14. 7. 2015

Vtedy som mala ten pocit 17. kapitola 2/3







fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET

 pre FARAH, M.K.

poznámka: po mojej korektúre


Tom pomaly pustil jej ruku.
„Tak skoro sa už von nedostaneme, máme šťastie, že si vystihla ten správny okamih, povedzme, že na dlhší čas toto tu bude pre nás len príjemnou spomienkou...“
To sa jej vôbec nepáčilo.
„Môže za to Dumbledore?“
„Áno, samozrejme, tlačí na riaditeľa, aby skresal aj privilégia prefektov. Tvrdí, že ani my si nemôžeme byť istí tým, že budeme v bezpečí, je len otázkou času, kedy si riaditeľ bude musieť priznať porážku...“
Chcela mu odpovedať, no niečo ju vyrušilo. Myrla prešla trochu viac dopredu náhle zaujatá akýmsi zvukom a pohybom, ktorý skôr cítila než mala možnosť vidieť.
„Niečo tu je?“ opýtala sa mierne znepokojená tým, že by predsa len mohol byť opäť jej nepriateľom, čo by niesla len veľmi ťažko.
„Testraly...“  ozvalo sa za jej chrbtom.
Nanešťastie o nich počula po prvý raz, zrejme sa opäť prejavilo to, čo sa jej stávalo čoraz zriedkavejšie, ale práve teraz nastal ten okamih, keď sa opäť cítila, ako na úplnom začiatku, keď ešte len prišla do Rokfortu a nevedela toho veľmi veľa o magických tvoroch.
„Sú neviditeľné?“ opýtala sa pomerne rozpačito a snažila sa zakryť, že o nich ešte nepočula, nechcela mu niečím pripomenúť to, že je z muklovskej rodiny.
Pocítila jeho ruku na svojom páse, pritiahol si ju bližšie k sebe.
„Vidí ich len ten, kto videl smrť...“ pošepol jej.
Tá otázka prišla, skôr nebola schopná premýšľať.
„Takže tebe už niekto zomrel?“
Mala možnosť cítiť to ťaživé ticho, ktoré akoby jej bránilo dýchať, no Tomova blízkosť bola pre ňu stále priaznivým impulzom.
„Dá sa to tak povedať, že áno...“
„To ma mrzí...“
„Nemusí, už to bolo veľmi dávno...“ vyhlásil Riddle chladne.
Pocítila aj dotyk jeho druhej ruky, iný než ten, na ktorý bola zvyknutá, akoby preňho spomienka na niečiu smrť pôsobila úplne inak než na väčšinu ľudí.
Oprela sa oňho a pohľadom ešte nejaký čas prechádzala po tých znepokojujúcich miestach.
„Vlastne som ti chcel už dlhší čas niečo ukázať... ty si mi predstavila svoju rodinu, ja ti predstavím svoju... “ povedal Tom, čo ju skutočne zaujalo, lebo to bola jedna z mála vecí, o ktorých sa veľa polemizovalo, no nikto nepoznal skutočnú pravdu. Ona sama nebola tou osobou, ktorá by s tým začala, aj keď musela pripustiť, že počas ich rozhovorov urobila pár náznakov, no priamo ho o to nepožiadala.
„Áno, rada by som videla niekoho z tvojej rodiny...“ pripustila to aj napriek tomu, že nemala ani poňatia o tom, akoby to chcel urobiť.
Nepredpokladala, že by sa práve teraz mohli nachádzať tu. No nepochybne poznal spôsob, ako to urobiť aj bez toho.

Náhle sa les pred nimi stratil a oni stáli na chodníku, kdesi ďaleko od Rokfortu, akoby na inom mieste a na inom čase.
Cítila vo svojej mysli jeho tlak, jednu z tých myšlienkových vied, ktoré považovala za bolestivé, hlavne keď ich vykonával on, no práve teraz sa držal pod kontrolou a ona necítila bolesť, len ten preňho charakteristický tlak.
Neprotestovala proti nemu, nechala sa ním viesť.
Chcela niečo povedať, no nemohla, jej pozornosť pripútala akási mladá žena, pomaly sa vlečúca po poloprázdnej ulici. Niečo v jej pohľade bolo vyhasnuté, niečo akoby prebiehalo mimo nej a ona to už nedokázala zastaviť.
Bola sama. Nikto sa k nej nehlásil. Mala na sebe akýsi starý čierny kabát, miestami obdretý.
Na okamih si želala, aby ju mohla osloviť, aby jej mohla pomôcť, pretože bolo viac než očividné, že sa jej nedarí dobre a nikto sa o to nezaujímal. No nemohla sa pohnúť, nemohla sa k nej dostať bližšie.
Mladá žena sa jednou rukou sa dotkla svojho brucha, keď okolo nej až príliš rýchlo prešiel muž na bicykli.  Ten jej výraz akoby na okamih opustila tá nebezpečná otupenosť a na istý čas uvoľnila miesto hrdej matke pripravenej brániť svoje dieťa, no rovnako rýchlo ako ten záblesk života prišiel, tak rýchlo aj ustúpil, keď sa ďalej otupene vliekla svojou cestou, len veľmi nepatrne vzdorujúca mrazivému vetru.

A zrazu to bolo preč. Tak rýchlo, až to bolo nepríjemné,  zhlboka sa nadýchla. Ovládaná pocitmi, ktoré nedokázala potlačiť.
„To bola...“ neodvážila sa to vysloviť. Na tvár tej ženy si už presne nespomínala, no mala určitú predstavu o tom, čo by mohla znamenať v Tomovom živote.
„...Moja matka, jedna z mála spomienok na ňu, ktoré sa mi podarilo získať... “ pripustil Tom takmer bez zaváhania.
„Ako ju mohli tak nechať... bola predsa tehotná, mali jej pomôcť, mali sa o ňu postarať...“  pocítila opäť ten typ hnevu, ktorý rozochvel mágiu v jej vnútri.
„Mohli a urobili by to znovu, taký je náš svet, no nebudeme už o nej viac hovoriť, len som chcel, aby si ju videla, bola slabá, neschopná prežiť bez pomoci môjho otca... isté slabosti sa neodpúšťajú a láska je jednou z nich...“