temnejšie než zvyčajne. Na jeho nos, lícne kosti, celú tú milovanú tvár si vpíjal do pamäti, fascinovaný každým jedným detailom, ktorý mu predtým mohol uniknúť.

Ponáral sa hlbšie do pokoja, ďalej od agresívnych zvukov, od akéhokoľvek nepokoja či strachu, lebo tie oči sa naňho dívali, podporovali ho, chránili jeho myšlienkový svet a nič za to nežiadali.

Cítil silu, bol ňou obklopený a jeho mágia ňou spokojne pulzovala. Nevedel ako dlho to trvalo, ako dlho sa profesor trápil s jeho zraneniami, no vedel, že kvôli nim si odopiera časť svojho osobného potešenia a nepripadalo mu to spravodlivé.

 „Severus, ja by som ešte chcel, prial by som si, aby... prosím, ešte by som chcel...“  jeho telo si náhle žiadalo viac, náhle akoby sa prebudilo z toho pokoja, zrelaxované, zbavené únavy a pripravené. No zároveň sa potreboval aj uistiť, že je spokojný aj on, chcel sa s ním podeliť o tú rozkoš, ktorá jeho samého vrátila opäť do života.

„Čo mám s vami robiť, keď ma tak pekne prosíte, som takmer v pokušení vám vyhovieť...“ počul ako ho ten zamatový hlas, mierne dráždil odpoveďou, ktorá nebola presne taká, v ktorú dúfal.

„Dovoľ mi, aby som ťa potešil, ja veľmi by som chcel, aby...“ dokončil svoju myšlienku a on priam cítil, že nechce nič viac, než dnes s ním ostať v posteli a na nič iné nemyslieť, nič nepotrebovať a nič iné necítiť.

To, čo príde potom, ho netrápi.

Chce len jeho.

Len možnosť spoznávať ho a venovať mu všetok svoj čas. 

Profesorova prítomnosť v jeho mysli pomaly klesla do inej vrstvy k ďalšiemu zraneniu.

A Snape len prikývol, po prvý raz takmer až neisto a v jeho pohľade bolo čosi, čo tam predtým nemal možnosť vidieť, akoby niečo preniklo cez tú vrstvu odhodlaného sústredenia, krátky okamih, čohosi čo by on sám zrejme nazval slabosťou, ktorú je nutné eliminovať.

Harry sa pomaly nadvihol, doprial svojej mysli čas, aby sa spamätala  a pripravila sa na to, čo mal chuť urobiť a nič ho nemohlo od toho úmyslu odradiť, len jasný nesúhlas, lebo by neurobil nič, čo by mohlo byť jeho partnerovi nepríjemné, chcel sa s ním len podeliť o tie pocity, ktoré si prial prežívať spolu s ním nielen na úrovni dualmancie.

Odhrnul tú časť prikrývky, ktorá by im ešte mohla prekážať a bozkával svojho milenca, dôkladnejšie sa venoval jeho telu, doprial si tú možnosť spoznať ho dôkladnejšie než kedykoľvek predtým.

A jeho dotyky pozvoľna smerovali nižšie, až kým sa jeho pery nedotkli mužovho penisu.

Zvuk, ktorý Snape zo seba vydal, keď ho mal v ústach, bol preňho samého tou najsladšou odmenou.

Nevedel presne, čo by mal urobiť, nechával sa viesť inštinktom, sledoval reakcie svojho partnera na jemné satie, na to ako nežne láskal jeho špičku a prijímal ju hlbšie,  dotýkal sa jej s nežnou dôkladnosťou a uvítal aj profesorovu ruku, ktorá pozvoľna dráždila jeho vlastný penis, láskala ho celého, úplne všade a Harry takisto postupoval vedený tým, čo by sa aj jemu páčilo a dovolil, aby opäť prenikal do jeho úst aj drsnejšie, prispôsobil sa tomu, čo obaja potrebovali a cítil ako dualmancia medzi nimi pulzuje ešte rýchlejšie, ešte dôkladnejšie.

Opäť sa naňho díval, sledoval ako sa tá zvyčajne kontrolovaná tvár uvoľňuje pod vplyvom slasti, ako sa ich myšlienky a pocity, náhle spájajú v jedno, ako obaja postupujú čoraz prudšie a rýchlejšie, čoraz neľútostne vedený túžbou po rozkoši.

Harry cítil, ako prestal Snape kontrolovať prúdenie dualmancie, doslova explodovala slasťou v ich mysliach, stačilo sa jej len dotknúť. 

Nejaký čas bol takmer ochromený jej zásahom, no prehltol, prijal všetko, až do konca, opäť zasiahnutý šťastím a cítil ako aj jeho obklopilo objatie spojené s blahom, ktoré jeho telo prenieslo do inej hladiny myslenia, bližšie k nemu, ďalej od samoty, bližšie k tomu pocitu, bližšie k ubezpečeniu, že milovaná osoba prežíva slasť spolu s ním, že ich spojenie nemôže nič narušiť.

***

 „Myslíš si, že to zvládnem? Že som už pripravený ísť von?“ opýtal sa, počas večere, na ktorej Snape trval a on ho musel poslúchnuť, nepochybne preto, že aj on sám pociťoval hlad, dokonca aj bez akýchkoľvek podporných prostriedkov a elixírov, si priam vychutnával každé sústo.

A teraz spolu len tak sedeli pri stole a zhovárali sa, o veciach, ktoré mali prísť v najbližšej dobe.

„Podľa môjho skromného názoru nemá zmysel to ďalej odkladať, no konečné rozhodnutie závisí len a len o teba...“ poradil mu profesor pomerne diplomaticky.

A Harry by sa mal rozhodnúť.

Po prvý raz mohol o niečom rozhodovať nezávisle od  inej osoby.  Bez toho, aby sa musel obávať o to, aký vplyv to bude mať na čarodejnícky svet.  A jedna časť jeho osobného ja, akoby ani len nevedela, ako to prijať. Áno, proroctvo hovorilo, že nemôže žiť, kým žije ten druhý, že je preňho záťažou, no práve teraz nadobudol ten dojem, že keď tú ťažobu viac necíti, tak viac nevie, kým je a kam by chcel smerovať. Nepozná toho nového Harryho, ktorý nemusí myslieť naňho, nemusí sa obávať jeho ďalších skutkov, ďalšej hrozby útoku a ani toho pocitu, akoby o niečo prišiel, o niečo dôležité, čo už nemôže a ani len nechce vrátiť späť.

„Čo ak spanikárim? Čo ak ma uvidia, ako bojujem s tým strachom... Čo ak na niektorého z nich opäť zaútočím...“ vyslovil všetky svoje najhoršie obavy Harry. Nechcel, aby sa to stalo, nestál o tie ich pohľady, ktoré boli spojené s tým jeho posledným záchvatom a aj keď už dlhší čas nemal žiadny, ktorý by nebol spojený s jeho posledným dobrodružstvom, obával sa toho, aké to bude, ak ho takého uvidia, ak zistia, že Harry, ktorého poznali, čelí novej forme strachu, ktorá nad ním môže veľmi rýchlo získať kontrolu.

„Podľa stavu vašej mysle to v tomto okamihu nie je veľmi pravdepodobné, podarilo sa mi odstrániť tieto nutkania, výmenou, za ... veď vy viete...“ vrátil sa Snape ešte na nejaký čas k formálnemu spôsobu vyjadrenia. Medzi nimi to už tak fungovalo, niekedy si tykali, niekedy z toho vypadávali a opäť boli k sebe formálnejší. Po toľkých rokoch zrejme obaja nadobudli ten dojem, že ešte nejaký čas potrvá, kým bude pre nich prekročenie tejto poslednej hranice medzi nimi úplne prirodzené. No bola to len jedna z tých mnohých pomerne príjemných záležitostí a Potter pomerne rád prijal túto hru za svoju.

Harry sprisahanecky prikývol. Áno, rozhodne stálo za to sa venovať liečbe a dať si šancu na to, aby sa postavil svojmu strachu, aj v prípade, že by to nemalo až taký dobrý výsledok ako očakávali, v jeho mysli teraz prebiehali zmeny, nebolo ešte možné nič povedať na sto percent, ale boli tu isté náznaky, že bude môcť opäť patriť medzi normálnych ľudí, aj keď sa pritom dozvedeli, že s niektorými fóbiami, ktoré mu Temný pán nasadil do mysle, si bude musieť poradiť klasickým spôsobom a strach z toho, čo by sa mohlo stať tam vonku, bol nanešťastie jednou z tých záležitostí, ktoré bude musieť prekonať tréningom, bolo nutné aspoň na nejaký čas opustiť bezpečie a pokúsiť sa opäť žiť aj mimo pohodlného azylu.

„Áno, mám istú predstavu...“ usmieval sa Harry takmer zamilovane, tie čierne oči si ho nejaký čas takmer zarazene premeriavali, akoby takmer neverili tomu, že niekto by sa mohol takto usmievať, kvôli nemu.

„Tak si to len predstavujte, Potter a medzitým sa aspoň pokúste ukázať svojim priateľom, aby snáď nedospeli k presvedčeniu, že vás odmietam pustiť von...“ zaznela jedna z tých pripomienok, ktorými profesor zvyčajne nešetril.  

Harry bol istý čas skutočne v pokušení im povedať, že mu to zatiaľ neodporúča, no napokon sa rozhodol také veci pre istotu nerobiť, aby to náhodou nevzdali až príliš vážne, obaja jeho priatelia v tejto budúcnosti už vedeli o prítomnosti Severusa Snapa na Pradiarskej uličke a  boli zainteresovaní do tejto záležitosti, v tejto budúcnosti bol aj Ron zapojený do ich snaženia o obnovenie procesu, z čoho sa Harry najprv obával, no ukázalo sa, že presne to obaja potrebovali, byť opäť súčasťou nejakého spoločného boja. Cítil to z ich vyjadrení, a teraz, keď sa to skutočne stalo, nemal už žiadne pochybnosti o tom, že aj on mal voči tomu rovnaký postoj.

***

Harry pomaly vošiel do Aberforthovej krčmy. Ignoroval nápis súkromná akcia, keďže práve on bol osobou, kvôli ktorej sa tam nachádzal.

Prišiel sám.

Musel to urobiť. Musel sa opäť postaviť svojmu strachu, potreboval túto skúšku, aby dokázal veriť sám sebe, aby sa presvedčil o tom, že sa dokáže cez určité veci preniesť.

Pomaly prešiel potemneným lokálom a snažil sa nemyslieť na to nepríjemné pulzovanie kdesi blízko srdca spojené s komplikáciami, ktoré pociťoval, keď opustil bezpečie svojho domova, nejaký čas sa priam dychtivo upínal k dualmancii, ktorá bola stále s ním, niekde v pozadí, no chladná a pripravená len na to, aby mu uľavila od najhorších príznakov v prípade núdze.

Svojich priateľov našiel sedieť pri zadnom stole, Hermiona bola mierne naklonená dopredu a niečo hovorila Ronovi, ktorý mal ruku položenú na stole, neďaleko tej jej a občas sa jej letmo dotkol.

Tá cesta smerom k nim bola priam nekonečná a čiastočne prekonával istý odpor spojený s priestorom, ktorý jeho myseľ napriek všetkým opatreniam vyhodnotila ako nedôveryhodný. Čo on sám dokonale popieral, lebo nič čo videl nenasvedčovalo tomu, že by mal podliehať tomuto dojmu.

No aj tak bol dosť nervózny, keď sa naňho upreli oči jeho priateľov a v neposlednom rade naňho hľadela aj jeho bývalá spolužiačka Eloise Midgenová.

Musel uznať, že vyzerá celkom dobre, na jej tvári však ostalo pár stôp po akné, ale nebolo to ani zďaleka také ako predtým, a keď mu kývla na pozdrav, cítil sa už o niečo lepšie, už len preto, že aj ona čelila zlým veciam, a teraz tu sedela s nimi, nepochybne silnejšia než kedykoľvek predtým, lebo  pokiaľ ho prvý dojem neklamal, pôsobila celkom normálne a zdravo.

„Prepáčte, že meškám...“ zamumlal napokon. Nemal v úmysle im vysvetľovať, že mal kvôli tomu stretnutiu napriek všetkému menšiu krízu, no už ani nie tak spojenú s temným pánom a jeho krutou hrou s jeho mysľou, ako obyčajnú nervozitu.

„Ahoj, Harry, to nevadí, len poď k nám...“ 

Ron sa posunul, aby mu urobili miesto a Hermiona sa naňho usmievala.

Sadol si k nim.

Zhlboka sa nadýchol a nejaký čas pri stole vládlo ticho, takmer akoby všetci zabudli, aké je to byť takto spolu.

A prekvapivo to bola práve Eloise, ktorá sa ozvala ako prvá.

„Som rada, že si prišiel, Harry, počula som, že otváraš prípad profesora Snapa, na ministerstve sa o ničom inom ani nehovorí...“

„Aj ja ťa rád vidím, nuž ... pokúšam sa o to, a on sám si to zaslúži viac než si myslí väčšina ľudí, som pripravený bojovať za to, aby bola dosiahnutá spravodlivosť...“ vyhlásil Harry bez váhania, pretože v tomto mal úplne jasno a nemienil to pred nikým tajiť.

„Áno, tomu rozumiem, pán Dumbledore mi to už podrobne vysvetlil a môžeš počítať s mojou podporou, ak by si niečo potreboval, nemám veľmi veľký vplyv, keďže pracujem len na oddelení nedotknuteľných, ale poznám pár ľudí, ktorí by ti mohli vyjadriť podporu... Už som súhlasila aj s tým, že prídem svedčiť... pán Dumbledore, ako som už povedala, mi objasnil všetko, čo som potrebovala vedieť... “

„Skutočne a ako si sa tam dostala?“ nevydržal to Ron, nepochybne táto téma bola jednou z tém, ktoré považoval za vskutku zaujímavé. A aj Harry bol zvedavý na to, ako sa dá dostať na také miesto, keďže oddelenie záhad mal možnosť navštíviť a musel uznať, že isté veci, ktoré tam videl ho ešte dosť dlho prenasledovali.

Eloise naňho nejaký čas len hľadela, takmer akoby zvažovala koľko mu toho môže povedať. Čo bol jeden z typických postojov Nedotknuteľných.

„Nadviazala som istý druh kontaktu, ktorý nie je celkom obvyklý, povedzme, že to stačilo na to, aby som vzbudila záujem v istých kruhoch...“ dodala dosť obozretne a to bolo každopádne všetko, čo im o svojej práci počas toho večera prezradila.

Harrymu neprekážalo, že si ponechala pre seba toto tajomstvo, hlavné bolo, že súhlasila s tým, že bude prítomná na súde, čo Harryho povzbudilo dostatočne na to, aby napriek nervozite dal tomuto večeru šancu.

+ video o SS

16. kapitola

18. kapitola