Vtedy som mala ten pocit 16. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

Pre Farah, M.K. 

poznámka: po mojej korektúre

 

Lyžičkou opatrne prechádzala po ryžovom nákype, ktorý mala pred sebou. Sladká šťava stekala po tanieri.

„Musí to byť niekto zo Slizolinu...“ počula, ako to vyslovila ich prefektka a aj ďalší študenti jej dávali za pravdu súhlasným prikyvovaním.

„Určite áno, pokiaľ tajomná komnata skutočne existuje...“ zapojila sa do rozhovoru aj Olivia.

 „A možno nie, možno je to dokonca niekto z nás...“ prehodil len tak mimochodom Theodore z piateho ročníka.

„No určite, to by som chcela vidieť...“ takmer sa mu vysmiala Edith, takisto piatačka ako on.

Vždy sa mu páčila, preto sa pochopiteľne trochu stiahol.

„Každopádne, tak či tak, sa im nedá veriť...“ poznamenala Diana, vysoká siedmačka, ktorá chodila s kapitánom metlobalového družstva.

A takto to prebiehalo stále dookola. Nové dohady, ďalšie otázky, ktoré boli čoraz zložitejšie a bolo ťažšie to všetko sledovať.

Myrtla ich len počúvala, nezapájala sa do rozhovoru a nejedla veľa, nepochybne preto, že namiesto toho, aby sa zaujímala o svoj obed, dívala sa na Toma.

Bolo omnoho príjemnejšie ho pozorovať, pripadalo jej to takmer, akoby nebola opäť sama medzi toľkými ľuďmi.

No nič sa medzi nimi nezmenilo. Aspoň nič podstatné. Udobrili sa, svojím spôsobom to bola ona, ktorá mu odpustila a zmierila sa so svojím postavením. Ani nevedela, ako k tomu všetkému vlastne došlo, len sa nechala viesť pocitmi, a tak to aj dopadlo, opäť prehrala a on získal všetko, keďže bolo viac než očividné, že plánuje zaujať miesto pri Blackovej, no tá nejavila až toľko nadšenia, že ho má len a len pre seba, niečo v jej pohľade, bolo akési zvláštne, takmer akoby vzdialené realite. No táto študentka nebola tou osobu, ktorá ju až tak veľmi zaujímala, podľa možnosti sa snažila na ňu myslieť čo najmenej.

Pri Slizolinskom stole prebiehala  tiež tichá diskusia, ktorej centrom boli hlavne smrťožrúti. Nemusela ani vedieť čítať z pier na to, aby tušila o čom hovoria, nepochybne hodina s Dumbledorom v nich zanechala množstvo otázok, podobných tým, ktoré boli aj pri ich stole témou číslo jeden, no ona nebola dosť významná na to, aby sa podieľala na špekuláciách starších spolužiakov. Skutočne sa zľakla, keď povedal, že nebudú preberať novú látku, ale pozhovárajú sa o istých záležitostiach týkajúcich sa posledných dní, takmer uverila tomu, že by im mohol povedať o nej a Tomovi, na chvíľu bola skutočne zdesená, že by niečo také mohol urobiť. Bolo to bláznovstvo myslieť si, že by s tým len tak vyrukoval počas hodiny, no aj tak jej to napadlo ako prvé, zrejme pod vplyvom tých posledných udalostí, nebola schopná jasne myslieť.

Dumbledore nemal v úmysle hovoriť o nej a Tomovi, ale o tajomnej komnate. A o tom, že školu prehľadávali počas prázdnin pre prípad, že by náhodou predtým bolo niečo prehliadnuté, no údajne nič nenašli, o čom ich všetkých ubezpečil, ale aj tak im ten príbeh porozprával.

No bola to záležitosť, ktorá ju zaujímala rovnako ako ich. Svojím spôsobom to bolo vzrušujúce. Žiadne detinské žarty, ale omnoho komplexnejší problém. Slizolinov potomok bol na Rokforte. Čarodejník alebo čarodejnica z rodiny zakladateľov. Niekto z tých starých rodín, ktorých členovia boli stále vychovávaní v tradičnom duchu. Tí, ktorí verili, že sú čistí a všetci ostatní so zmiešanou krvou na Rokfort podľa ich mienky nepatria. A takí ako ona by sa mali báť o svoje životy, doslova. V Dumbledorových slovách bolo varovanie, ktoré nebolo možné ignorovať. Hlavne nie potom, čo sa stalo s Molly. Nejaký netvor v akejsi bájnej  tajomnej komnate, bol údajne príčinou toho zvláštneho kamenného stavu,  tá stará legenda, o ktorej profesor transfigurácie hovoril dosť opatrne, nepochybne pod vplyvom riaditeľových nariadení, znovu na Rokforte ožívala v mnohých čoraz desivejších podobách. No stále to bolo len na rovine dohadov a neexistovali dôkazy, ktoré by dodnes potvrdili existenciu tajomnej komnaty, prípadne toho bájneho netvora.  No aj ona sa skôr prikláňala k tejto teórii, ako k tej najnepravdepodobnejšie možnosti, ktorá napokon mohla byť aj pravdivá.

No práve teraz ju znepokojilo niečo iné. Videla, ako si Tom napokon sadol. Pohľadom prešiel po miestnosti a dostali sa do kontaktu. Cítila surový dotyk jeho mysle, čiastočne ju prebral a prinútil sklopiť zrak. Uvedomila, že sa naňho díva už pridlho. Niežeby si niekto všímal, to čo robí ona, no Tomovi sa to očividne nepáčilo, lebo ju ešte dlho po tom bolela hlava po jeho zásahu.

No aj tak bola napokon spokojná, lebo Blacková sa dlho nezdržala pri ňom, niečo mu povedala a odišla a on za ňou nešiel. Nevedela, prečo ju to až natoľko teší, mala by byť v strehu a obávať sa toho, čo všetko sa ešte môže stať.

Tom si prial, aby o nich vedel Dumbledore, nepochybne z nejakých jej neznámych dôvodov, ju potreboval, ako krytie. A čo ak... Mysľou jej preblesklo, že by ho mohol podozrievať z tých vecí, ktoré... No okamžite to zavrhla, on je predsa... takpovediac v ohrozenej skupine aj keď pripomenúť mu to, by znamenalo, že by opäť riskovala jeho hnev v tej najhoršej podobe.

Nie, Tom by niečo také neurobil. Áno, zahráva sa s ňou, robí si s ňou čo sa jej len zachce, ale určite by takýmto spôsobom neohrozoval svoju budúcnosť. Časť z nej však akoby odmietala opustiť tú myšlienku, že by mohol niečo také urobiť, útočiť na svojich spolužiakov a skutočne si priať, aby...

Cítila ako jej lyžička cinkla o tanierik. A ten zvuk, akoby ju napokon definitívne odviedol od akýchkoľvek myšlienok spojených s ním.

„A čo Tom Riddle, o ňom takmer nič nevieme...“ nadhodil jeden mladší chlapec pri ich stole, takmer akoby snáď aj on získal schopnosť čítať jej myšlienky.

„Keby si netáral, prečo práve on?“ zahriakla ho Olivia.

„Neviem, len mi to tak napadlo...“ takmer nedbanlivo pokrčil plecami.

A Olivia ako na protest vymenovala ďalších, ktorí sa prejavovali omnoho viac nepriateľstva voči polovičným a deťom muklov.  

„Skús mu to povedať a uvidíme ako sa zatvári...“  a nebola jediná, kto tento názor zmietol zo stola.

„Nechaj ho, Liv,  je to prvák, ešte nevie ako to tu chodí...“ zastával sa ho Theodore.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca kapitola