fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
pre FARAH, M.K.
poznámka: po mojej korektúre
Tom
pomaly pustil jej ruku.
„Tak
skoro sa už von nedostaneme, máme šťastie, že si vystihla ten správny okamih,
povedzme, že na dlhší čas toto tu bude pre nás len príjemnou spomienkou...“
To sa jej vôbec nepáčilo.
„Môže za
to Dumbledore?“
„Áno,
samozrejme, tlačí na riaditeľa, aby skresal aj privilégia prefektov. Tvrdí, že
ani my si nemôžeme byť istí tým, že budeme v bezpečí, je len otázkou času,
kedy si riaditeľ bude musieť priznať porážku...“
Chcela mu odpovedať, no niečo ju
vyrušilo. Myrla prešla trochu viac dopredu náhle zaujatá akýmsi zvukom
a pohybom, ktorý skôr cítila než mala možnosť vidieť.
„Niečo
tu je?“ opýtala sa mierne znepokojená tým, že by predsa len mohol byť opäť jej
nepriateľom, čo by niesla len veľmi ťažko.
„Testraly...“ ozvalo sa za jej chrbtom.
Nanešťastie
o nich počula po prvý raz, zrejme sa opäť prejavilo to, čo sa jej stávalo
čoraz zriedkavejšie, ale práve teraz nastal ten okamih, keď sa opäť cítila, ako
na úplnom začiatku, keď ešte len prišla do Rokfortu a nevedela toho veľmi
veľa o magických tvoroch.
„Sú
neviditeľné?“ opýtala sa pomerne rozpačito a snažila sa zakryť, že
o nich ešte nepočula, nechcela mu niečím pripomenúť to, že je
z muklovskej rodiny.
Pocítila jeho ruku na svojom
páse, pritiahol si ju bližšie k sebe.
„Vidí
ich len ten, kto videl smrť...“ pošepol jej.
Tá otázka prišla, skôr nebola
schopná premýšľať.
„Takže
tebe už niekto zomrel?“
Mala
možnosť cítiť to ťaživé ticho, ktoré akoby jej bránilo dýchať, no Tomova
blízkosť bola pre ňu stále priaznivým impulzom.
„Dá sa
to tak povedať, že áno...“
„To ma
mrzí...“
„Nemusí,
už to bolo veľmi dávno...“ vyhlásil Riddle chladne.
Pocítila
aj dotyk jeho druhej ruky, iný než ten, na ktorý bola zvyknutá, akoby preňho
spomienka na niečiu smrť pôsobila úplne inak než na väčšinu ľudí.
Oprela
sa oňho a pohľadom ešte nejaký čas prechádzala po tých znepokojujúcich
miestach.
„Vlastne
som ti chcel už dlhší čas niečo ukázať... ty si mi predstavila svoju rodinu, ja
ti predstavím svoju... “ povedal Tom, čo ju skutočne zaujalo, lebo to bola
jedna z mála vecí, o ktorých sa veľa polemizovalo, no nikto nepoznal
skutočnú pravdu. Ona sama nebola tou osobou, ktorá by s tým začala, aj keď
musela pripustiť, že počas ich rozhovorov urobila pár náznakov, no priamo ho
o to nepožiadala.
„Áno,
rada by som videla niekoho z tvojej rodiny...“ pripustila to aj napriek
tomu, že nemala ani poňatia o tom, akoby to chcel urobiť.
Nepredpokladala, že by sa práve
teraz mohli nachádzať tu. No nepochybne poznal spôsob, ako to urobiť aj bez
toho.
Náhle sa les pred nimi stratil a oni
stáli na chodníku, kdesi ďaleko od Rokfortu, akoby na inom mieste a na
inom čase.
Cítila vo svojej mysli jeho tlak, jednu
z tých myšlienkových vied, ktoré považovala za bolestivé, hlavne keď ich
vykonával on, no práve teraz sa držal pod kontrolou a ona necítila bolesť,
len ten preňho charakteristický tlak.
Neprotestovala proti nemu, nechala sa ním
viesť.
Chcela
niečo povedať, no nemohla, jej pozornosť pripútala akási mladá žena, pomaly sa
vlečúca po poloprázdnej ulici. Niečo v jej pohľade bolo vyhasnuté, niečo
akoby prebiehalo mimo nej a ona to už nedokázala zastaviť.
Bola sama. Nikto sa k nej nehlásil.
Mala na sebe akýsi starý čierny kabát, miestami obdretý.
Na okamih si želala, aby ju mohla osloviť,
aby jej mohla pomôcť, pretože bolo viac než očividné, že sa jej nedarí dobre
a nikto sa o to nezaujímal. No nemohla sa pohnúť, nemohla sa
k nej dostať bližšie.
Mladá žena sa jednou rukou sa dotkla svojho
brucha, keď okolo nej až príliš rýchlo prešiel muž na bicykli. Ten jej výraz akoby na okamih opustila tá
nebezpečná otupenosť a na istý čas uvoľnila miesto hrdej matke pripravenej
brániť svoje dieťa, no rovnako rýchlo ako ten záblesk života prišiel, tak
rýchlo aj ustúpil, keď sa ďalej otupene vliekla svojou cestou, len veľmi
nepatrne vzdorujúca mrazivému vetru.
A zrazu
to bolo preč. Tak rýchlo, až to bolo nepríjemné, zhlboka sa nadýchla. Ovládaná pocitmi, ktoré
nedokázala potlačiť.
„To
bola...“ neodvážila sa to vysloviť. Na tvár tej ženy si už presne nespomínala,
no mala určitú predstavu o tom, čo by mohla znamenať v Tomovom
živote.
„...Moja
matka, jedna z mála spomienok na ňu, ktoré sa mi podarilo získať... “
pripustil Tom takmer bez zaváhania.
„Ako ju
mohli tak nechať... bola predsa tehotná, mali jej pomôcť, mali sa o ňu
postarať...“ pocítila opäť ten typ
hnevu, ktorý rozochvel mágiu v jej vnútri.
„Mohli
a urobili by to znovu, taký je náš svet, no nebudeme už o nej viac
hovoriť, len som chcel, aby si ju videla, bola slabá, neschopná prežiť bez pomoci
môjho otca... isté slabosti sa neodpúšťajú a láska je jednou
z nich...“